Súdnictvo už oddávna tvorilo integrálnu súčasť ľudských spoločenstiev, počnúc jednotlivými kmeňmi, cez prvé štátne útvary. Spory sa spravidla riešili na základe zvykového práva a "sudcom" bol zvyčajne kmeňový náčelník či staršina.
Stredoveké súdnictvo
K vzniku prvých štátnych útvarov sa viažu prvé snahy o určitú súdnu organizáciu a o kodifikáciu zvykového práva. Na území uhorského kráľovstva súdili spočiatku panovníci príslušníkov šľachty osobne, neskôr svojím zastupovaním na súdoch poverovali krajinských (dvorských) sudcov. Výnimkou boli prípady židov a kráľovských miest, ktoré riešili osobitní dvorskí funkcionári. Od 14. storočia bol krajinský sudca predsedom kráľovskej súdnej tabule, najvyššieho súdneho dvora v Uhorsku. Tabuľa zasadala v tzv. oktávach, čo prakticky vyzeralo tak, že sa "súdne kolégium" zišlo na 8. deň (oktáva) po určitom cirkevnom sviatku, na ktorý predvolali aj jednotlivých účastníkov sporu. Ďalším významným sudcom kráľovstva bol palatín, ktorý súdil "na vidieku", na palatínskych kongregáciách. Spolu s prísediacimi súdil trestné činy nešľachticov a majetkové spory šľachty. Okrem toho na kráľovskom dvore rozhodoval o odvolaniach z palatínskych kongregácií. Ďalším súdnym funkcionárom bol kancelár. Zastupoval panovníka na kráľovskom súde a do jeho kompetencie patrili záležitosti židov a špecifické šľachtické záležitosti. Plejádu kráľovských úradníkov so súdnymi právomocami dopĺňal personál, ktorý súdil najmä záležitosti slobodných kráľovských miest (personálske mestá). Všetkým týmto sudcom i panovníkovi počas rozhodovania pomáhali prísediaci, zväčša šľachtici či duchovní.
Na nižšej regionálnej úrovni súdil župan, vymenovaný panovníkom. Stál na čele územnosprávnej jednotky kráľovstva - hradského španstva. V rámci španstva mali súdnu právomoc aj dvorský špán, hradný kastelán a kráľovskí sudcovia. V súvislosti so zmenou španstva na šľachtickú stolicu získala stoličná šľachta možnosť súdiť spory šľachticov, ale hlavne nešľachticov, na stoličných súdoch. Na tento účel si spomedzi seba volili štyroch sudcov - slúžnych, ktorí súdili spolu so županom a neskôr s podžupanom.
Prvostupňovú jurisdikciu nad poddanými mali ich zemepáni. Stoličné súdy súdili hlavne trestné záležitosti nešľachticov. V mestách a obciach vykonávali nižšie súdne právomoci richtár a prísažní, a to hlavne v civilných, ale aj menších trestných veciach. Na dedinách existovala aj osobitná "inštitúcia" starších, ktorí pomáhali svojimi radami a skúsenosťami.
Habsburské zmeny
Po nástupe Habsburgovcov na uhorský trón v roku 1526 sa v Uhorsku vytvorila inštitúcia miestodržiteľa na čele s palatínom. Tento úrad zastupoval panovníka počas jeho neprítomnosti v kráľovstve aj v súdnych záležitostiach.
V roku 1723 Karol III. zriadil dištriktuálne súdne tabule ako vyššie odvolacie inštancie. Územie Slovenska patrilo prevažne do pôsobnosti dištriktov so sídlami v Trnave a Prešove. Kráľovská kúria sa osamostatnila od kráľovského dvora a zmenila sa na dve stále súdne inštancie - Sedmopanskú tabuľu a Kráľovskú tabuľu.
