Pri listovaní súčasnej víkendovej ponuky bratislavského športového programu zvíťazí skôr nevôľa s odškrtávaním -- chátrajúce ihrisko, nekultúrne prostredie, slabá hra. Jestvuje jediná výnimka, na ktorú sa ani jeden prívlastok nevzťahuje: dostihová dráha.
Objekt petržalského Závodiska štátny podnik, takmer na 30 hektároch, pôsobí zázračne. V otrasnom panelákovom pralese bratislavskej Petržalky, z ktorej by ani najlepší architekt sveta už nevytvoril prijateľné dielo, napriek snahe o zlepšenia rôznymi prístavbami a farebným kreáciami, pôsobí športovisko pre koníky a ich milovníkov, akoby Versailles presťahovali do Pchojngjangu. Láka pokojom, čistotou a udržiavanou zeleňou, aj keď sa na dráhe nesúťaží.
Závodisko Bratislava, dnes už národná kultúrna pamiatka, tiež malo kedysi ustúpiť výstavbe. Podarilo sa ho však zachrániť. Od roku 1979 organizujú na ňom dostihy v pravidelnom celosezónnom intervale od začiatku apríla približne do konca októbra.
Boj o zelenú plochu
Vtedajší riaditeľ Pavol Žikavský vedel bratislavských papalášov presvedčiť, že betónové mesto potrebuje ešte jednu zelenú plochu okrem Sadu Janka Kráľa. Mimochodom, neďaleko neho boli v meste dostihy už v roku 1826, prvé na území Rakúsko-Uhorska.
V roku 1979 prijal Žikavský dvadsaťročného rodáka z Topoľčianok Mariána Šurdu, ktorý je dnes riaditeľom (od roku 1989). Súčasný direktor s titulom doktora práv je synom ošetrovateľa parádnych bielych lipicanov. Hrával futbal a za Zlaté Moravce špičkovo stolný tenis. Iste by sa organizátorsky uplatnil aj v inej športovej oblasti, ale celkom prirodzene ho to ťahalo ku koňom.
Širší pohľad ako iba chovateľský, alebo, naopak, iba športový, je pre dostihy kľúčový. Táto činnosť si vyžaduje obe vnímania.
"Dostihy sú šport s ojedinelým poslaním. Sú neodmysliteľnou súčasťou chovu, ale zároveň aj veľkou športovou udalosťou. Ešte v hlbokom socializme Pavol Žikavský vizionársky stavil na spoluprácu s okolitými krajinami. V jeho hlave sa zrodil plán veľkého podujatia Turf gala. Ja som jeho filozofiu prijal. Stavil som na zásadu trpezlivosti i náročnosti: krok za krokom. Po vzniku samostatného Slovenska sme začali napríklad pozývať na naše derby najlepších džokejov sveta. Ten prvý bol hneď ten najslávnejší, Lester Piggott, víťaz deviatich britských derby. Po novembri sme nezačínali na zelenej lúke, ale pracovali sme v konsolidovanom prostredí, mali sme povesť serióznych partnerov," hovoril Šurda.
Šport bez hraníc
"Celý čas som veril, že Slovensko sa stane členom Európskej únie. Hral som na to. Tento čin sa naplnil. Pre dostihový šport je to neskutočne výhodný krok. Odpadli všetky obmedzenia. Niet na svete odvetvia, ktoré je medzinárodne prepletenejšie. Absolútne nie je výnimkou, že zvíťazí trebárs kôň z ruského chovu vo vlastníctve Nemcov s francúzskym džokejom v sedle. Dostihy vyžadujú vzdelaného trénera, diváka, majiteľa."
Hovorí sa, že niekto nadáva ako kočiš, dostihy si však vyžadujú slušné prostredie. To platilo niekedy aj o futbale. Zmizlo. Na dostihovej dráhe zostalo.
Šurdova víziu Európskej únie sa začínala v centre kontinentu. Bratislava sa postupne vypracovala na najlepšie dostihové centrum v strednej Európe. "Naše mesto je také akurátne trebárs aj polohou. Meno sme si však vybojovali štruktúrou pretekov, konsolidovanými pomermi a predovšetkým serióznosťou. Nám sa nikdy nestalo, že by sme dlhovali prémie za úspešné výsledky, zmätkovali s prihláškami. Naša dostihovka má ešte jednu veľkú výhodu. Paradoxne tkvie v jej relatívnej malosti. Je to čosi ako anglický futbalový štadión. Kôň a jazdec cítia blízkosť tribún. Divák má v cieľovej rovinke všetko pod nosom," zdôrazňoval riaditeľ.
