Dokáže dnešný divák rozoznať nevinnú umeleckú fikciu s historickým nádychom od neprimerane skresľujúceho podania dejinných udalostí? Má aspoň občas záujem nahliadnuť pod klamlivú pozlátku takzvaných kasových trhákov a zamyslieť sa nad nezriedka úplnou absenciou akéhokoľvek hlbšieho odkazu v nich?
Alebo inak. Naozaj sa musí pravda o minulosti zakaždým, keď chce vyjsť na väčšie javisko, než je univerzitná poslucháreň, "prikrášliť" nejakým pútavým mýtom? Bol by napríklad príbeh o najznámejšom škótskom bojovníkovi za národnú slobodu Williamovi Wallaceovi menej pôsobivý, ak by sa bez výmyslov a poloprávd pridŕžal overených dobových správ?
Kto je však dodnes presvedčený, že tento legendárny hrdina bol akousi obdobou nášho Jánošíka, že princezná Izabela nosila pod srdcom jeho potomka a že kráľ Eduard I. skonával na smrteľnom lôžku počas jeho popravy, toho nasledujúce riadky akiste prekvapia.
Pred Vojnami o nezávislosť. V čase narodenia Williama Wallacea (1270, resp. 1272), ako aj stáročia pred ním, bolo Škótsko nezávislým územím s vlastnou štátnosťou. Od prvej polovice 12. storočia sa vzťahy s jeho južným susedom, Anglickom, začali zhoršovať pre škótske nároky na územia pohraničných grófstiev Severná Umbria, Cumbria a Westmorland.
V roku 1174 škótsky kráľ Viliam I. Lev (1165 -- 1214) podporil vzburu anglického princa Henricha mladšieho, a zamiešal sa tak do vnútrodynastických sporov plantagenetovského impéria. Sľuboval si od toho prinavrátenie titulu grófa Severnej Umbrie, ktorý mu kedysi odňal princov otec, anglický kráľ Henrich II. Plantagenet (1154 -- 1189). Tento riskantný ťah však nevyšiel, škótsky vladár upadol do anglického zajatia a jeho krajina na 15 rokov do lénnej závislosti od Anglicka.
Napriek vytrvalým územným požiadavkám Škótov sa napokon našiel kompromis a dohoda z Yorku (1237) vymedzila medzi oboma panstvami hraničnú líniu platiacu s menšími korekciami až dodnes. Hoci sa anglickí panovníci aj naďalej snažili zasahovať do vývoja v Škótsku, od konca 50. rokov 13. storočia strácali na tamojšie udalosti reálny vplyv. Mladý škótsky kráľ Alexander III. (1249 -- 1286) postupne dospel a začal viesť vcelku úspešnú samostatnú politiku.
Vláda Alexandra III. V domácich záležitostiach nadviazal na pozitívny trend začatý ešte v 12. storočí. Krajina bola za panovania Alexandra III. posiata stovkami starších alebo práve rozostavaných kráľovských, barónskych i rytierskych hradov a v mestách ako Glasgow či St. Andrews neutíchal stavebný ruch na nových veľkolepých katedrálach. Nemenej nákladné projekty predstavovali aj opátstva a kláštory ako Arbroath, Scone alebo Dunfermline, ktoré pomáhali domácemu obyvateľstvu nielen modlitbami, ale aj praktickou službou, na...
Zostáva vám 85% na dočítanie.