Kráľ v štáte feudálnej rozdrobenosti
Už v 12. storočí sa v Uhorsku začali objavovať náznaky úpadku patrimoniálnej kráľovskej moci. Hlavná príčina tohto procesu spočívala v neúmernom rozdávaní pôdy. Územia vyňaté z kráľovského majetku sa dostali do vlastníctva cirkvi a šľachty. Tak sa vytvorili predpoklady nielen na ich hospodárske, ale aj politické odpútanie sa od kráľa. To napokon v priebehu 13. storočia viedlo k postupnej premene charakteru patrimoniálneho štátu na štát feudálnej rozdrobenosti.
Nástupom Anjouovcov na uhorský trón začiatkom 14. storočia nastali ďalšie významné zmeny vo všetkých oblastiach verejného života. Vznikla nová štátotvorná ideológia, ktorá vychádzala z dobového učenia o personifikácii svätej koruny Uhorského kráľovstva. Kráľ už nebol pôvodcom vládnej moci, ale iba jej vrcholným vykonávateľom. Naďalej síce formálne ostal najvyšším sudcom kráľovstva, ale v skutočnosti ho nahrádzali hlavní krajinskí hodnostári, na menovaní ktorých sa podieľal s ním aj snem. Krajinský snem prevzal aj pôvodné úlohy kráľa v zákonodarstve. No na rozdiel od posledných Arpádovcov sa Anjouovci snažili uplatňovať absolutistické prvky vlády. Snem preto nezvolávali. Krajinské zákony nahrádzali kráľovskými dekrétmi. Pri ich vydávaní sa však tak či tak museli opierať o mienku a súhlas cirkevných prelátov a vybraných veľmožov, ktorých zvolávali do tzv. veľkej kráľovskej rady.
V zmysle štátnej idey svätej koruny Uhorského kráľovstva stúpol i význam korunovácie, ktorá nadobudla charakter verejnoprávneho aktu. Už počas druhej polovice 13. storočia sa zakorenila obyčaj, že iba korunovaný panovník mohol byť uznaný za skutočného nositeľa kráľovských právomocí.
Prvý medzi rovnými
Keď na uhorský trón nastúpili Jagelovci (1490), ich slabosť využili koncom 15. storočia stavy. Ovládli rozhodujúce miesta v štátnom aparáte a odstavili kráľa od väčšiny právomocí. Napokon dostali pod kontrolu aj jeho príjmy. V roku 1526 v bitke pri Moháči porazili Turci kráľa Ľudovíta II. Jagelovského. Po Ľudovítovej smrti nastúpil na uhorský kráľovský trón Ferdinand I. Habsburský, ktorý sa usiloval o spojenie krajín, ktoré mu patrili, do jedného absolutisticky ovládaného celku. Jeho nasledovníci za pomoci byrokratických štruktúr a vojenských dôstojníckych zložiek začali už v 17. storočí premieňať svoju ríšu na reálnu úniu so spoločnými financiami, armádou a zahraničnou politikou. Proti centralizácii vznikal medzi uhorskou šľachtou odpor. Najvýraznejšie sa prejavil v rade známych stavovských protihabsburských povstaní. Ich výsledkom bol napokon kompromis dosiahnutý na krajinskom sneme v roku 1867 a opäť potvrdený snemom roku 1715, v rámci ktorého stavy uznali Habsburgovcov za dedičných kráľov Uhorska a tí sa zasa na revanš zaviazali rešpektovať uhorskú ústavu.
Absolutistický vládca
Napriek daným sľubom sa počas 18. storočia presadili králi z habsburského rodu v Uhorsku a tým i na Slovensku ako absolutistickí panovníci. Ich ďalšie činy však už poznamenalo osvietenstvo. Najvýraznejšie sa prejavilo za vlády Márie Terézie (1740 - 1780) a Jozefa II. (1780 - 1790), ktorí formou kráľovských dekrétov (patentov) zavádzali do života rozličné, v zásade pokrokové reformy.
Od konca 18. storočia do roku 1848 nadobudol absolutizmus v celej Rakúskej ríši, a teda tiež v Uhorsku, výrazne reakčný charakter. Verejná správa sa ešte tesnejšie podriadila ústredným orgánom štátu a osobe panovníka. Popri nej vznikol navyše nový, rovnako centrálne riadený policajný aparát. Preto sa o tejto fáze absolutizmu zvykne hovoriť aj ako o policajnom absolutizme.