Práve teraz, 16. júla, oslavujete svoje šesťdesiate narodeniny. Čo si poviete pri spätnom pohľade na svoju hereckú prácu? Mohol som za tie roky urobiť viac alebo skôr -- osud bol ku mne milostivý, chvalabohu, že všetko dopadlo aspoň takto?
Všetci asi môžeme vždy urobiť viac. No reálne a vzhľadom na okolnosti, v ktorých každý z nás žije, platí určite to "chvalabohu". Z mojej strany by skutočne bolo neskromné tvrdiť, že ma herecké šťastie obchádzalo. Čo ma však zároveň asi tiež zaväzuje, že budem musieť akceptovať, keby sa odo mňa v budúcnosti odvrátilo. Poznám dosť osudov hercov, ktorí práve po šesťdesiatke zažívali trpké pocity sklamania. Videlo sa im, že sa ocitli na vedľajšej koľaji. A s tým je asi každému ťažké sa zmieriť.
Patríte ku generácii, ktorá začínala v šesťdesiatych rokoch a chcela viac, než len pokračovať v šľapajach svojich predchodcov...
Pre nás, ktorí sme vyrastali v čase istého štátneho a aj umelecky nabubreného pátosu, bola typická práve snaha o depatetizáciu. O konkrétny tón, postrehnutie autenticity vzťahov, situácií. Napríklad: okolo nás bolo plno hesiel o láske k pravde, spravodlivosti, ale my sme pomerne rýchlo pochopili, že je to s nimi trošku zložitejšie, než sa nám ponúka. Takže sme sa pokúšali o vytriezvenie z tohto pseudonadšenia. A to sme si, dúfam, zachovali v istom zmysle až do súčasnosti. Pretože každá doba, ak jej zákonitosti a pravda platia trošku dlhšie, dospieva k istej deformite. A proces hľadania pravdy o nej je vlastne procesom permanentn...
Zostáva vám 85% na dočítanie.