Výraznejší zásah do organizácie súdnictva podnikol Jozef II., ktorý popri reforme administratívnej správy v 80. rokoch 18. storočia oddelil súdnictvo od stoličnej verejnej správy. Pred smrťou však reformu Jozef odvolal. Obnovené staré stoličné zriadenie sa zachovalo do roku 1848. Až po tomto roku bola v Uhorsku zavedená vojensko-civilná správa, ktorá sa popri reorganizácii verejnej správy dotkla i súdnictva. Nasledujúce správne provizórium a v rokoch 1853 až 1860 definitíva boli v podstate len určitou obmenou predchádzajúcej vojensko-civilnej správy. V týchto fázach vývoja správy vznikli na Slovensku civilné administratívne dištrikty so sídlami v Bratislave a Košiciach. Samospráva bola v stoliciach zrušená a správu vykonávali vymenovaní úradníci. Súdna sústava bola oddelená od verejnej správy. Nad mestami a obcami mali súdnu právomoc slúžni ako samosudcovia. Okrem toho boli zriadené aj tzv. mestsky delegované okresné súdy. Ich personál tvorili zamestnanci súdu II. inštancie, t. j. dištriktuálneho alebo stoličného súdu. Na úrovni dištriktov vykonávali jurisdikciu hlavné dištriktuálne súdy, ktoré sa v čase definitívy nazývali krajinské súdy. V stoliciach zase pôsobili stoličné súdy (župné sedrie). Pri súdoch boli zriadené nové orgány prokuratúry - v stoliciach štátni zástupcovia, v dištriktoch hlavní štátni zástupcovia.
Usporiadanie vzájomných vzťahov niekdajších zemepánov a poddaných mali v Uhorsku na starosti urbárske súdy. Cisárskym patentom z roku 1853 bola zriadená trojinštančná sústava týchto súdov. Pre každú stolicu bol vytvorený jeden prvoinštančný urbársky súd, druhoinštančné urbárske hlavné súdy vznikal po jednom pre každý obvod príslušného miestodržiteľského oddelenia a napokon začal pôsobiť Najvyšší urbársky súd vo Viedni.
Po zákonom deklarovanom ukončení obdobia absolutizmu v roku 1860 boli obnovené bývalé stavovské inštitúcie, a okrem toho sa znovuvytvorila kráľovská kúria ako najvyšší súdny dvor. Rakúsky organizačný systém súdnictva v Uhorsku zanikol. Začiatkom nasledujúceho roku sa postupne obnovili aj stoličné sedriálne súdy a obnovilo sa miestne a mestské súdnictvo v podobe spred roka 1848. S nezmenenou územnou pôsobnosťou a sídlami obnovili činnosť aj zmenkové súdy prvej stolice a dištriktuálne súdne tabule. Nakoniec sa obnovili súdy najvyššej inštancie, ako Septemvirálna tabuľa, Kráľovská tabuľa a Vyšší zmenkový súd, ktoré spoločne tvorili Uhorskú kráľovskú kúriu.
Dočasné pravidlá o súdnictve z roku 1961 preniesli právomoc niektorých zrušených dištriktuálnych či stoličných súdov, ktoré pôsobili aj v oblasti súdneho dozoru nad banskou činnosťou, na päť obvodných banských kapitanátov, z ktorých jeden pôsobil v Banskej Bystrici a jeden až do roku 1867 v Spišskej Novej Vsi.
Modernizácia pravosúdia
Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa opäť výrazne zmenila aj súdna organizácia Uhorska. Charakterizovala ju modernizácia súdneho systému a oddelením súdnictva od administratívy. V roku 1868 boli zrušené dištriktuálne súdy (tabule) a súdnu organizáciu tvorili: okresné súdy, kráľovské súdne stolice, kráľovské tabule (na Slovensku v Bratislave a Košiciach) a najvyšším súdom krajiny bola kráľovská kúria. Na okresnom súde súdil samosudca, na sedrii a kráľovskej tabuli trojčlenný senát, v kúrii päťčlenný senát. Od roku 1871 pôsobila v Uhorsku inštitúcia štátneho zastupiteľstva (prokuratúra). Pri kráľovských tabuliach a sedriách pracovali od týchto súdov nezávislí štátni zástupcovia. Na okresných súdoch túto funkciu vykonával poverený koncipient alebo advokát. Pri kúrii pôsobil zástupca koruny.