Aj my máme esá
Bratislavu nemožno, prirodzene, porovnávať s anglickými, francúzskymi, nemeckými hipodrómami. To je iná liga. "Rakúšania vo Viedni často menili štruktúru i personálne obsadenie. Problémy mali Maďari. Poliaci sú konzervatívni. Česi majú veľa koní a dosť dráh, žiadna z nich nie je taká pravá jednotka. To je jedna vec. Druhá -- a tá ma špeciálne teší -- je, že slovenskí tréneri sa vypracovali na úroveň kolegov zo susedných krajín. Ak by mi pred 20 rokmi niekto povedal, že kôň v slovenskom tréningu (Ryan) vyhrá dostihy na milánskom San Sire, myslel by som si, že si so mňa robí žarty. To akoby slovenský futbalový klub vyhral v kontinentálnej súťaži nad AC. Náš turf začali brať vážne z hľadiska športového majstrovstva. Slovenské kone vybojujú na dotáciách toľko eur, ako si z našej dráhy odvezú cudzie tátoše. To je skvelý stav. Do Petržalky chodia na nedeľňajšie popoludnia rodiny s deťmi, stretávajú sa podnikatelia a osobnosti z rôznych oblastí. Na každých dostihoch stretnem priaznivcov z Maďarska, Rakúska, Česka i Poľska."
V Bratislave sa v tejto sezóne uskutoční 14 dostihov (o tri menej ako vlani), ďalšie budú v Topoľčiankach (4), Novom Tekove (3), Senici a Šuranoch (po 1). V rámci jedných v Bratislave budú majstrovstvá Európy amazoniek (amatérskych jazdkýň).
Pribudne nová tribúna
Došlo aj na hriešne dlho odkladanú investíciu. Bratislavský hipodróm s renomé stredoeurópskej jednotky sa konečne dočká hlavnej tribúny. "So stavbou by sa malo začať v máji -- júni. Stáť bude 3,3 milióna eur," hovoril šéf slovenských dostihov. Ide o vyše dvadsať rokov odkladaný krok. Dostihová jar 1989 sa nezačala v Bratislave, ale v Šamoríne. V Petržalke medzitým prerábali areál tak, aby sa mohlo začať s výstavbou a zároveň počas nej bežal celoročný turfový program. Hotová mala byť začiatkom roku 1992. "Keď už bolo všetko nachystané na slávnostný výkop, posledná vláda minulého režimu nariadila moratórium na všetky nové stavby," spomínal Šurda.
"Je to tu pôvabné, malebné, dostihy majú atmosféru, len tribúna vám chýba," poznamenal jeden z najpopulárnejších džokejov sveta, Talian Lanfranco Dettori, po víťazstve s Muskatsturmom v Slovenskom derby 2002.
"Hviezdy džokejského neba sa dodnes prezliekajú v štyridsaťročnom drevenom švédskom baraku. Darmo im tam dáme fotelku a kvetinky, provinčný dojem tým nezmeníme," priznal šéf hipodrómu.
Šport je v rezorte školstva, ale dostihy ako výkonnostné skúšky koní patria pod ministerstvo pôdohospodárstva. To nedávno schválilo investičné zámery štátneho podniku Závodisko.
Šurda tvrdí, že nový projekt nie je megalomanský, ako bol minulý. Vtedy sa rátalo s tribúnou pre tritisíc divákov -- táto ich pojme čosi vyše 1 100. Na vyšších poschodiach bude 34 šesťmiestnych lóží s obrazovkami a reštaurácia pre 50 hostí. Na prízemí vznikne stávková hala.
Cieľová rovinka bude mať dĺžku 380 metrov s dlhým posledným oblúkom. Tak sa v Bratislave niekedy jazdilo. Na súčasný stav na pravú ruku (v smere hodinových ručičiek) jazdci hromžili. Rovinka bola krátka. Tribúna nebude taká nalepená na dráhe ako dnes a poskytne dôstojné podmienky pre jazdcov, dostihovú komisiu, rozhodcov, videotechnikov, lekára, maséra či antidopingových komisárov.
