Vývin Slovenska po vzniku Česko-slovenskej republiky dňa 28. októbra 1918 stále nastoľuje mnoho otázok. Prirodzene, že ich niť postupne siaha k Slovenskej republike na začiatku tretieho tisícročia. Čo jej priniesol, v čom spočíva význam utvorenia spoločného štátu slovenského a českého národa?
Určite na jeho začiatku bolo splnenie cieľa slovenských predstaviteľov doma a v zahraničí. Vyčlenenie Slovenska z Rakúsko-Uhorska a v zmysle Clevenladskej dohody z roku 1915 a Pittsburskej dohody z roku 1918 medzi americkými Slovákmi a Čechmi, ako aj Martinskou deklaráciou signovanou predstaviteľmi Slovenskej národnej rady dňa 30. októbra 1918, došlo k vytvoreniu Česko-Slovenska. Do tohto procesu vstúpili svojimi diplomatickými aktivitami Milan Rastislav Štefánik, Štefan Osuský a ďalší.
Málopočetná inteligencia
No dva štátotvorné národy boli predsa len rozdielne. Slovensko bolo ekonomicky, sociálne a kultúrne slabšie ako české krajiny. Slovenský národ len začínal s uplatňovaním svojej kultúry, jazyka, školstva, občianskych práv a pod. Vlastne s tým, čo mu neumožnila až likvidačná maďarská politika voči slovenskému národu do roku 1918. Univerzita Komenského vznikla v roku 1919, slovenská inteligencia bola málo početná a slovenská politická scéna sa vyznačovala viacerými slabosťami. Nedokázala (a mohla vôbec?) držať krok s razantnou a pomerne silnejšou českou politickou garnitúrou. Nevyužila možnosť na etablovanie rovnoprávneho postavenia slovenského národa vo vznikajúcom Česko-Slovensku (Č-SR). Spomínané dohody sa neplnili a navyše prišla ústava z roku 1920, ktorá kodifikovala Československo ako jednotný štát a z účelovo-politických dôvodov z českej strany, a to nielen v podaní Edvarda Beneša, aj fikciu jednotného československého národa. Spojovník v názve štátu sa odstránil a ústava neobsahovala ustanovenia o slovenských národných orgánoch. Veď v roku 1920 ani neexistovali!
Nesporný spoločenský, kultúrny, občiansky a sociálny prínos Československa pre slovenský národ zakaľoval preň obmedzený priestor na uplatnenie sebaurčovacieho práva. Slovenská otázka sa pomerne zúžila na postavenie Slovenska v Československu. Štátoprávne otázky ostali bokom. Presadzovateľov autonómie Slovenska, Andreja Hlinku, Martina Rázusa a ďalších, nemohlo uspokojiť pre slovenské predstavy nevyhovujúce krajinské zriadenie. Autonómia Slovenska prišla až po Mníchovskom diktáte a Viedenskej arbitráži v novembri 1938. Neskoro. V nepriaznivej medzinárodnej situácii, ktorá sa vyvíjala čoraz viac dramaticky pre Česko-Slovensko (znovu spojovník), a, samozrejme, aj pre Slovensko. Rozhodujúcu úlohu zohralo nacistické Nemecko a pod jeho tlakom vznikla síce samostatná Slovenská republika, ale s nedemokratickým a autoritatívnym režimom. Mala svoje miesto vo formovaní slovenskej štátnosti. Medzinárodné a vnútropolitické faktory však spôsobili, že počas svojho trvania v rokoch 1939 -- 1945 mala značne rozporuplný charakter.
