Drvivá väčšina hokejových priaznivcov praje v Soči jednému mužstvu. Legendárny útočník Peter Šťastný fandí hneď trom. Na Slovensku sa narodil. Kanada mu dala slobodu. Za USA hrá jeho syn Paľko, ako mu sám hovorí. A vlastne by mohol pridať ešte jeden tím, ten český. Veď s Petrom Nedvědom hral v NHL za St Louis. Kľúčové je však pre neho rodinné puto. Prezradil to v exkluzívnom rozhovore pre český denník Mladá Fronta Dnes.
V americkom drese s číslom 26, ktoré sám preslávil, sedel Šťastný v hale Boľšoj. S manželkou sledovali výnimočný zápas Rusko - USA a cez prestávky rozprával kapitoly zo svojho unikátneho životného príbehu.
57-ročný muž sa hnevá na bývalých eštebákov a komunistov, ktorí podľa neho rozkradli krajinu a ďalej ovládajú slovenský hokej. Vrchnosť vraj zavinila, že jeho Paul nehrá za Slovensko a že v Soči chýba veterán Miroslav Šatan. Srdce ho bolelo pri pohľade na úvodné slovenské výkony.
Ale Šťastný nie je len naštvaný. Vrúcne praje úspech synovi. Olympiáda ho baví. Páči sa mu prívetivé počasie a aj to, že nemusí prechádzať radom kontrol. Stretáva zástupy známych od Fetisova po Nedvěda.
Ste na tribúne veľmi vystresovaný, keď hrá váš syn Paul?
Tak nejako. Najľahšie bolo hrať. Ako generálny manažér som to mal stredne ťažké. A ako rodič to prežívam najhoršie. Som bezmocný, nervózny. Vidím rôzne varianty a chcem, aby hráč dole na ľade videl to isté. Pre zdravie to nie je práve najlepšie.
Máte na sebe americký dres. Je tak jasné, kto je u vás jednotka?
Na zápas so Slovákmi som si Paľkov dres neobliekol. Z úcty k našim chalanom som bol neutrálny. Prajem si, aby sa opakoval Vancouver, kde boli v semifinále Amerika, Kanada a Slováci. To sú moje najbližšie tímy. Ale nikto mi nie je bližší ako syn.
Čo Česi? Nedoplníte súbor obľúbencov na kvarteto?
Česi sú dobrí, nepotrebujú moju pomoc. Mám tam veľa známych, s Petrom Nedvědom som hrával NHL v St. Louis. Nastúpili sme proti sebe na olympiáde v Lillehammeri (1994) , kde reprezentoval Kanadu. Aj vašim chalanom fandím. Napríklad Jaromír Jágr je stále neuveriteľný.
Petr Nedvěd bol playboy. Nešokuje vás, že hrá ešte v Soči 2014?
Tí , čo si užívajú život, zvyčajne najdlhšie vydržia! Petr hokej miloval, mal fyzické predpoklady a aj talent. Pamätám si jeho otca, stretávali sme sa v lige. Keď Bobby Holík a Petr prišli do NHL, hovoril som si: Musím končiť, veď som hral už proti ich otcom.
Koľko má vlastne rokov?
Štyridsať dva. Som prekvapený, že ho vzali na olympiádu. Ale keď za neho niekto urobí „čiernu“ prácu, tak prečo nie? Na olympiáde potrebujete vodcov, ktorí mentálne nezlyhajú, upokoja ostatných. To Slovákom chýba. Pritom Zdeno Chára je skvelý a uznávaný vodca. Ale jeden takýto chlap nestačí. Preto nám tak chýba Miro Šatan.
Keď sa neobjavil vo výbere trénera Vůjtka, naštvalo vás to, že?
Áno! Hráč jeho kvalít nemusí byť výbušný. S pukom dokáže z ničoho vytvoriť niečo. To je dar. Taký hokejista sa len tak nenájde.
Prvé dva výsledky to potvrdili?
Bezpochyby! Náš hokej, to bola hanba. Nemôžeme hrať otvorene ako Američania, ale skôr účelne. Ako kedysi Československo. Zabezpečene, čakať na protiútoky a na presilovky. Miro v nich vie podržať puk a dať gól aj z pološancí. My máme hráčov, čo netrafia z pätnástich šancí. V reprezentácii sú päť rokov a ešte som nevidel, že by skórovali alebo niečo vytvorili. Mirovi nesiahajú ani po členky. To je, ako by Gretzkému povedali, že je starý. To sú primitívne výhovorky, ktoré hlboko urážajú moju hru a vlasť.
Myslíte, že v tíme nie je kvôli sporom s kapitánom Zdenom Chárom?
To sú hlúpe výhovorky pre davy. Ide o manipuláciu zhora. Chceli Mirovi ukázať, kto rozhoduje: „Buď sa podriadiš, alebo ti ukážeme!" Pri rokovaní o zmluve so Slovanom si kládol podmienky, teraz dostali šancu mu to vrátiť.
Takže to nebola Vůjtkova voľba?
Zobral to na seba, ale on je len medzičlánok. Poznám pozadie. Sú v ňom eštebáci a zločinci, ktorí vládnu slovenskému hokeju i spoločnosti.
Po Amerike a Slovensku k vašim obľúbencom patrí Kanada. Máte v jej výprave veľa priateľov?
Veľa. Napríklad Marcel Aubut, majiteľ môjho bývalého klubu Quebec Nordiques, predsedá Kanadskému olympijskému výboru. V piatok u neho bol na návšteve Vladimir Putin.
Čo pre vás znamená Kanada?
