Namiesto riešenia problémov, ktoré ohrozujú neobyčajné chránené územie na Slovensku -- svätojurský Šúr, sa väčšina kompetentných orgánov už roky zaoberá rekreačnou a chatovou oblasťou v jej tesnej blízkosti, ktorá sa stala súčasťou chráneného územia len nedomysleným administratívnym opatrením. Ozajstným predmetom záujmu by sa pritom mala stať medzinárodne významná lokalita šúrskeho jelšového podmáčaného pralesa medzi Bratislavou a Svätým Jurom.
Vzhľadom na negatívnu antropickú činnosť súvisiacu s Národnou prírodnou rezerváciou (NPR) Šúr, ktorá vrátane bezradného prešľapovania orgánov ochrany prírody nemá na Slovensku obdobu, sú obdivuhodné nielen jej autoregeneračné schopnosti, ale i to, že ešte existuje.
Historický význam
Šúr bol prirodzeným rekreačným zázemím obyvateľov Svätého Jura i Bratislavy. Svätojurské kúpele existovali už na začiatku 17. storočia. Za uplynulých 100 rokov sa tu vybudovali sezónne bufety s tanečným parketom, kolkáreň, kúpalisko, rybník, dostihová dráha, piknikové a ďalšie možnosti pre rôzne aktivity. Tie tu boli aj počas druhej svetovej vojny. Práve v tomto období tu vznikla menšia chatová osada Háj, a tá sa postupne stala väčším problémom než historické odvodňovanie chráneného Šúru.
Prvý prírodopisný opis Šúru od C. A. Kornhubera z roku 1858 uvádza, že na väčšine územia bol vtedy les, okrem najsuchších mesiacov v roku, zaplavený. Majitelia pozemkov v Šúre, pochádzajúci zo Svätého Jura, sa však niekoľko desaťročí snažili o jeho odvodnenie. O zmenu časti šúrskeho lesa na lúky žiadalo mesto Svätý Jur miestodržiteľstvo v Budíne už v roku 1864. Povolenie získalo, les v značnej časti Šúru vyrúbali a pozemky premenili na lúky. Prvýkrát sa o ich odvodnenie s podporou uhorského ministerstva poľnohospodárstva v roku 1896 pokúsilo tak, že Vodné družstvo Šúr vykopalo kanál, ktorým sa znížila hladina šúrskych vôd. Našťastie, kanál ďalej nikto neudržiaval, a tak sa postupne zaniesol a znefunkčnil.
Šúr zachránila hospodárska kríza
Po vzniku Československej republiky v roku 1918 prišlo do Bratislavy mnoho prírodovedcov združených okolo Vlastivedného múzea, ktorí sa venovali aj Šúru. Medzi nimi dominoval Ing. Klement Ptačovský, český technik, dlhoročný riaditeľ elektrárne bratislavských chemických závodov, vynikajúci amatérsky botanik a dendrológ. Roky o nich písal, organizoval a popularizoval prírodné hodnoty Šúru a potrebu jeho ochrany. Rozsiahle štúdie o Šúre uverejnil v roku 1921 aj prof. Domin. Ptačovský v roku 1922 osobne intervenoval v prospech Šúru u vládneho komisára na ochranu pamiatok Dr. Hoffmana. Ten najprv požiadal mesto Svätý Jur aby sa zdržalo ďalších meliorácií a od Bayera, Holubyho, Roubala a Ptačovského si vyžiadal odborné posudky na šúrsku lokalitu. Na ich základe v roku 1923 podal Hoffman na ministerstvo školstva žiadosť na ochranu tejto "cennej prírodnej pamiatky". To nereagovalo, naopak, na ministerstve poľnohospodárstva 11. septembra 1933 schválili melioračný projekt a len hospodárska kríza, ktorá vzápätí v republike nastala, zachránila Šúr pred pohromou. Avšak nie nadlho. Štátny referát na ochranu pamiatok na Slovensku poslal 20. apríla 1938 ministerstvu školstva a národnej osvety do Prahy Ptačovského správu o výskumoch Šúru. Tá, okrem iného, obsahuje aj prvú písomnú zmienku o novom, dosiaľ neopísanom druhu jaseňa v Panónskom háji. Prof. Domin tento druh jaseňa na jeho počesť pomenoval Fraxinus ptacovsky (dnes už neexistuje, pretože bol zničený jeho biotop). Ptačovský v správe opisuje aj silnú antropizáciu a rúbanie šúrskeho lesa. Predpokladal tiež, že chystaná meliorácia vajnorského letiska bude mať na šúrsky les negatívny vplyv, čo sa neskôr potvrdilo.