Justícia prvej republiky
Vznik ČSR nepriniesol mimoriadne zmeny v súdnej organizácii na Slovensku. Vo všeobecnosti sa zachovala pôvodná uhorská organizácia, a tým aj jej odlišnosť od súdnej organizácie v Čechách.
Najnižšími súdmi ostalo 79 okresných súdov. Obvody vždy niekoľkých okresných súdov tvorili územie celkovo dvanástich zborových súdov - sedrií. Obvody dvoch slovenských vyšších zborových súdov, tzv. súdnych tabúľ, pozostávali z území viacerých sedrií. Najvyšší súd bol zriadený pre celé územie štátu, so sídlom v Prahe, od roku 1919 v Brne. Kompetenčné konflikty riešil Najvyšší správny súd v Prahe. V prípade kompetenčných konfliktov medzi riadnymi súdmi, správnymi úradmi a správnym súdom bol vymenovaný osobitný senát zložený z troch členov Najvyššieho súdu a Najvyššieho správneho súdu. Predsedu tohto senátu vymenovala vláda na tri roky vláda. Oficiálne bol senát administratívne pričlenený k Najvyššiemu správnemu súdu.
Z orgánov obžaloby ostali pri každej sedrii štátne zastupiteľstvá, pri súdnych tabuliach v Bratislave a Košiciach vrchné štátne zastupiteľstvá. Vrchný štátny zástupca v Košiciach vykonával svoj úrad aj v obvode oddelenia súdnej tabule pre Podkarpatskú Rus. Označovanie súdov zmenila reorganizácia v odbore súdnictva v roku 1928. Podľa tejto úpravy boli v nasledujúcom roku zborové súdy prvej stolice (sedrie) označované ako krajské súdy a zborové súdy druhej stolice (tabule) ako vrchné súdy. Okresné súdy zostali.
Osobitné súdnictvo
Okrem riadnych súdov vznikli pre súdne prípady zvláštnej povahy osobitné súdy. Z nich po prijatí zákona na ochranu republiky v roku 1923 začal pracovať tzv. štátny súd v sídle Najvyššieho súdu. Do jeho právomoci prislúchalo súdiť delikty spáchané podľa spomenutého zákona. Pôsobnosť štátneho súdu prešla neskôr na vrchné súdy ako štátne súdy, resp. vo veciach vojenskej zrady na krajské súdy s trestnou právomocou v sídlach vrchných súdov.
Rozhodovanie v pracovných, služobných a učebných sporoch prebrali pracovné súdy. Na Slovensku od roku 1932 pôsobili tri pracovné súdy, so sídlami v Bratislave, Košiciach a v Žiline.
V prípadoch prečinov a zločinov spáchaných tlačou súdili "kmeťovské súdy".
Na výkon úloh, ktoré patrili sirotským stoliciam a iným úradom a orgánom vo veciach poručenských a opatrovníckych, boli začiatkom roku 1923 dočasne zriadené poručenské úrady I. stolice pri okresných súdoch pre obvod jedného alebo niekoľkých okresných súdov, poručenské úrady II. stolice v sídle zborových súdov prvej stolice a poručenské úrady III. stolice v sídle súdnych tabúl. Tieto špeciálne úrady odovzdali svoju agendu v roku 1931 poručenským súdom a ukončili činnosť. Súdnu organizáciu obdobia prvej ČSR, vzhľadom na existenciu rôznych inštancií, charakterizovala určitá ťažkopádnosť.
Slovenský štát
Počas existencie Slovenskej republiky sa systém súdnictva výrazne nezmenil. Ministerstvu pravosúdia podliehalo 60 okresných súdov, 8 krajských a 2 hlavné súdy, Slovenský najvyšší súd a Najvyšší správny súd. Prokuratúru zastupovali úrady verejnej obžaloby - generálne štátne zastupiteľstvo a hlavné štátne zastupiteľstvá.
K súdnictvu patrili verejní notári a advokáti, ktorých činnosť administratívne riadili spojené verejnonotárske komory v Bratislave a Martine.
