Každé spoločenské usporiadanie obsahuje zdroje a zárodky konfliktov -- pokiaľ ľudia usilujú o vyšší status, o moc, o väčší podiel na obmedzených zdrojoch, kým uznávajú odlišné hodnoty a kladú si vlastné ciele. Poznanie faktu a uznanie práva rozdielnosti záujmov znamená odmietnutie autoritatívnych a totalitných systémov na jednej strane, ale tiež demaskovanie takzvaných harmonických koncepcií spoločnosti, kde každý záujem okrem takzvaného všeobecného záujmu je interpretovaný ako atypický a kritizovaný ako výraz odcudzenia.
V systéme sociálneho trhového hospodárstva a politickej demokracie je legitímna tak existencia rôznych záujmov, ako aj ich súťaž v hraniciach vymedzených príslušnou legislatívou -- teda v rámci všeobecne platných a všeobecne záväzných pravidiel.
Prečo sociálne partnerstvo
Záujmové konflikty totiž v demokratickej spoločnosti nielenže nevylučujú, ale priamo predpokladajú spoločný záujem o existenciu pravidiel, umožňujúcich tieto konflikty regulovať. Hľadanie a zdokonaľovanie týchto pravidiel súvisí s hľadaním a zdokonaľovaním koexistencie a kooperácie jednotlivcov a skupín, medzi ktorými existujú názorové rozdiely alebo záujmové protiklady. Najznámejšou inštitúciou tohto druhu je parlament. V slobodnej spoločnosti sa však sloboda a sloboda konkurencie (vrátane konkurencie názorov a záujmov), ako i právo spoluúčasti na rozhodovaní neobmedzuje len na pôdu parlamentu. Právo diskusie o normatívnych a vecných aspektoch, o účinkoch prijímaných rozhodnutí vzhľadom na všetkých zúčastnených, právo ovplyvňovať tieto rozhodnutia a právo vyjadrovať vzájomné normatívne alebo vecné rozdiely sa zreálňuje v rozličných formách a realizuje na rôznych fórach. V širšom zmysle sa potom demokratický štát v tejto súvislosti označuje ako štát organizovanej slobodnej diskusie a k tomuto ideálu sa vzťahuje princíp plurality v politickej i mimopolitickej sfére.
Čo je sociálne partnerstvo
Sociálne partnerstvo je jedným z možných demokratických prostriedkov spoluúčasti organizovaných záujmových skupín (združení kapitálu a práce) na procesoch rozhodovania a súčasne je prostriedkom prevencie a riešenia ich konfliktov. Formy realizácie sociálneho partnerstva sú v rozličných krajinách ovplyvnené historickým vývojom, tradíciou, charakterom ich ekonomického, politického i právneho systému. Vo všeobecnosti sa však idea sociálneho partnerstva realizuje najmä prostredníctvom kolektívneho vyjednávania (medzi zamestnancami a zamestnávateľmi) na úrovni podnikov a prostredníctvom tripartity (rokovaní a dohôd medzi zamestnancami, zamestnávateľmi a vládou) na makroúrovni spoločnosti.
Spoločenské funkcie sociálneho partnerstva po druhej svetovej vojne v západných, najmä európskych štátoch, prekročili rámec podniku, pracovnoprávnych a zamestnanecko-zamestnávateľských vzťahov. Aktivity sociálnych partnerov sa čoraz viac začali sústreďovať na začlenenie sa do procesov spolurozhodovania o podobe sociálnej a hospodárskej politiky na národnej úrovni. Inštitúcie sociálneho partnerstva tak získali v demokratických štátoch so sociálne orientovaným trhovým hospodárstvom dôležitú úlohu nielen ako inštitúcie prispievajúce k stabilizácii spoločnosti a k participácii združení zamestnancov a zamestnávateľov na rozhodovaní, ale tiež úlohu spolutvorcu sociálnej politiky a politiky trhu práce. V súčasnosti "tradiční" sociálni partneri zápasia o uchovanie svojho reálneho vplyvu v súčasných podmienkach i v budúcej zjednotenej Európe.
Sociálne partnerstvo (tradičné) a trendy súčasnosti
Procesy určujúce charakter súčasnosti -- najmä liberalizmus, globalizácia, reštrukturalizácia výroby a pracovných síl -- prinášajú zmeny v neprospech "tradičných" sociálnych partnerov, najmä odborov, ktoré spôsobujú oslabenie ich organizačnej a vyjednávajúcej sily.
