"Ak sa vám môj prejav zdá málo jasný," oznámil Alan Greenspan svojim politickým vládcom v Kongrese Spojených štátov, "potom ste ho museli zle pochopiť." Písal sa rok 1987 a nedávno potvrdený šéf Federálneho rezervného systému (Fedu) práve vysvetľoval, ako sa v priebehu pár mesiacov odvtedy, keď sa stal centrálnym bankárom, "naučil nadmieru nesúvisle mumlať".
Pán Greenspan bol silným stúpencom viery -- teda aspoň v praxi, keď už nie v teórii, lebo kto by jeho teórii rozumel? -- že centrálni bankári by mali hovoriť nejasným dialektom. Rada delfskej veštiarne kráľovi Lýdie -- "Ak zaútočíš na Perziu, zničíš slávne kráľovstvo" -- je v porovnaní s ním zreteľnosť sama.
Pre "greenspančinu" jestvoval jeden starý argument: voliči alebo politici, prípadne obaja, sú z podstaty veci neprezieraví a krátkozrakí. Vždy rozoznajú a chcú využiť výhody spojené s nižšími úrokovými mierami a trochu vyšším tlakom dopytu -- vyššou produkciou, vyššou zamestnanosťou, vyššími mzdami a vyššími krátkodobými ziskami. Avšak buď nevidia, alebo sú ľahostajní k problémom stagflácie, ktorá nevyhnutne nasleduje. Podľa Greenspanovho vzdialeného predchodcu Williama McChesneyho Martina je úlohou centrálnej banky "??? pohár s punčom (v podobe nízkych úrokových sadzieb) skôr, než sa večierok naozaj rozbehne".
Federálny rezervný úrad však podľa tohto argumentu nemohol jasným a prehľadným jazykom povedať, čo robí, lebo keby voliči a politici centrálnym bankárom rozumeli, prinútili by ich prijať ničivú inflačnú politiku, ktorá by prinajmenšom v dlhodobom meradle zhoršila situáciu všetkých. Vďaka použitiu nejasného idiómu sa jedinými ľuďmi zvonka -- reportérmi, politikmi a akademikmi, ktorí chápali, čo centrálna banka vraví, stali tí, čo danú tému i jazyk už predtým pozorne študovali. Toto pochopenie ich súčasne všetkých (so vzácnou výnimkou nekonformných kritikov typu Williama Greidera) viedlo k tomu, že konanie banky chápali a schvaľovali -- a súhlasili i s názorom, že "greenspančina" je potrebná, lebo centrálnym bankám umožňuje zaistiť cenovú stabilitu.
Dnes však akoby panovala všeobecná zhoda, že tento argument už neplatí, ak vôbec niekedy skutočne platil. Zdá sa, že dnešní voliči i politici sa obávajú inflácie a sú ochotní akceptovať príležitostné hospodárske recesie i vyššie než prirodzenou mierou nezamestnanosti ako nepríjemné, ale nutné dôsledky nevyhnutného a prospešného úsilia o dlhodobú cenovú stabilitu. Debata o monetárnej politike tak môže byť plodná a produktívna, aj keď sa už neobmedzuje len na tých, čo sa naučili "greenspansky".
Centrálne banky v celom severoatlantickom jadre svetovej ekonomiky teda začali s iniciatívou za "transparentnosť", aby boli ich ciele, odhady, procedúry a politiky všeobecne a zreteľne známe. Spoliehajú sa pritom na základnú tendenciu ekonómov veriť, že viac informácií je vždy lepšie než menej, že jednotlivci dokážu sami dobre posúdiť, čo potrebujú vedieť, a že dokážu svoje znalosti vyhodnocovať a presadzovať do širšieho rámca.
V poslednom čase -- a najmä za posledných pár mesiacov -- však pochybnosti centrálnych bankárov o užitočnosti iniciatívy za transparentnosť zosilneli. Čím viac centrálne banky vravia a snažia sa svoj jazyk urobiť jasnejším, tým viac sa zdá, že trhy môžu reagovať prehnane a neprimerane k vyhláseniam, ktoré neoznamujú v podstate nič nové. Viac informácií nemusí znamenať lepšie znalosti, ale, naopak, viac zmätku.
Nám ekonómom sa ťažko zisťuje, prečo sa na komunikačnej linke objavuje také množstvo statického šumu. Prečo si bolo toľko ľudí pôsobiacich na finančných trhoch takých istých, že správa o rokovaní Fedu na konci marca oznámi vysokú pravdepodobnosť skorého zvýšenia úrokových sadzieb a nie je iba pripustením skutočnosti (ako Fed výslovne oznámil), že to, čo bolo až doteraz veľmi nepravdepodobné, je odteraz možné? Prečo osobnosti účinkujúce v káblových televíziách tak dychtivo zveličujú, keď poukazujú na rýchlosť, s akou centrálne banky menia svoj pohľad na pravdepodobnú budúcnosť? A prečo aktéri na finančných trhoch obchodujú na základe rád osobností vystupujúcich v káblových televíziách, keď i jednoduché počty by odhalili, že prínos musí byť nižší než transakčné náklady vzniknuté príliš častým obchodovaním?
Odpovede na tieto otázky nepoznáme. Preto ani s určitosťou nevieme, či by sme mali centrálnym bankárom poradiť, aby svoju "greenspančinu" oprášili.
StoryEditor