Nitriansky hrad
Nitriansky hrad patrí k najstarším dochovaným stavbám v Nitrianskom kraji. Strategická poloha hradného kopca, pôvodne obklopeného korytom rieky Nitry, bola osídlená od pradávnych čias. Podľa archeologických vykopávok sa prvé začiatky stavebnej činnosti na hradnom kopci dajú vystopovať do rímskych čias, keď na hrade bolo keltské, dácke a neskôr germánske osídlenie.
Prvá písomná zmienka o opevnenom hradisku na mieste dnešného hradu pochádza z roku 871. V nej sa spomína stavebná činnosť kniežaťa Pribinu a posvätenie jeho kostola v Nitre okolo roku 830. V období Veľkej Moravy sa v Nitre zdržiaval knieža Svätopluk a v rokoch 880 - 892 tu bolo aj biskupské sídlo.
Stále prestavby hradu takmer úplne zotreli jeho pôvodnú podobu. Z najstaršej vývojovej etapy je odkrytá časť veľkomoravskej palisády, ktorú možno vidieť v otvorených kazematách. Z románskeho obdobia sa zachovala iba časť Kostola sv. Emeráma z prvej polovice 13. storočia. Z gotického obdobia ostala časť hradného múru a veľký gotický (tzv. horný) kostol z prvej polovice 14. storočia. Zo 16. storočia sa zachovala vnútorná hradná brána. V pomerne dobrom stave sa nám zachovali iba stavby z konca 17. a 18. storočia.
Pre verejnosť sú prístupné hradné nádvoria, kazematy s veľkomoravským valom, Vazilová veža, Katedrála sv. Emeráma a Diecézne múzeum. Dnes na hrade sídli biskupský úrad.
Zámok Topoľčianky
Pôvodne tu stál gotický vodný hrad a neskôr renesančná pevnosť. Začiatkom 19. storočia dal vtedajší majiteľ gróf Ján Keglevich zbúrať južné renesančné krídlo zámku a na jeho mieste postavil klasicistický trakt, ktorý sa považuje za jeden z najkrajších a najčistejších architektonických prejavov klasicizmu na Slovensku.
Zámok bol v minulosti letným sídlom Habsburgovcov, po prvej svetovej vojne slúžil ako prezidentské letovisko. V tomto období sa uskutočnila aj zatiaľ posledná väčšia stavebná úprava troch renesančných krídel celého objektu. Do Topoľčianok mimoriadne rád pravidelne chodieval prvý prezident Československej republiky T. G. Masaryk, ktorý tu nielen oddychoval, ale aj pracoval.
Z klasicistického zámockého krídla sa postupne stalo múzeum. Jeho návštevníci môžu obdivovať bohatú knižnicu s vyše 14-tisíc zväzkami, ktorá je jednou z mála zachovaných zámockých knižníc na Slovensku.
Pozornosť si zaslúži aj dobový interiér a vzácny nábytok zo 16. až 19. storočia s prekrásnou obrazovou výzdobou a so zbierkami keramiky a porcelánu (ide o jednu z najväčších zbierok keramiky na Slovensku).
Klasicistické krídlo tvorí muzeálnu časť prístupnú pre verejnosť.
Levický hrad
Najstaršou historickou architektonickou pamiatkou, ktorá je ozdobou mesta Levice, je kamenný hrad z konca 13. storočia. Prvá písomná správa o jeho existencii pochádza z roku 1274. Na jeho výstavbu bolo vybrané strategicky dobre chránené miesto na konci výbežku Štiavnického pohoria, odkiaľ bol výborný výhľad na široké okolie a močaristý terén sťažoval prístup k nemu.
Prvým známym majiteľom Levického hradu bol Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti sa hrad stal kráľovským majetkom. Kráľ Karol Róbert daroval hrad a panstvo svojej manželke Alžbete. Pod silnejúci hrad sa začali sťahovať obyvatelia z okolitých dedín a tak v 14. storočí vznikla obec Nové alebo Veľké Levice, ktoré patrili k Levickému hradu.
Jeho rastúci význam dokazuje aj to, že kráľ Ľudovít I. Veľký sem zvolával tzv. palatínske schôdze na riešenie rôznych problémov. V roku 1388 kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad s hradným panstvom Ladislavovi zo Šaroviec, ktorého syn Peter už používal meno Lévai Levický. Hrad patril ich rodu pol druha storočia. Posledný z nich, Ján, zomrel bez potomkov a tým sa hrad stal znovu kráľovským majetkom.
Z roku 1434 pochádza správa o požiari, pri ktorom boli zničené archívne materiály a výsadné listiny zemanov.
V 16. storočí sa Levický hrad stal dejiskom častých bojov proti Turkom. V roku 1543 sa stal jednou z 15 protitureckých pevností. V roku 1560 sa majiteľom hradu stal Štefan Dobó, ktorý rozšíril hradný areál o opevnený renesančný kaštieľ.
Areál hradu je prístupný verejnosti a nachádza sa v ňom aj Tekovské múzeum.