Všetky moje deti sa tam narodili. Prežil som v nej najkrajšie roky, čo sa nezabúda, sú to silné putá. Dala mi slobodu, pas, reprezentoval som ju. Slovensko pre mňa bude vždy číslo jedna. Tu sa ale bavíme o športe a o hokeji.
Počúvate zo Slovenska názory, že sa v Soči správate ako odrodilec?
Áno. Že som poslancom europarlamentu za Slovensko a fandím Amerike. Pri takých primitívnych názoroch sa mi rozum zastavuje.
Kým pohľad na slovenskú hru vám veľa radosti neprináša, na Kanadu sa asi pozerá pekne, nie?
Vždy! Až tu nastúpi Kanada proti Rusom alebo Amerike, bude to úplná paráda. Prečo? Hráči sú príliš hrdí, sebavedomí a talentovaní, aby hrali defenzívny hokej. To je krása pre fanúšikov na celom svete.
Ako ste to mali kedysi vy? Nechceli ste sa v 70. rokoch ukázať v zápasoch s Kanadou? Napadlo vás, že by ste raz mohli žiariť v NHL?
Nezmysel, hlúposť. To je také komunistické podsúvanie. Od roku 1976 som mal milión ponúk, nechcel som odísť. Až v roku 1980 mi eštebáci povedali: „Peter, urobíš, čo ti rozkážeme, alebo už nenastúpiš za reprezentáciu." Pre mňa bol nároďák všetko, úplný vrchol.
Takže to vás prinútilo k emigrácii?
Nemohol som len tak ísť. Mám veľkú rodinu, päť súrodencov, nechcel som im emigráciou zruinovať život. Ale keď mi siahli na to najvzácnejšie a najdrahšie, čo pre mňa bol hokej - bol som mladý a hlúpy - tak som sa rozhodol. Oni vlastne rozhodli za mňa. A ja som im vďačný.
V drese Československa ste vnímal ako hlavného soka Sovietov?
Jednoznačne. My a oni sme vtedy boli absolútna špička. Nebola to náhoda, že sme si vtedy často delili zlato a striebro na šampionátoch. Séria storočia v roku 1972 zbúrala mýtus, že Kanada je jasne najlepšia. Tesne ju vyhrala, z čoho som mal radosť, ale Sovieti otvorili svetu oči.
Komunistov ste neznášali. Prejavovalo sa to na ľade?
Áno, bol som na zápasy s nimi extrémne vyhecovaný. Nech som hral za Československo alebo potom za Kanadu. Tá hodnotová priepasť bola obrovská. Z veriacich si robili srandu. Kariéry si budovali bezchrbtoví, slizkí ľudia. Rozkradli a zdevastovali krajinu.
Vedeli ste už ako mladý, aký je vládnuci režim?
Áno, doma sme sa o tom rozprávali. Počul som o KGB a ŠtB. Koľko rodín doplatilo na svoje presvedčenie, vieru a otvorenosť. Ako juniora ma trénoval Gusto Bubník (politický väzeň), rozprával mi, ako ľudia trčali vo väzení a pracovných táboroch. Aj to mi otvorilo oči. Preto som proti Sovietom mal obrovskú motiváciu.
Aké bolo obliecť kanadský dres a ísť do boja proti Československu?
To bolo v Calgary na Kanadskom pohári v roku 1984. Nebolo mi dobre. Vyhecoval som mančaft ako blázon, pretože sme predtým pokazili pár zápasov. Museli sme vyhrať, hrozilo, že nebudeme v play-off. To by pre Kanadu bola neskutočná hanba. Vleteli sme na nich, ja som strelil jeden z prvých gólov, po tretine to bolo 5:0. Inak som mal zmiešané pocity, ktoré teraz asi zažíva môj syn Paľko, keď hrá proti Slovákom.
Aké?
Cíti sa Slovákom, reprezentoval Slovensko ako junior v Piešťanoch. Ponúkal som, že zabezpečím, aby za neho hral ďalej. Ale nedali mi šancu. Neurobili nič: Široký, Nemeček, Filc. Rovnako tak odmietli Thomasa Vaneka.
Áno, rakúsky reprezentant má českého otca a matku Slovenku. Ako to vtedy bolo?
Pôvodne chceli, aby hral za Slovensko. Tak som to zariadil. Lenže oni ho tak urazili, že už nikdy neprišiel.
Prosím?
Mohli ho vziať do reprezentačnej dvadsiatky do prvého útoku. Lenže zistili, že je ešte mladý, a poslali ho do „osemnástky“. Do štvrtej lajny. Urazil sa a skončil. Takí ľudia u nás vedú hokej.
Na olympiáde v Lillehammeri ste zase zmenili úlohu a hrali za samostatné Slovensko. Aké to bolo?
Ako rozprávkový sen. Po rozdelení federácie sme padli do skupiny C. Pretlačili sme sa do olympijskej kvalifikácie, do ktorej nás vôbec nechceli vziať. Potom sme ju vyhrali.
Na olympijských hrách ste porazili Kanadu i s Nedvědom, remizovali s USA...
Do play-off sme prešli bez prehry. Až vo štvrťfinále sme narazili na Rusov, porazili nás v predĺžení.
Veľmi vás to mrzelo?
Áno. Ale išlo o viac. Hry sledovali dve miliardy divákov. Pomohli sme vštiepiť Slovensku identitu, predať mladú krajinu svetu, dať našim ľuďom hrdosť. Nádhera!
Takže ste sa nestresovali?
Pamätám si, ako mi mladý Pálffy hovorí: „Peter, čo sa smeješ?" A ja: „Žigo, až budeš v mojom veku, pochopíš." Totálne som si to užíval. Bola to fantázia.
Zdroj: Mladá Fronta Dnes