Slováci netipujú
Tribúna chýba, ale stav zlý nie je. O areál sa príkladne stará 20 zamestnancov. Priemerná návštevnosť bola rok čo rok približne trojtisícová. Na päť klasických dostihov a Turf gala chodilo od päť- do osemtisíc divákov. V areáli je dosť zábavy pre deti, jedna lepšia reštaurácia a pomerne dosť občerstvovacích stánkov. Popoludnie s 9 dostihmi trvá približne päť hodín. Človek sa však nenudí.
Šurdu mrzí: "Ľudia netipujú ako inde. Nenahováram nikoho na nejaké gemblerstvo za tisíce eur. No keď si človek tipne za euro alebo päť, stanú sa pre neho dostihy ešte väčšou zábavou. Aj laický divák má zrazu komu fandiť. Sú dve skupiny návštevníkov. Časom sa vytvorili početné skupiny fanúšikov buď jednotlivých stajní, konkrétnych koní, alebo špičkových džokejov. Druhou sú pravidelní návštevníci, ktorí majú radi kone. Drukujú tomu, ktorý sa im páči. S deťmi zvyknú nazrieť do stajní, zaujíma ich práca so zvieraťom," priblížil kolorit Závodiska jeho riaditeľ.
Slávny autor detektívnych románov, predtým aktívny špičkový džokej Dick Francis (tiež bol pred rokmi hosťom Bratislavčanov) napísal pôvabnú knižku Šport kráľovien. Názov vystihuje, hoci medzi 50-tisícovými návštevami ťažko môže byť iba šľachta. Atmosféru dostihov robí predovšetkým ľud. Vo vyspelých krajinách vie, čo sa patrí. Bratislava sa rýchlo učí, hoci má ďaleko k takému diváckemu zázemiu ako vo Francisovej Británii, a, pravdaže, i k tamojšej dostihovej kultúre.
Miluje dostihový Paríž - rámec
Šurda sa priznal, že miluje predovšetkým dostihový Paríž na hipodróme v Longchamp. "Z ničoho nič sa občas prichytím, že zrazu ma ani tak nezaujímajú dostihy, ale krásne ženy. Módne trendy, klobúky i extravagancia. Pre mňa je to úžasná motivácia. Veľký džokej po víťazstve v slávnych pretekoch sa po odjazdení zásadne prezlieka do obleku. Bratislava má čo dobiehať. Teší má, že dobieha. Každý rok vidno v našom areáli viac noblesy. To nemá nič spoločné so snobstvom, ale s kultúrou," vysvetľoval Šurda z Topoľčianok.
Závodisko, š. p., tiež pocítilo krízu, hoci nejde o výrazné škrty. Ministerstvo pôdohospodárstva znížilo rozpočet o 5 percent. Keď to porovnáme s rokom 2008, objem dotácií sa nezmenil, je nižší oproti vlaňajšku. Zníženie nepocítia nižšie kategórie. Slovenské derby sa vlani bežalo za 67-tisíc, teraz to bude 65-tisíc. Klasické dostihy spolu odmenili vlani celkovou sumou 159-tisíc, teraz je to 153-tisíc.
Dostihy vyzerajú na prvá pohľad ako extrémne lukratívna záležitosť. "Áno, vyzerá to tak, keď čítate, že kôň trebárs v Dubaji vyhral majiteľovi 10 miliónov dolárov. Aj naše sumy pre víťaza špičkových dostihov nie sú zanedbateľné. Veľkých víťazov, ktorí berú všetko, je iba zopár, raz za 10 rokov. Presne ako trebárs v atletike. Starostlivosť o koňa je drahá vec. Priemerne je to mesačne päťtisíc eur. Kúpa koňa ešte drahšia (trochu lepší stojí minimálne 20-tisíc) a, samozrejme, prináša riziká. Dostihy robia nadšenci, ktorí na nich v globále prerábajú. Môžu si to dovoliť skutočne iba bohatí ľudia s láskou ku koňom, k športu, dostihom. Aj v tomto smere mal Dick Francis pravdu, je to pre kráľov. Dodávam -- štedrých."
Závodisko Bratislava si po daňovom priznaní pripísalo zisk 500 eur. Takmer nič. Šurda však prízvukuje -- nemáme ani cent dlhu, žiadny úver, diváci sa nesťažujú. Pekné konštatovanie.
Jozef Špirko