Platnosť dekrétov prezidenta Československej republiky Edvarda Beneša z rokov 1940 -- 1945 je dosiaľ citlivým problémom v ČR, Nemecku, v Rakúsku, Maďarsku a, prirodzene, aj na Slovensku. Ide najmä o "mnohovrstevnatosť" vlastníctva pôdy v súvislosti s právnymi normami z roku 1945, pozemkovými reformami, medzištátnymi zmluvami, kolektivizáciou a vývinom po roku 1989.
Podľa viacerých slovenských a českých odborníkov sú požiadavky na zrušenie Benešových dekrétov neopodstatnené. Väčšina dekrétov totiž stratila význam, resp. boli novelizované či upravené novými právnymi normami. Politické polemiky vyvoláva len asi desatina pôvodných dekrétov, ktorými sa upravovalo povojnové postavenie osôb nemeckej a maďarskej národnosti v ČSR.
Polemické dekréty
Napríklad prezidentský dekrét č. 5/1945 Zb. z 19. mája 1945 o národnej správe majetku Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov a o neplatnosti niektorých majetkovoprávnych rokovaní z obdobia okupácie či dekrét č. 108/1945 Zb. z 25. októbra 1945 o konfiškácii nepriateľského majetku a o Fondoch národnej obnovy. Ide o dekréty, resp. ústavné dekréty s právomocou zákona, ktoré podpísal E. Beneš v období od 21. júla 1940 do 27. októbra 1945. Často sa však uvádza viac-menej obdobie od mája do augusta 1945 a osobitne tzv. londýnske obdobie. Počas oboch období podpísal prezident Beneš 126 dekrétov a 17 ústavných dekrétov. Tieto dekréty možno rozdeliť do troch kategórií: retribučné, konfiškačné a upravujúce štátne občianstvo. Pripomíname, že zákonodarnú právomoc mal prezident ČSR v čase neslobody -- od 30. 9. 1938 do 4. 5. 1945 -- a po oslobodení do ustanovenia Dočasného národného zhromaždenia 28. 10. 1945. Všetky prezidentove dekréty mali právnu silu zákona, no už od Slovenského národného povstania (SNP) boli právne normy Slovenskej národnej rady (SNR) analogické ako dekréty. Riešili najmä otázku postavenia Nemcov a Maďarov na území ČSR, ako aj potrestania kolaborantov a zradcov a s tým súvisiace majetkové záležitosti.
Košický vládny program z apríla 1945 predpokladal odsun Nemcov a Maďarov zbavených volebného práva a práva na vzdelanie v materinskom jazyku. Konfiškácie a znárodnenie sa nevzťahovali len na majetok osôb maďarskej a nemeckej národnosti, nevychádzali z kolektívnej viny a požadovali dokázanú mieru zavinenia. Všeobecne išlo o majetok osôb, ktoré úmyselne konali proti štátnej zvrchovanosti a bezpečnosti českého a slovenského národa. Pritom fyzické osoby nemeckej a maďarskej národnosti mali možnosť dokázať, že boli vernými občanmi ČSR, resp. antifašistami. Potom ich majetok nepodliehal konfiškácii.
Na Slovensku však neplatili všetky dekréty, a to od prvého nariadenia SNR z 1. septembra 1944 o prevzatí všetkej moci na Slovensku. Navyše SNR 30. apríla 1945 rozhodla a vo vlastnom nariadení uzákonila, že bez jej súhlasu nebola možná platnosť dekrétov na Slovensku. V tomto zmysle bola ČSR až do 28. 10. 1945 "dvojštátím". Pritom aj v tzv. prvej pražskej dohode z 2. júna 1945 bola vymedzená kompetencia celoštátnych a slovenských národných orgánov.
