Zadanie poňali Francúzi v roku 1994 veľkoryso. Navrhli v Nižnej Boci sériu takmer desiatich vlekov a sedačiek, prepojenie na trate a zariadenia nielen v susednej Vyšnej Boci, ale perspektívne aj do širšieho okolia. V ich vízii nechýbala atraktívna zjazdovka s tunelom popod hlavnú cestu, kasína, reštaurácie, hotely, penzióny. Také malé slovenské "eldorádo". Až na to, že vízia sa po desaťročí mení skôr na sadrový pomník slovenskej (ne)schopnosti doviesť zaujímavú myšlienku do konca. Darmo má Nižná Boca dokonalé svahy a ideálny sklon terénov, ktorým vraj ťažko nájsť konkurenciu. Pravda, Francúzi navrhli projekt tak rozšafne, že by to chcelo dve až tri miliardy korún investícií. Môže také čosi prejsť? -- zapochybujete. V skutočnosti sa práve toto nevyfarbilo ako najväčší kameň úrazu. Predovšetkým sa tu stretli odlišné záujmy a pohľady na vec.
Kraj sveta. Je týždeň po Troch kráľoch. Brodíme sa potme zasneženou Nižnou Bocou a neveríme svojim očiam. Obidve z dvoch krčiem zavreté. Keď o pol šiestej zamknú miestnu Jednotu, nemáte si kde kúpiť jedlo a vypiť čo len čaj. Hlučné sviatky sa minuli a v Nižnej Boci opäť na jedenásť mesiacov skapal pes. Možno s výnimkou krátkeho prebudenia v lete. V jednej z najkrajších slovenských dedín, v prostredí rázovitých dreveníc a malebných chalúp, aké by v Rakúsku a vo Švajčiarsku na celý rok postavili do cesty turistom.
Po hodine blúdenia naďabíme na súkromnú pivničku dôverne nazývanú "u Karola". Nie je pre verejnosť, iba pre návštevníkov neďalekého penziónu. Keď turistov niet, miestni muži vedia, že sa do úzkej vinárničky ku Karolovi Hubcejovi dá zabehnúť na kus chl...
Zostáva vám 85% na dočítanie.