Súčasne s oslabovaním odborov slabne aj ich tradičný sociálny partner na makroúrovni -- národný štát. Dôsledky globalizácie (najmä pôsobenie nadnárodných ekonomických korporácií) na jednej strane a dôsledky integrácie do nadnárodných politických a ekonomických štruktúr (vrátane príslušnej koordinácie a regulácie) na druhej strane spôsobujú, že kompetencie národného štátu vo všeobecnosti objektívne slabnú (najmä v oblasti ekonomickej, daňovej a vo sfére industriálnych vzťahov), alebo ich štát vedome deleguje na iné subjekty -- nadštátne či regionálne.
Štát sa do veľkej miery uvedomelo zbavuje alebo je zbavovaný prostriedkov, ktorými sa v minulých desaťročiach usiloval garantovať rozvoj sociálnej dimenzie občianstva, ergo kreovať sa ako tzv. welfare state. Vlády národných štátov majú čoraz väčšie ťažkosti s preberaním finančných záväzkov a záruk, ktoré v minulosti súviseli s garantovaním extenzívnych občianskych sociálnych práv a realizáciou veľkorysej sociálnej politiky štátu.
Globalizácia a európska integrácia vytvárajú pre národnú a medzinárodnú politiku nové pravidlá hry, ktoré konfrontujú aktérov v ich záujmových kalkuláciách s čoraz komplexnejšími scenármi nákladov a prínosov. Aktérom -- vrátane sociálnych partnerov -- sa podstatne menia podmienky a rámec racionálnej či jednoduchej možnej voľby. Globalizácia vytvára nadnárodné korporácie, kapitál robí mobilnejším a flexibilnejším. Internacionalizácia výroby a finančných trhov dovoľuje podnikom a podnikateľom vykonávať ich ekonomické aktivity po celom svete práve tam, kde to považujú za najvýhodnejšie -- aj z hľadiska nákladov spojených s oblasťou sociálnej politiky podniku, ako aj nákladov na politiku národného štátu: teda vo svetle nákladov na mzdy, príspevkov na sociálne poistenie, výšku odvodov a daní.
Odbory a ich vyjednávajúca pozícia
V rámci nadnárodných podnikov je výrobný proces spravidla rozčlenený: sofistikovaná výroba je vykonávaná prevažne v západných krajinách, jednoduchá rutinná práca je alokovaná do krajín tretieho sveta, k chudobnejším susedom. Lacná a súčasne -- aspoň z hľadiska formálneho vzdelania -- kvalifikovaná pracovná sila sa spočiatku javí ako ich konkurenčná výhoda. Od sociálnych partnerov, najmä odborov sa v týchto krajinách požaduje "mzdová zdržanlivosť" pri vyjednávaní na podnikovej i národnej úrovni. Spravidla to vedie k udomácneniu relatívne nižších miezd za menej kvalifikovanú prácu pre viaceré kategórie zamestnancov, najmä z radov tých, ktorí tradične tvorili jadro odborovej organizovanosti. Práve títo zamestnanci sú súčasne najviac ohrozovaní a postihovaní nezamestnanosťou v dôsledku nevyhnutnej reštrukturalizácie a modernizácie, ako aj v dôsledku skolabovania systému plnej zamestnanosti v postsocialistických štátoch. V dôsledku reštrukturalizácie a nezamestnanosti sa oslabuje členská základňa "domácich" odborov, a tým aj ich vyjednávajúca pozícia.
Problému nezamestnanosti však čelia aj západné krajiny. V dôsledku globalizácie sa musia vyrovnávať s určitým odlevom investícií a pracovných miest, ale stále sú príťažlivé pre migrantov a pre pracovníkov z menej vyspelých a chudobnejších krajín, čo aj u nich problém (ne)zamestnanosti neustále aktualizuje.
Plazivá strata plnej autonómie
Globalizácia teda generuje spoločný záujem nadnárodného kapitálu a jeho kapitánov, avšak spravidla neprináša žiadne medzinárodné spájanie zamestnancov. Ba čo viac, vytváraním globálnej konkurencie v oblasti zamestnanosti a investícií stavia zamestnancov jednotlivých krajín proti sebe. Tak silnie čoraz prepojenejší a mobilnejší medzinárodný kapitál na jednej strane a súčasne rastie medzinárodná konkurencia zamestnancov pri získavaní práce a súťaženie národných vlád o prilákanie zahraničného kapitálu na druhej strane. Rastúca veľkosť a moc multinárodných korporácií nie je vyvažovaná súčasným rastom nadnárodnej organizovanosti a vplyvom medzinárodných organizácií zamestnancov.