Odsun a výmena obyvateľstva
Prezident Edvard Beneš po dohode s SNR vydal 2. augusta 1945 ústavný dekrét číslo 33, ktorý zbavil Nemcov a Maďarov štátneho občianstva a občianskych práv. Výnimku mali aktívni antifašisti. Strata občianstva sa vzťahovala najmä na osoby, ktoré nadobudli nemeckú alebo maďarskú štátnu príslušnosť. Dekrét nebol výlučne zameraný proti maďarskému a nemeckému etniku, lebo zahŕňal aj osoby českej a slovenskej národnosti, ktoré sa usilovali o získanie nemeckej alebo maďarskej štátnej príslušnosti v čase neslobody -- od mája 1938 do konca vojny.
Dekrét o úprave štátneho občianstva bol prijatý deň po podpise Protokolu Postupimskej konferencie tromi veľmocami, ktoré súhlasili s odsunom nemeckého obyvateľstva z ČSR. V inej rovine sa vyjadrili k maďarskému obyvateľstvu, keď uprednostnili výmenu slovenského obyvateľstva z Maďarska za Maďarov bývajúcich na území Slovenska. Nasledovali medzinárodné a vnútroštátne akty upravujúce výmenu obyvateľstva: 27. februára 1946 podpísali dohodu o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom; v júni 1946 vyšlo vládne uznesenie o reslovakizácii, ku ktorej sa prikročilo po ťažkostiach s výmenou obyvateľstva. Rátalo sa s presunom časti obyvateľstva maďarskej národnosti do českého pohraničia.
Konfiškácia pôdy
V prvej etape pozemkovej reformy roku 1946 sa rozhodlo o konfiškácii pôdy a poľnohospodárskeho majetku "zradcov slovenského národa", Nemcov a osôb maďarskej národnosti, ktoré nemali k 1. novembru 1938 (2. novembra bola prijatá Viedenská arbitráž o odstúpení južného Slovenska Maďarsku) čs. štátnu príslušnosť alebo vlastnili viac ako 50 ha pôdy. Skonfiškovaná pôda prechádzala pod správu Slovenského pozemkového fondu a prideľovala sa do súkromného vlastníctva bezzemkom a malým roľníkom, čo tvorilo vyše 66 % skonfiškovanej pôdy. Teda pozemková reforma mala výrazný sociálny akcent a riešila tzv. preľudnenosť na pôde.
Dôrazne sa uplatňovala najmä konfiškácia maďarských, nemeckých a zradcovských veľkostatkov, maďarských právnických osôb a Maďarov, ktorí boli odsúdení Ľudovým súdom. Pôda sa konfiškovala bez ohľadu na štátnu príslušnosť. V prvej etape pozemkovej reformy to predstavovalo vyše 545 000 ha všetkej pôdy, z toho takmer 246 000 poľnohospodárskej pôdy. Obnovením občianskych práv osobám maďarskej národnosti po roku 1948 sa z konfiškácie vyňala pôda malých a stredných roľníkov maďarskej národnosti. V druhej etape pozemkovej reformy (zákon prijatý 11. júla 1947) sa obmedzil rozsah statkárskeho vlastníctva na 150 ha pôdy a 250 ha všetkej pôdy. Po februári 1948 bola zlikvidovaná hospodárska základňa cirkví, ktoré sa stali plne závislé od štátu (tretia etapa pozemkovej reformy -- novelizácia príslušného zákona 21. augusta 1948).
V tretej etape pozemkovej reformy išlo o celkovú zmenu vlastníckych pomerov po prevzatí moci komunistami. Boli postihnuté dve kategórie vlastníkov: majitelia poľnohospodárskych podnikov nad 50 ha a vlastníci pôdy bez ohľadu na jej veľkosť, ktorí na pôde nepracovali, ale ju prenajímali iným osobám. Nepridelila sa však súkromne hospodáriacim roľníkom, ale štátnym majetkom. Zmena vlastníctva pôdy sa stala súčasťou zoštátňovacích (znárodňovacích) procesov.