V roku 1942 sa ustálila justičná správa v podobe, v ktorej paralelne pôsobili dva druhy súdov. Medzi štátne patrili okresné, krajské a hlavné súdy, Najvyšší súd a Najvyšší správny súd. Okrem toho sa príležitostne na obmedzený čas zriaďovali výnimočné súdy a osobitné súdy, napr. rozhodcovské.
Súdnu moc na okresných súdoch vykonávali predseda okresného súdu a samosudcovia, na ostatných súdov súdili senáty.
Povojnové represie
Po skončení druhej svetovej vojny došlo k viacerým zmenám. V prvom rade vznikli mimoriadne retribučné tzv. ľudové súdy, ktoré sa členili na súdy miestne, okresné a Národný súd. Tieto výnimočné súdy prerokúvali záležitosti zrady či kolaborácie s fašizmom. Druhým významným zásahom do dovtedajšej súdnej praxe bolo zavedenie funkcie sudcu z ľudu. Sudcovia - laici boli volení v plénach národných výborov a aspoň formálne boli rovnoprávni so sudcami z povolania. Ústavou z mája 1948 mala byť zaručená nezávislosť súdov a ich oddelenie od správy. Sudcovia mali vykonávať svoju funkciu nezávisle, len na základe platných právnych predpisov. Súdna moc bola rozdelená na súdy občianske, ktoré sa venovali civilným záležitostiam, a na trestné. Občianske súdy sa delili na riadne, zvláštne alebo rozhodcovské. V trestnom konaní mohli byť záležitosti pojednávané na výnimočných súdoch, vo vojenských záležitostiach na vojenských súdoch. V ČSR boli ako najvyššie súdne inštancie zriadené Najvyšší súd, Najvyšší vojenský súd a Správny súd.
Organizácia súdnictva kopírovala administratívne členenia Slovenska na okresy a kraje.
Federalizácia súdov
Prijatím zákona o federálnom usporiadaní Československa v roku 1968 sa novým vzťahom medzi dvoma republikami jedného štátu musela prispôsobiť aj súdna organizácia. Súdy sa tentoraz delili na všeobecné a vojenské súdy. K všeobecným súdom patril Najvyšší súd ČSSR, Najvyšší súd ČSR a SSR, tri krajské (v Bratislave mestský) a 37 slovenských okresných súdov (v Bratislave obvodné súdy). Na okresných súdoch rozhodoval samosudca alebo senáty, zložené z predsedu senátu, ktorým bol sudca z povolania, a dvoch sudcov. Krajské súdy rozhodovali v zboroch.
Najvyšší súd bol najvyššou odvolacou inštanciou. Jeho sudcov, v rovnakom pomere z ČSR a SSR, volilo Federálne zhromaždenie ČSSR zo sudcov z povolania. Tí rozhodovali v senátoch a mal trestné, občianskoprávne a vojenské kolégium.
Vojenské súdy boli len trestnými súdmi, ktoré sa stupňovito členili na obvodové, vyššie vojenské súdy a vojenské kolégium Najvyššieho súdu ČSSR.
Štátne zastupiteľstvo bolo hierarchicky usporiadané na čele s generálnym prokurátorom, ktorému boli podriadení ostatní prokurátori ČSSR vrátane prokurátorov národných republík.
Justícia po roku 1989
Demokratizácia súdnictva a prokuratúry
1993 Vytvorenie Ústavného súdu SR v Košiciach
Súdna organizácia okresné, krajské a vojenské súdy, Najvyšší súd SR
Prokuratúra kopíruje organizáciu súdov
1995 Posilnenie samosprávy súdov - sudcovské rady, Rada sudcov Slovenska
1996 Súdna reorganizácia rozšírenie počtu okresných súdov na 55, krajských na 8
2000 Sudcovská rada
2001 Súdny manažment, elektronická podateľňa
2002 Vyšší súdni úradníci, Verejný ochranca práv, Úrad špeciálneho prokurátora
Zdroj HN