Súperenie národných vlád o zahraničné investície vedie aj k plazivej strate plnej autonómie jednotlivých štátov. V dôsledku liberalizácie pohybu kapitálu a faktického zrušenia hraníc pre tovarový a peňažný kapitál sa totiž oslabujú reálne možnosti a kompetencie národných vlád v oblasti kontroly, regulácie a najmä získavania daňových zdrojov. To v skutočnosti znamená obmedzenie autonómnosti národných vlád aj ako sociálneho partnera.
Liberálny program "vytláčania štátu" nezriedka pokračuje tendenciou vytláčania odborov z pracoviska: v lepšom prípade uplatňovaním nových foriem manažmentu a riadenia, ktoré sú zamerané na zvýšenie individuálnej komunikácie a vzťahu s pracovníkmi (teda dôrazom na individuálne zmluvy so zamestnancom a na individuálne záväzky k nemu sa oslabuje pozícia kolektívnych zmlúv a v nich zakotvených záväzkov zamestnávateľa), až po odmietanie ich pôsobenia (spolurozhodovania a kontroly) na pracovisku.
Nový konsenzus elít
Niektorí analytici upozorňujú, že v podmienkach globalizácie sa rodí nové spojenie a nový konsenzus elít: Toto vo svojich dôsledkoch pôsobí na oslabovanie sociálnej dimenzie občianstva a sociálneho štátu. Predtým, v modernej ére, najmä koncom 19. a začiatkom 20. storočia niektoré elity -- intelektuáli rozličných druhov, vodcovia sociálnych hnutí, odborov a robotníckych strán -- boli spätí so znevýhodnenými a s robotníckou triedou. A presadzovali ich záujmy. Avšak dnes sme svedkami odcudzenia sa elít od znevýhodnených skupín. A táto dezercia elít, tento proces, ktorým elity opúšťajú znevýhodňovaných, zvyšuje sociálnu a ekonomickú nerovnosť. Nové spojenie elít zahŕňa a zjednocuje rozhodujúce ekonomické elity, politických vodcov pravicových, centristických a ľavicových strán, vodcov odborov i akademických intelektuálov. Tieto spojené elity sa dostávajú na vrchol pomyslenej pyramídy vplyvu a moci, čo kontrastuje so vzájomnou neprepojenosťou a oslabovaním elít, spätých so znevýhodnenými skupinami (s nízkokvalifikovanými zamestnancami, so zamestnancami pracujúcimi za nízku mzdu, s nezamestnanými, chudobnými a marginalizovanými). A toto všetko sťažuje premietnutie a presadenie záujmov znevýhodnených do procesov redistribúcie zdrojov.
Nové spojenie a konsenzus elít sa odzrkadľuje aj v pravidlách, ktoré vládnu v globálnej ekonomike. Hlavný vplyv pri ich stanovovaní získavajú práve nadnárodné korporácie. Ich kritici tvrdia, že práve tieto, viac ako ktokoľvek iný, kontrolujú nový globálny poriadok, pokým politickí lídri a byrokrati majú sklon prispôsobiť sa ich požiadavkám. Nadnárodné korporácie, ale nezriedka aj nadnárodné politické a ekonomické organizácie (ako napríklad GATT, Svetová banka, MMF, WTO) -- a dohody národných vlád s nimi -- tak sprostredkovane ovplyvňujú postavenie a vyjednávajúcu silu "tradičných" sociálnych partnerov tým, že vlastne obmedzujú priestor ich zmluvnej voľnosti, najmä pokiaľ ide o preberanie veľkorysých, nákladovo a finančne náročných sociálnych záväzkov. Súčasne sa negenerujú také nové (spojené) elity či nové sociálne hnutia, ktoré by vyvíjali efektívny tlak, aby tieto nadnárodné subjekty súčasne s kompetenciami prevzali od "tradičných" sociálnych partnerov aj ich "tradičné" záväzky.
Globalizácia generuje aj nerovnosť
Idea a spoločenské funkcie sociálneho partnerstva sa môžu reálne naplniť len za predpokladu, že sociálni partneri sú dostatočne autonómni a zodpovední, sú kompetentní na uzavretie dohody, na prijatie konsenzu a sú schopní prevziať záväzky, ktoré im vyplývajú zo zmlúv, ktoré uzavreli.