Kanál vykopali väzni
Vodné družstvo Šúr sa odvodňovacieho projektu nevzdalo ani po vzniku S
slovenského štátu. Ministerstvo školstva a národnej osvety pritom nástojilo na zachovaní Šúru, ministerstvo hospodárstva na jeho meliorovaní. Spor medzi ochrancami Šúru a vlastníkmi pozemkov rozriešil až ministerský predseda Vojtech Tuka. Nariadil práce, ktoré jelšový prales do značnej miery zlikvidovali a zostalo iba 18 ha jeho jadra. Tuka tým chcel ukázať, ako rázne sa dajú podobné spory riešiť a súčasne prezentovať, že aj on má zmysel pre prírodné vedy a požiadavku kultúry. Prínosom mali byť tisíce ton pšenice z danej oblasti. Narušením miestnych hydrologických pomerov a mikroklímy sa však tak zhoršili stanovištné podmienky, že celý projekt onedlho zastavili.
Ďalšou ranou Šúru bola štátna dostihová dráha v Panónskom háji, ktorú, paradoxne na pokyn štátnych orgánov ochrany prírody, vybudovali v roku 1948. Zvýšený pohyb ľudí a koní, presekávanie a čistenie jazdeckých dráh, mali na tieto zoofytocenózy mimoriadne negatívny vplyv. Dostihovú dráhu poorali, na zvlhčovanie jazdnej dráhy vybudovali nákladné drenáže, postavili tribúny, prekážky. Okrem iného sa tam navážal humus a vysievali neznáme traviny.
Vyhlásenie rezervácie
Slovenská prírodovedecká spoločnosť v roku 1951 vyzvala Povereníctvo školstva, vied a umení, aby pre ochranu Šúru konečne niečo urobilo. To Šúr v roku 1952 vyhlásilo za prírodnú rezerváciu, no problémy sa tým neskončili. V roku 1954 vtedajší generálny konzervátor ochrany prírody a kraja Július Matis informoval, že v Šúri sa mali "reaklimatizovať" vzácne kožušinové zvieratá (ondatry, bobry, vydry, norky atď.), ktoré budú cenným prínosom pre národohospodárstvo, čo by podstatne vyvážilo zdanlivú nerentabilnosť rezervácie. Okrem toho si vzápätí po vyhlásení rezervácie v roku 1952 štát vo Výskumnom ústave miestneho hospodárstva objednal prieskum ložiska rašeliny na hospodárske využitie. Projekčný tím pracoval na projekte v rokoch 1954 až 1955. Takéto farizejské správanie našťastie vyústilo do záveru, že "vyťaženie tejto lokality sa v dohľadnom čase nenavrhuje" a ťažba sa nezačala ani na odporúčanie sovietskych expertov. V roku 1967 Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody avizoval zriadenie Poradného zboru pre Šúr, ktorý v nasledujúcom období aj vznikol, ale nič konkrétne pre Šúr neurobil.
Nezlučiteľné biotopy
Problém rezervácie sa začal pri vytýčení jej hraníc. Vlastný dôvod ochrany -- šúrsky jelšový podmáčaný prales -- je úplne inde než súčasné problémy s rekreačnou a chatovou oblasťou. Vytýčením hranice rezervácie sa zlúčili štyri nezlučiteľné biotopy: hydrofilné spoločenstvo, intenzívne obhospodarovaná orná pôda, xerotermné spoločenstvo a navyše, celkom na okraji chráneného územia, rekreačná chatová lokalita, ktorá bola od začiatku len apendixom.