Topoľčiansky hrad
Topoľčiansky hrad sa nachádza nad obcou Podhradie v pohorí Považského Inovca. Z pôvodného gotického obranného hradu sa okrem rozsiahleho opevnenia dodnes zachovala vysoká strážna veža.
Stavba hradu zo začiatku 14. storočia sa pripisuje Matúšovi Čákovi. V čase husitských "spanilých“ jázd sa Topoľčiansky hrad stal dočasnou husitskou pevnosťou.
Hrad často menil svojich majiteľov, dočasne patril aj Forgáčovcom. Poslední majitelia ho opustili na konci 18. storočia, no svoj pôvab si ponechal až do dnešných dní.
Pohľady z vyhliadky pod hradom sú ako z rozprávky. Úchvatný je najmä výhľad východným smerom takmer na celú hornú Nitru, na Tríbeč so Zoborom, na severovýchode sú to Strážovské vrchy a na severozápade bočný hrebeň Považského Inovca.
Neďaleko hradu je jaskyňa Opálená skala a zvyšky halštatského hradiska na Úhrade.
Vychádzku na hrad je najlepšie začať priamo v obci Podhradie, odkiaľ to na hrad trvá pár minút.
Hrad Gýmeš (Jelenec)
Zrúcanina hradu Gýmeš sa nachádza nad obcou Jelenec v pohorí Tríbeč. Hrad pochádza ešte z prvej polovice 13. storočia, keď ho dal postaviť veľmož Ondrej z rodu Hunt-Poznanovcov.
Hrad sa stal súčasťou novej obrannej línie Nitrianskej župy, keď sa po tatárskom vpáde potvrdilo, že pevná obrana územia si vyžaduje kamenné pevnosti. Potomkovia zakladateľa hradu Ondreja sa stali zakladateľmi samostatného nového šľachtického rodu Forgáčovcov.
Hrad prešiel viacerými rekonštrukciami a prístavbami, čím postupne okrem pôvodnej gotickej podoby získaval renesančný aj barokový nádych. Ako sídlo Forgáčovcov bol ešte aj v 18. storočí, keď sa východná časť zmenila na posvätný okrsok s barokovým Kostolom sv. Ignáca, konali sa tu každý rok púte.
Hrad spustol až po požiari v prvej polovici 19. storočia.
K zrúcanine sa dnes dá dostať dvoma označenými cestami, a to buď od Kostolian pod Tríbečom alebo od autokempingu Remitáž v Jelenci.
Oponický hrad
Zrúcanina šľachtického strážneho hradu s nesúvislo zachovaným horným hradom a pomerne dobre zachovanými murivami predhradia. Na výraznej siluete hradu sa najväčšmi zvýrazňuje do výšky III. podlažia zachovaná delová bašta a renesančný palác na severovýchode.
Hrad postavil pravdepodobne v druhej polovici 13. storočia syn Petra z rodu Čák. Prvý raz sa spomína v roku 1300 ako "Oponh“. Do smrti Matúša Čáka Trenčianskeho v roku 1321 strážil Oponický hrad časť jeho šíreho domínia na strednej Nitre. Neskôr bol v správe kráľovského eráru, až kým neprešiel v roku 1392 do dedičnej držby Mikulášovi Ewrsovi, zakladateľovi rodu Apponyiovcov.
Hrad bol najmä pod tureckou hrozbou rozšírený a zdokonalený, v dôsledku čoho odolal náporu nepriateľa. Zánik preň znamenal nanešťastie bratský spor o rodový majetok tiahnuci sa od roku 1612, zavŕšený požiarom v roku 1645, po ktorom majitelia hrad definitívne opustili. Začas ešte poslúžil kuruckým povstalcom, no cisárske vojsko ho po dobytí začiatkom 18. storočia zbúralo. Apponyiovcov viazala k hradu rodová tradícia, a preto ho udržiavali a konzervovali až do roku 1935, keď zomrel posledný potomok tejto rodiny Henrich Apponyi. Začiatkom 21. storočia boli ruiny očistené mladými ľuďmi z organizácie Strom života.
Hrad Hrušov
Zrúcanina hradu Hrušov sa nachádza v pohorí Tríbeč nad Topoľčiankami. Postavený bol pravdepodobne na konci 13. storočia ako súčasť panstva Matúša Čáka. Hrad kontroloval dôležitú cestu spájajúcu Požitiavie s horným Ponitrím.
V 15. storočí sa hrad stáva majetkom šľachtického rodu z Topoľčianok. Po vymretí tohto rodu sa hrad dočasne stáva vlastníctvom rodiny Rákócziovej a zapája sa do protihabsburských stavovských bojov. Počas nich cisárska armáda hrad v roku 1708 dobyla a zničila. Odvtedy Hrušov začal chátrať, no najmasívnejšia stredná časť hradu sa zachovala dodnes.
K zrúcanine Hrušova vedie označená turistická cesta, ktorá sa začína z autobusovej zastávky na štátnej ceste medzi Topoľčiankami a Skýcovom. Autom sa možno asfaltovou cestou dostať až k malej horárni a odtiaľ po označenej ceste pokračovať na hrad. Hrad sa postupne rekonštruuje.