Pre "tradičných" aktérov sociálneho partnerstva je čoraz ťažšie plniť svoje "tradičné" záväzky, tak ako je pre nich čoraz komplikovanejšie dosiahnuť previazanosť, zjednocovanie a premenu partikulárnych záujmov svojich členov na kolektívnu vôľu a politiku, ktorú by bolo možné účinne a efektívne presadzovať.
Globalizácia zhodnocuje význam sofistikovanej výroby, vyžaduje high-tech, informačnú a finančnú gramotnosť a preferuje všetky tri. Generuje ekonomický rast a bohatstvo, súčasne však tiež nerovnosť. Tí, ktorí spĺňajú jej požiadavky, majú vyššiu vyjednávaciu silu a získavajú čoraz viac výhod. Tí, ktorí nezvládajú jej nároky, sú v nevýhode aj v procese vyjednávania -- ich záujmy sú pri vyjednávajúcom stole čoraz ťažšie obhájiteľné a čoraz menej obhajované. V dôsledku procesov reštrukturalizácie výroby a pracovných síl sa čoraz viac znižuje počet industrial working class, teda tradičnej základne odborovej organizovanosti a reálnej sily odborov a rastie počet pracovníkov služieb, ktorí nepatria ani do robotníckej triedy, ani do strednej triedy v tradičnom zmysle. Prehlbuje sa segmentácia trhu práce. Otvárajú sa nožnice medzi relatívnou privilegovanosťou jednej a rozrastajúcou sa neprivilegovanou, výzvami meritokratizmu konfrontovanou druhou časťou zamestnancov: tých, ktorí nedisponujú požadovanou kvalifikáciou, tých, ktorí pracujú za takú nízku mzdu, že vytvorili vrstvu, ktorej bolo treba nájsť meno -- working-poor. A tiež pracujúcich na čiastočný pracovný úväzok, zamestnávaných len krátkodobo alebo dlhodobo nezamestnaných. Títo sú vnútorne rozdelení, vzájomne sú si konkurentmi, čo ich čoraz viac oslabuje vo vzťahu k zamestnávateľom. Ich organizovanie je ťažšie ako kedykoľvek predtým -- a to je ďalším zdrojom ich slabej vyjednávajúcej pozície. Vytvára sa začarovaný kruh: keďže znevýhodnení neobhajujú účinne svoje záujmy, stávajú sa čoraz menej schopnými tak konať -- a to tak vo vzťahu k zamestnávateľovi, ako aj vo vzťahu k uskutočňovanej politike.
Dôsledkom je oslabenie všetkých "tradičných" aktérov sociálneho partnerstva: národných vlád, odborov a "domácich" zamestnávateľov, vo všetkých "tradičných" priestoroch ich kompetencie -- od úrovne národného štátu až po priestor firmy. Dôležitou sa stáva otázka: kto získava kompetencie, ktoré oni strácajú a či tento preberá aj ich záväzky vo vzťahu k sociálnemu občianstvu a sociálnemu štátu.
"Nové" sociálne partnerstvo?
Tlak integračných požiadaviek a kritérií Európskej únie však môže mať na uchovanie a fungovanie sociálneho partnerstva aj pozitívny (minimálne formálno-inštitucionálny) vplyv: tlak týchto kritérií nabáda vlády kandidátskych krajín posilňovať demokratické inštitúcie vo svojich krajinách, a teda nabáda aj k spolupráci sociálnych partnerov a k prístupu, ktorý uprednostňuje dosiahnutie konsenzu a riešenie konfliktov vyjednávaním a dohodou.
Oslabená pozícia "tradičných" aktérov sociálneho partnerstva -- najmä v spojitosti s deetatizáciou, decentralizáciou a regionalizáciou politiky ako možným vyvažujúcim trendom súčasnosti popri globalizácii a integrácii -- však na druhej strane prináša vo vzťahu k sociálnemu partnerstvu nové výzvy. Nabáda preniesť sociálne partnerstvo a sociálny dialóg aj mimo "tradičného" rámca -- teda kreovať aj nové (najmä regionálne, nadregionálne a nadnárodné) inštitúcie a umožňovať prístup novým aktérom (umožniť a podnecovať čo najširšie zapojenie občianskej verejnosti tak do procesov spolurozhodovania, ako aj regulácie vzájomných vzťahov).