Desaťročia presadzoval projekt energetického využitia Dunaja a zlepšenia jeho plavebných podmienok. Je otcom myšlienky a spoluautorom projektu Sústavy vodných diel na Dunaji Gabčíkovo - Nagymaros. Problémami rieky sa začal zaoberať v roku 1937 pri meraní jej profilov a štúdiu dunajského koryta. Je jedným zo zakladateľov Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU) a vedného odboru hydrotechnika. Profesor Peter Danišovič.
Keď sa povie Dunaj, čo vám zíde na um ako prvé?
- To, že v minulosti sa na ňom často menila plavebná dráha, lebo rieku zanášal štrk. Presakovanie vody za hrádze znehodnocovalo okolitú pôdu. Už v 30. rokoch minulého storočia ochranári hovorili, aby sa to nechalo tak, že príroda si poradí sama. Ale ona tým sama sebe iba škodila. Spomínam si na rok 1926, keď sa na zaliatych poliach Žitného ostrova zberala úroda ručnými kosami z lodičiek. Samozrejme, že pri slove Dunaj si spomeniem aj na vodné dielo, ktoré má sprevádza životom.
O priehradu na Dunaji, ktorá by zlepšila plavbu a vyrábala aj elektrinu, ste bojovali viac ako štyridsať rokov. Spĺňa teraz vodné dielo Gabčíkovo váš životný sen?
- Svoj sen som ešte nedosníval, hoci mám sto rokov. Snívam o tom, že Maďarsko postaví dolný stupeň sústavy vodných diel v Nagymarosi, aby bola sústava kompletná. Tak, ako sa na to zaviazalo v medzištátnej zmluve v roku 1977. Teraz to odmieta, a tak vodné dielo neplní všetky funkcie, ktoré by malo. V dolnej časti spoločného úseku rieky stále nie sú dobré plavebné podmienky, čo by Nagymaros vyriešil. Maďarsku asi nejde o energetiku, zabezpečenie plavby, krásu vodného diela a prírodu.
O čo mu teda ide?
- O územie južného Slovenska. Niektorí moji kolegovia hovoria, a ja s nimi súhlasím, že ak by sa hranice Maďarska posunuli na sever, naši susedia by Nagymaros postavili. Teraz túto priehradu odmietajú, ale potom by si našli dôvody, prečo ju treba vybudovať. Niektoré maďarské kruhy totiž hovoria, že Slovensko im Dunaj ukradlo. Lebo v roku 1992 sme ho pri Bratislave prehradili, aby vodné dielo Gabčíkovo mohlo fungovať samostatne.
O ukradnutej rieke sa rozprávalo, ale dnes sa situácia už takto nehodnotí...
- V Maďarsku sú tieto myšlienky stále živé, hoci sa o tom až tak často nehovorí. So súčasnou hranicou na Dunaji sa tam mnohí nikdy nezmieria.
V minulosti existovala predstava, že Gabčíkovo sa postaví za peniaze získané zo zlata, ktoré obsahujú tamojšie štrkopiesky. Bolo to reálne?
- Koncom 30. rokov ryžovala na Dunaji zlato osádka lode Aurea. Bolo to však ekonomicky nevýhodné. Po niekoľkých rokoch s tým prestala.
A po roku 1977 sa o ťažbe zlata z vybagrovaných štrkopieskov neuvažovalo?
- Vtedy už nie, hoci neraz mi táto myšlienka zišla na um. Veď cena zlata bola v 70. rokoch 800 dolárov za uncu. Ale štrkopiesky, ktoré k nám prichádzali z alpskej oblasti, sme chceli využiť pri výstavbe sídliska v Petržalke. Začali ich však ťažiť na brehu v jamách. Dnes sa k nám štrk z horného toku Dunaja už nedostane. V splavovaní mu bránia priehrady v Nemecku a Rakúsku.
Ktoré obdobie života bolo pre vás z profesionálnej stránky najťažšie?
- Po roku 1938, keď som prišiel z Prahy do Bratislavy a keď hitlerovci obsadili československé energetické centrá. Ale aj keď sme v roku 1941 začali stavať Oravskú priehradu. Chýbala nám technika, materiál aj ľudia. Mali sme jediný bager. Potom vypukla vojna a dodávatelia nám povedali, že druhý dostaneme, až keď sa skončí. Bager mal lanový prevod. Keď sa laná pretrhli, nové sme nemohli zohnať. Problémy sme mali aj s vŕtaním a prieskumom podložia priehrady. Vtedy som sa cítil celkom nemohúci. Za údajnú sabotáž výstavby som sa dostal na niekoľko mesiacov do väzenia.
...a najradostnejšie?
- Keď som postavil vodné dielo v Dobšinej. A naposledy som mal radosť 24. októbra 1992, keď Slovensko prehradilo Dunaj a dalo do prevádzky vodné dielo Gabčíkovo.
Keby dnes niekto za vami prišiel a povedal, že má dosť peňazí na realizáciu akéhokoľvek vodohospodárskeho projektu, ktorý by ste mu odporučili?
- Povedal by som mu, aby postavil na Váhu pri Seredi priehradu. Lebo sú tam vodné diela Kráľová a Madunice. Ale úsek medzi nimi je energeticky nevyužitý. Odtiaľ nám ročne bez efektu odtečie do Čierneho mora 170 miliónov kilowatthodín elektrickej energie. Na hornom úseku Váhu by som odporučil postaviť malé vodné elektrárne.