Uznanie suverenity
Ambície diplomata Osuského, bývalého československého premiéra Milana Hodžu a iných z roku 1939 (napríklad na uplatnenie princípov rovnosti a rovnoprávnosti medzi slovenským a českým národom, utvorenie federalizovanej Európy), ktorí sa postavili proti idei československej národnej jednoty a unitárneho štátu, sa nenaplnili. Sčasti preto, že väčšina predstaviteľov zahraničného odboja v Londýne či v Moskve im nebola naklonená. Spojenecké veľmoci mali záujem len na obnove Československa. No aj odbojové prúdy na Slovensku chceli ísť hlbšie, na princíp rovný s rovným v jeho štátoprávnom usporiadaní vzťahov medzi národmi, ktoré sa stalo predmetom politických zápasov rôznych politických zoskupení doma i v zahraničí. Riešenie slovenskej otázky podporilo Slovenské národné povstanie a postavenie SNR na jeseň v roku 1944. Koniec druhej svetovej vojny priniesol zložitú medzinárodnú a vnútropolitickú situáciu. Obnova Československa bola jej súčasťou i obrazom.
Po roku 1945 mal slovenský národ šancu presadiť štátoprávne vzťahy s českým národom na princípe rovný s rovným. No Demokratická strana na čele s Jozefom Lettrichom ostala osamotená aj preto, že Gustáv Husák a ďalší slovenskí komunisti sa podriadili vedeniu KSČ, ktoré v inej podobe pokračovalo v centralistickej (čechoslovakistickej) politike prezidenta Edvarda Beneša. Pritom išlo o uznanie suverenity slovenského a českého národa, zaraďujúcej sa k základným stĺpom demokracie a umožňujúcej mať svoj neformálny štátny útvar (aj v spoločnom štáte) a byť v ňom svojprávnym. Tri "Pražské dohody" o rozdelení kompetencií medzi ústredné orgány a slovenské národné orgány (SNR a Zbor povereníkov) okliešťovali postavenie Slovenska v Československu.
Uznanie slovenskej svojbytnosti sa neuskutočnilo a navyše po štátnom prevrate vo februári 1948 sa začali vykonštruované politické procesy, v ktorých komunistická moc nezákonne odsúdila slovenskú otázku ako prejav buržoázneho nacionalizmu. Slovenská otázka sa zredukovala na dosiahnutie sociálneho a ekonomického vyrovnania Slovenska s českými krajinami.
Slovenská otázka v úzadí
Slovenská dedina sa od 50. rokov radikálne zmenila k lepšiemu, no za cenu násilnej kolektivizácie poľnohospodárstva, ktorá v nej narušila tradičné vzťahy. Industrializácia Slovenska so svojou váhou na ťažkom priemysle nezodpovedala jeho podmienkam. Vyvolal ju okrem iného faktor studenej vojny, ba skôr "predstavy" vtedajšieho Sovietskeho zväzu o využití hospodárstva Československa. Napokon na konci 80. rokov sa vyrovnala v základných ukazovateľoch ekonomika Slovenska s ekonomikou českých krajín. A doteraz pretrvávajú rozporné polemiky "kto na koho doplácal".
Celé obdobie rokov 1948 -- 1968 sa vyznačovalo jednotnosťou československého štátu, len formálno-ústavným uznaním existencie a rovnosti slovenského národa s českým, ako aj postupnou likvidáciou slovenských národných orgánov. Slovenská otázka stála v úzadí politického diania až do roku 1968. Jej rehabilitácia bola namieste. V rámci reformného procesu sa stala jednou z jeho základných súčastí federalizácia jednotného československého štátu. Iniciatíva SNR vyústila, po zložitých rokovaniach a prípravách, k podpísaniu ústavného zákona číslo 143 o česko-slovenskej federácii 30. októbra 1968 na Bratislavskom hrade, symbolicky v ten istý deň ako Martinská deklarácia. Riešenie slovenskej a českej otázky však dostalo bolestivý úder v podobe okupácie Československa v auguste 1968. Jeho federatívna podoba síce existovala od začiatku roku 1969, no normalizačná centralistická politika KSČ so svojou vedúcou mocenskou úlohou, ako aj politika sovietskeho vedenia, spravili z česko-slovenskej federácie formálny štátny útvar na nasledujúcich 20 rokov. Vzájomne prepojené procesy demokratizácie českej a slovenskej spoločnosti a federalizácie ich spoločného štátu boli násilne zastavené. Slovenská a Česká socialistická republika, ako základ federácie, nenadobudli atribúty štátnosti. Pri centrálnom riadení ekonomiky nemali nástroje, potrebné na spravovanie svojich hospodárstiev. Federálne orgány sa dostali do nadradeného postavenia nad národnými. Reálna federácia pre vtedajšie vedenie KSČ a štátu akoby nebola žiaduca.
