Nové dobývanie pólov

Rusi tým odštartovali geologický prieskum, ktorým chcú na pôde OSN dokázať, že dno je pokračovaním kontinentálneho šelfu Ruska, a tým svoje práva na hospodárske využitie tunajších vôd. Aj keď sa Moskva stala na chvíľu terčom žartov, ako prvá poukázala na rastúci záujem svetových producentov energií o nové ložiská. A už teraz dochádza k väčšiemu pohybu aj na druhej strane Zeme. Ten spustila v týchto dňoch Veľká Británia, ktorá podľa informácií denníka Financial Times zasa oznámila, že zvažuje podanie žiadosti o uznanie teritoriálnych nárokov na morské dno pri brehoch Antarktídy.
Bohatá na ropu aj zlato
V súčasnosti Londýn zatiaľ zbiera potrebné údaje, ktoré mu umožnia podanie žiadosti pri Komisii OSN pre limity kontinentálnych šelfov. Aj keď ťažbu tu momentálne zakazuje medzinárodná dohoda o Antarktíde z roku 1959 a Londýn ju vraj chce ďalej plniť, tento krok je podľa Britov "o zaistení si budúcich práv a možností".
Tak ako v prípade Arktídy, tak aj pod Antarktídou a jej vodami sa nachádzajú bohaté ložiská ropy a zemného plynu. Antarktída je navyše bohatá aj na mnohé kovy ako zlato, meď a striebro. Ekológovia sa preto začínajú obávať zvýšených aktivít viacerých štátov na oboch póloch. V prípade severného je to už spomínané Rusko, na jeho kroky však rýchlo zareagovali Kanada, Nórsko, Dánsko a dokonca aj USA, ktoré nie sú členmi Konvencie OSN o morskom práve (UNCLOS). Práve tá umožňuje štátom, ktoré preukážu, že na suroviny lukratívne dno je pokračovaním ich kontinentálneho šelfu, nárokovať si na jeho ekonomické využitie. V prípade Antarktídy sú v hre okrem Británie aj Nový Zéland, Austrália, Čile, Argentína či Francúzsko a Nórsko. Momentálnu väčšiu aktivitu pripisuje Financial Times aj faktu, že do mája 2009 musia všetky krajiny, ktoré podpísali UNCLOS pred rokom 1999, predložiť žiadosť o svoje teritoriálne práva v prípade antarktického kontinentálneho šelfu. Nový Zéland a Austrália už žiadosti podali. Svoje záujmy majú aj Čile a Argentína a podľa internetovej stránky New Zealand Herald si priestor na vlastné žiadosti ešte ponechali Rusko a USA.
Dohoda neochráni
Dnes je síce Antarktída chránená pred ťažbou medzinárodnými zákonmi až do roku 2048, no viacerí vedci sa obávajú, či sa politika medzinárodného spoločenstva časom nezmení. Ako pre Science Daily povedala Christy Collisová z Queensland University of Technology, ani Dohoda o Antarktíde ju do budúcnosti pred ťažbou nechráni. Už v máji minulého roka austrálsky senátor Barnaby Joyce vyzval Canberru, aby začala prípravy na ťažbu nerastných surovín v austrálskom sektore Antarktídy. Nedávne štúdie však zatiaľ potvrdili, že ťažba na kontinente (morské dno je ešte väčší problém) bude ekonomická až vtedy, keď cena barelu ropy dosiahne 200 dolárov. Ani to však nemusí zabrániť otvoreniu nových ložísk aj v nehostinných oblastiach. V posledných rokoch najmä Nóri a Američania prišli s novými technológiami, ktoré takúto ťažbu umožňujú.
Arktída verzus Blízky východ
Ako sa ukazuje, odsudzované aktivity Ruska nie sú vlastné iba jemu. O oba póly bojuje už nejaký čas viacero štátov. Rusi sami potvrdili, že ak by získali práva na ložiská ďalej na sever, postupné otepľovanie planéty im otvorí cestu k obrovským zdrojom. Ako povedal pre RIA Novosti minister pre prírodné zdroje Jurij Trutnev, posunutie sa k podmorskému pásmu Lomonosovov chrbát znamená pre Rusko potenciálne ďalších päť miliárd ton palivového ekvivalentu.
Z rovnakého dôvodu má o územie Arktídy záujem aj Kanada, Nórsko, Dánsko a tiež USA, ktoré sú najväčším dovozcom ropy na svete. "Návratnosť investícií Chevronu do Arktídy bude do desiatich rokov vyššia než do ložísk na Blízkom východe," povedal pre stránku KTUU.com Daniel Fine z Massachusettského inštitútu technológií.
Na ťahu je Kanada
Najväčším bojovníkom za kontrolu nad Arktídou však bude podľa všetkého Kanada. Príčinou je najmä tzv. Severozápadná morská cesta, ktorá prechádza pomedzi kanadské severské ostrovy. Ešte donedávna sa pre zamŕzanie nedala príliš využiť, no o niekoľko rokov sa stane priechodná a Kanada trvá na tom, že trasa je jej vnútroštátnym územím. V takom prípade by sa dostala do pozície štátu kontrolujúceho najdôležitejšiu obchodnú morskú cestu na svete. USA, ktoré ju chcú využívať na rýchle spojenie Aljašky s Atlantickým oceánom, s tým nesúhlasia a podľa nich, ako aj EÚ, je trasa medzinárodná. Ako totiž ukázali nedávne americké štúdie, trasa by skrátila plavbu lodí z Európy do Ázie oproti ceste cez Panamský prieplav o 8 000 km a náklady na prepravu jedného kontajnera z amerického východného pobrežia do Ázie by Severozápadná cesta znížila o 75 percent.