Malý kaštieľ
Tzv. Malý kaštieľ sa nachádza na rázcestí pri vstupe do obce Oponice. Obec sa písomne prvýkrát spomína v roku 1300 v súvislosti s rovnomenným hradom v majetku Matúša Čáka. Hrad získal v roku 1392 od kráľa Mikuláš Ewrs, zakladateľa rodiny Apponyiovcov.
Malý kaštieľ bol postavený v 17. storočí v renesančnom slohu ako jedno z dvoch rodových sídel Apponyiovcov v čase, keď sa Oponický hrad stal pre chátranie neobývateľný.
Kaštieľ prešiel dvoma stavebnými úpravami v 18. a 19. storočí. Dvojpodlažná budova má pôdorys v tvare písmena L s jednou kruhovou nárožnou baštou. Fasády sú hladké, členené len obdĺžnikovými oknami. Na veži sa nachádzajú pseudogotické okná s lomeným uzáverom z 19. storočia. Prístup do budovy je z nádvoria cez vstupný portál. Na prízemí sa v interiéri nachádzajú pruské a lomené klenby, na poschodí majú miestnosti rovné stropy s empírovými nástennými maľbami (motívy hradov a zámkov). V bývalej kaplnke sú na stenách pseudogotické fresky s mytologickými motívmi.
V kaštieli sa dnes nachádza poľovnícke múzeum.
Kaštieľ v Šali
Tento renesančný kaštieľ je najvýznamnejšou pamiatkou na území mesta. Pôvodne to bol vodný hrad. Je vernou kópiou paláca rodiny Turzovcov vo Veľkej Bytči.
Renesančný opevnený kaštieľ bol postavený v druhej polovici 16. storočia ako protiturecká renesančná pevnosť. Má štyri nárožné okrúhle bašty a vchod pod menšou vežou. Na nádvorí sú zaujímavosťou polkruhové arkády. Na kaštieli sa robili v 18., 19. aj v 20. storočí rôzne úpravy. Dodnes si zachoval svoj renesančný vzhľad.
V súčasnosti sa kaštieľ využíva na spoločenské akcie mesta.
Kaštieľ v Továrnikoch
Kaštieľ postavili v rokoch 1600 - 1610 Berényovci, keď sa hradné panstvo sťahovalo z Topoľčianskeho hradu do pohodlnejšieho sídla v Továrnikoch. Z hradu si sem priniesli aj celý svoj inventár. Na hrad chodili iba v prípade väčšieho nebezpečenstva. Ku kaštieľu patrilo i panstvo 26 obcí. V 18. storočí bol prestavaný v barokovom štýle. Od roku 1868 patril významnej tunajšej rodine Stummerovcov.
V obci sa nachádza aj historický park. Rozprestiera sa na ploche približne 16 hektárov. Prvá písomná zmienka o Továrnikoch je z čias kráľa Belu IV. (začiatok 13. storočia) a pravdepodobne už vtedy existovala v továrnickom panstve záhrada. Celý park, v ktorého areáli je kaštieľ, bol spolu so všetkými druhmi drevín zaradený medzi chránené areály. Ide o mimoriadne celoslovensky, architektonicky a biologicky významný historický park, patriaci k najdôležitejším historickým sadovníckym objektom na Slovensku.
Kaštieľ je dnes v súkromnom vlastníctve a park je sčasti prístupný verejnosti.
Kaštieľ rodiny Migazzi
Tento kaštieľ je v Zlatých Moravciach. Budova je zapísaná v ústrednom zozname kultúrnych pamiatok. Je to jednoposchodová barokovo-klasicistická budova s dvoma krídlami orientovanými do pôvodného parku - dnes je z neho zachovaná už len malá časť.
Budova bola prestavaná Krištofom Migazzim, viedenským kardinálom a arcibiskupom v roku 1789. Jeho erb je na prednom štíte kaštieľa. Západné krídlo kaštieľa so zamurovanými arkádami má pravdepodobne neskoro renesančný pôvod z obdobia druhej polovice 17. storočia.
Šľachtická rodina Migazziovcov von Wall und Sonnenthurm pochádza pôvodne zo Švajčiarska, odkiaľ sa vetva presídlila do Tirolska a potom na Slovensko. Do Tekovskej (a Hontianskej) župy sa presťahovali Migazziovci až v 18. storočí. Na Požitavsko sa dostali odkúpením majetku v Zlatých Moravciach od Juraja Palušku. Rod Paluškovcov vymrel po meči a predal v roku 1779 majetky v Moravciach. Majetky kupoval biskup Krištof B. Anton Migazzi, neskôr viedenský kardinál, tým sa vetva rodu Migazziovcov dostala na horné Požitavsko. Prečo investoval tento rod konkrétne v Zlatých Moravciach a okolí, nie je jasné. Štefan Ambrózy-Migazzi založil známe arborétum v Mlyňanoch s cieľom sústrediť tu čo najviac cudzokrajných drevín a dokázať ich životaschopnosť v našich podmienkach.