Prirodzene, chatári, ktorí boli na tomto území skôr ako rezervácia, súčasný stav nezavinili. Chatová osada je však v 4. stupni ochrany, kde je okrem iného rekreačná činnosť zakázaná. Preto sa tam nesmeli pestovať jablone, muškáty či chovať včely, hoci to na vzdialený šúrsky les nemohlo mať žiadny negatívny vplyv.
Na ochrannom fronte nič nové
Z novších aktivít okolo Šúru vyplýva, že plán rekonštruovať zavodňovací systém podľa štúdie Hydroconsultu Bratislava z roku 1990 sa neuskutočnil.
Devastácia Panónskeho hája i snaha oblastného lesného úradu o ťažbu viedla v roku 1993 k vypracovaniu posudku bratislavskej pobočky Slovenskej agentúry životného prostredia, podľa ktorej sa porast vypadnutím duba zmenil na druhovú monokultúru javora poľného, čím plocha stratila dôvod na ochranu.
Primárnym, teda hydrologickým problémom Šúru sa kompetentní na ministerstve životného prostredia nezaoberali ani v apríli 2000. Opäť sa totiž riešili problémy v chatovej oblasti. Tie sa však dajú riešiť len vyčlenením excentricky ležiacej chatovej oblasti z rezervácie alebo striktným dodržiavaním zákona, čo by znamenalo likvidáciu rekreačnej činnosti. Táto alternatíva by však bola právne reálna, len keby sa jednotlivé objekty vykúpili, na čo však chýbajú prostriedky.
Nič nové neprinieslo ani májové rokovanie za prítomnosti zástupcov samosprávy mesta Svätý Jur, lebo sa opäť rozpletal nerozpletiteľný spletenec problémov v chatovej oblasti. Pritom je nevyhnuteľné presadzovať princípy environmentálnej politiky v praxi, potrebný je dialóg (usporiadanie konferencie s obhliadkou NPR, prípadné preloženie trasy elektrického vedenia, pomoc pri vypracovaní ÚPD prostriedkami zo ŠFŽP) a dodržiavanie zákonom stanovených pravidiel. O štyridsaťročnej potrebe revízie hraníc NPR s vylúčením excentrickej chatovej osady, žiaľ, nepadlo ani slovo. A výsledky konferencie Ochrana prírody a možnosti trvalo udržateľného užívania NPR Šúr sa v praxi nijako neprejavili. Dlhodobé neriešenie problému zavodňovania jelšového lesa, potrebná čiastočná úprava vodného režimu tejto medzinárodne významnej lokality, ktorá už dávno nie je len slovenskou záležitosťou, sa stále zahmlieva akýmsi okrajovým problémom chatovej osady, ktorá so Šúrom nikdy nemala nič spoločné.
Aby Šúr nezmizol z mapy Slovenska
Hranice národnej prírodnej rezervácie Šúr sa vytýčili neodborne až laicky. Zásadnou chybou bolo, že sa hneď nevytvorili dve samostatné chránené územia s odlišnými ochrannými podmienkami -- osobitne pre Šúr a osobitne pre Panónsky háj, medzi ktorými je značne heterogénne územie. Preto by sa hranice mali vytýčiť podľa hlavného dôvodu ochrany Šúru -- pôvodného jelšového slatinného lesa v kategórii národná prírodná rezervácia s ochranným pásmom, teda 5. stupeň ochrany. Súčasne treba priebežne sledovať hydrologické pomery s možnosťou ich pozitívneho ovplyvňovania. Nanovo by sa mali vytýčiť aj hranice sekundárneho dôvodu tunajšej územnej ochrany -- Panónskeho hája s kategóriou chránený areál s druhým, miestami tretím stupňom ochrany a zo súčasnej rezervácie bez ďalšej zbytočnej diskusie vyňať okrajovú rekreačnú chatovú osadu. Samozrejme, pod podmienkou, že sa nebude rozširovať a nepostaví sa v nej nový disneyland, Slovnaft alebo niečo podobné. A napokon, ak raz začne štátna ochrana prírody v SR vykupovať chránené územia do Fondu chránených území, Šúr by mal byť rozhodne medzi prvými chránenými územiami, ktorých vlastníkom sa stane štát.