Schodok v príjmoch nemeckého štátneho rozpočtu v dôsledku daňových úľav v posledných šiestich rokoch neustále stúpa. A to aj napriek opakujúcim sa ubezpečeniam politikov, že túto prax zarazia.
Inštitút svetového hospodárstva vo svojej štúdii zistil, že schodok v tomto roku dosiahne rekordných 50 miliárd eur, pričom najväčšou položkou je štátna podpora bývania. Úľavy v oblasti dane z príjmu fyzických aj právnických osôb vyčíslila štúdia na 29,4 miliardy eur, zvyšné daňové úľavy tvoria 20,6 miliardy eur. Ekonómovia tak prichádzajú k záveru, že "týmto spôsobom je možné výrazne znížiť daňové sadzby bez toho, aby sa celkové daňové príjmy štátnej pokladnice akokoľvek zmenili". Týmto vyjadrením reagujú aj na jednohlasné rozhodnutie konferencie ministrov financií Európskej únie, ktorá všetky modely veľkej daňovej reformy odmietli ako "nefinancovateľné".
Určité odbúravanie daňových úľav očakávajú autori štúdie Alfred Boss a Astrid Rosenschon až v nadchádzajúcich rokoch za predpokladu, že sa nezmení legislatívna základňa. Za hlavný dôvod považujú škrty, ukotvené v zákone o rozpočte, napríklad obmedzenie výšky nezdaniteľnej položky na sporiteľných účtoch. Príslušné predpisy síce vstúpili do platnosti už v tomto roku, no mnohé škrty sa citeľne prejavia až v budúcnosti.
Právni experti aj ekonómovia zväčša daňové úľavy zatracujú, aj keď z rôznych dôvodov. Právnici poukazujú na porušovanie princípu výkonov, napríklad, keď dvaja ľudia s rovnakým príjmom platia odlišné dane podľa toho, ktorý z nich inkasuje nezdaniteľné príplatky za zmennú prevádzku. Ekonómovia kritizujú predovšetkým fakt, že daňové výhody pre určitú klientelu financuje široká verejnosť vo forme vyšších daňových sadzieb, ktoré majú za následok nižšie spotrebiteľské výdavky a podporujú prácu načierno.
V polovici 90. rokov tak vznikol koncept "nižšie dane, širší zdaniteľný základ", ktorý vypracovala Bareisova komisia. Tá mala za úlohu nájsť riešenie na požiadavku ústavného súdu na daňové oslobodenie existenčného minima. Ekonóm a predseda komisie Peter Bareis však svoju úlohu podstatne rozšíril a keď navrhol kompletné prepracovanie zákonov súvisiacich s daňou z príjmu, priviedol svojho chlebodarcu, vtedajšieho ministra financií Thea Waigela, do varu. O tri roky neskôr sa návrhy v mierne obrúsenej forme objavili v návrhoch opozície, ktoré parlament vetoval. O niekoľko rokov neskôr toto veto pocítil aj súčasný minister financií Hans Eichel so svojím zákonom o znižovaní daňových úľav.
Medzičasom každý koncept obsahuje zrušenie daňových privilégií. Kým znižovanie sadzieb všetci svorne oslavujú, no jedným dychom označujú za príliš bojazlivé, úmysel zrušiť úľavy sa pravidelne stará o horúce diskusie.
Najnovšia štúdia zistila v porovnaní s rokom 1998 zvýšenie daňových úľav o sedem miliárd eur, hoci súčasne klesla najnižšia a najvyššia sadzba dane z príjmu pre fyzické aj právnické osoby. Daňové úľavy podľa sektorov sa oproti roku 1998 v tomto roku zvýšia z 22,3 na 31,8 miliardy eur. Výhody pre poľnohospodárstvo a lesné hospodárstvo vzrástli takmer dvojnásobne, pričom hlavným faktorom sú výnimky z povinnosti platiť daň z palív od roku 2001 a výnimky z dedičskej dane. Úľavy pre sektor dopravy v sledovanom období stúpli o 38 percent a najväčšiu úlohu zohrali výnimky pre elektrickú energiu na prevádzku železníc z roku 1999 a oslobodenie od dane z palív pre leteckú dopravu. Z daňových privilégií však najvýraznejšie profituje sektor bývania, ktorý so sumou 11,6 miliardy eur predstavuje približne polovicu všetkých sektorových úľav. Hlavnou príčinou je štátna podpora bývania a detské prídavky pri nadobudnutí nehnuteľnosti do osobného vlastníctva.
StoryEditor