Paralely 1968 -- 1989
Udalosti v Československu v roku 1968 mali svoje paralely s obnovou demokracie a s celkovou zmenou spoločenského systému po 17. novembri 1989. Dovtedy zdeformované štátoprávne vzťahy vystúpili do popredia, zvlášť pre Slovensko so všetkou naliehavosťou. Tzv. pomlčková vojna z jari 1990 sa stala napriek demokratickým podmienkam začiatkom trojročného procesu, v ktorom sa stupňovalo napätie v česko-slovenských a slovensko-českých vzťahoch. Schválením tzv. kompetenčného zákona v decembri 1990 vyvrcholil zložitý zápas o rozdelenie spoločných kompetencií medzi federálne a národné orgány v prospech republík. Ak znamenal zlom vo federatívnom usporiadaní česko-slovenského štátu, bolo to v dvoch smeroch: na jednej strane odstraňoval deformácie v zákonoch prijatých pod tlakom normalizačnej centralistickej politiky KSČ v decembri 1970, na druhej strane znamenal medzník v sporoch medzi českou a slovenskou reprezentáciou o podobu a fungovanie česko-slovenskej federácie -- Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Štátoprávne rokovania medzi reprezentáciami republík, ako aj za účasti predstaviteľov federácie, stroskotali a skončili "dohodou-nedohodou" z Mílov vo februári 1992. Otvorila cestu k rozdeleniu či zániku Česko-Slovenska. (Vieme k nemu zmapovať zahraničnopolitické vplyvy?) Tu nepomohlo stúpenectvo Alexandra Dubčeka pre česko-slovenskú vzájomnosť. Jedna z hlavných príčin rozdelenia spoločného štátu spočívala v rozdielnosti českej, skôr centralistickej, a slovenskej koncepcie jeho usporiadania, t. j. rešpektovania federácie na základe zväzku dvoch silných národných štátov. Snahy väčšiny slovenskej a českej spoločnosti o udržanie federácie "prekryli" politické ambície vtedajších aktérov udalostí typu Václava Klausa či Vladimíra Mečiara.
Česko-slovenský štát bol prínosom pre slovenský národ. Už len z kultúrneho, sociálneho, politického a ekonomického hľadiska. Nedokázal však vyriešiť slovenskú, resp. českú národnú otázku, k čomu mohlo dôjsť po roku 1918, 1945, 1968 a 1990. Na druhej strane, taká bola cesta národnoštátnych snáh a predstáv slovenského národa, spletitosť ktorej vidíme až s odstupom času a možno aj cez svoje subjektívne pocity. (Koľkí z nás si pamätajú ešte rok 1918?) Pre slovenskú a českú spoločnosť bolo prirodzené, že chceli mať vlastný štát, naplniť atribúty štátnosti či svojprávne rozhodovať o svojich národných a štátnych záujmoch. Do decembra 1992 však existoval spoločný štát -- Česká a Slovenská Federatívna Republika. A o nej sa tiež rozhodovalo. Po parlamentných voľbách v júni 1992 politický a spoločenský vývoj smeroval k rozriešeniu dilemy: 1. januára 1993 sa objavili na mape Európy samostatné, suverénne a demokratické štátne útvary -- Slovenská republika a Česká republika.