Maďari po februári 1948
Po prevzatí moci komunistami vo februári 1948 nastala nová situácia a korigovala sa politická línia voči osobám maďarskej národnosti. Národné zhromaždenie ČSR schválilo 25. októbra 1948 zákon č. 245 o menšinách, podľa ktorého bolo osobám maďarskej národnosti priznané československé štátne občianstvo, ak boli občanmi ČSR k 1. novembru 1938. Udelenie štátneho občianstva sa netýkalo osôb, ktoré sa "ťažko previnili" proti ČSR alebo jej ľudovodemokratickému zriadeniu. Na základe vládneho uznesenia z 27. septembra 1948 prestali voči Maďarom, ktorým bolo vrátené štátne občianstvo, platiť represívne opatrenia. Napríklad ich poľnohospodársky majetok do výmery 50 ha, ak na ňom hospodárili, bol vyňatý z konfiškácie. Mohli sa legálne stať členmi existujúcich politických strán, spoločenských organizácií, záujmových spolkov a podobne. Bolo im umožnené v materinskom jazyku vydávať tlač, knihy, ako aj vyučovať na školách.
Zbor povereníkov schválil v novembri 1948 opatrenia o zrušení konfiškácie poľnohospodárskej pôdy občanom maďarskej národnosti. Situáciu však komplikoval návrat vyše 44-tisíc osôb maďarskej národnosti z Česka, ktoré tam boli násilne odsunuté na práce. Vznikali veľmi zložité situácie v majetkových pomeroch, lebo časť majetku "navrátilcov" bola pridelená iným občanom v rámci výmeny obyvateľstva s Maďarskom, ako aj osadníkom zo severnejších okresov Slovenska.
S navrátením štátneho občianstva však súviselo aj vydávanie osvedčení o štátnej spoľahlivosti. Naštartovali sa dva protichodné a ťažko kontrolovateľné procesy -- v tzv. reslovakizácii sa asi 410-tisíc osôb maďarskej národnosti prihlásilo k slovenskej národnosti, a keď sa priznalo čs. štátne občianstvo v októbri 1948, nastal opačný proces. Aj reslovakizácia prispela k tomu, že vzťahy medzi Maďarskom a ČSR boli v rokoch 1945 -- 1948 značne napäté. Až 16. apríla 1949 sa podpísala Československo-maďarská zmluva o priateľstve, pomoci a spolupráci, na ktorú nadväzovali ďalšie dohody, napríklad tzv. štrbský protokol z 25. júla 1949. Pokiaľ viem, tento protokol nebol dosiaľ zverejnený. Na jeho základe maďarská a československá vláda kvalifikovali všetky vzájomné pohľadávky a nároky svojich štátov za vyrovnané a zriekli sa ich. V dnešnom chápaní sa protokol stal tzv. nulovým variantom.
Chaos po kolektivizácii
Kolektivizácia poľnohospodárstva však výrazne ovplyvnila vlastnícke pomery. Od roku 1949 začali postupne vznikať jednotné roľnícke družstvá (JRD) a v 50. rokoch sa vo dvoch vlnách kolektivizácie zmenšila rozloha pôdy, ktorá patrila súkromne hospodáriacim roľníkom. Tento proces v menšej miere pokračoval až do začiatku 70. rokov, najmä v horských a v podhorských oblastiach Slovenska. JRD a štátne majetky (ŠM) obhospodarovali väčšinu poľnohospodárskej pôdy. Po roku 1948 nastal v dôsledku kolektivizácie poľnohospodárstva a ďalších opatrení komunistického režimu obrovský chaos v evidencii poľnohospodárskej pôdy a majetku. Ich často násilný presun do "správy" JRD bol neraz spojený so zámernou stratou dokumentov o vlastníctve a pod.
Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) prijala v rámci hospodárskych a právnych reforiem v júni 1991 zákon o pôde, ktorý sa vzťahoval aj na vrátenie poľnohospodárskej a lesnej pôdy vrátane k nej patriacich budov. Oprávnené boli osoby, ktorým bol majetok odobratý, napríklad násilnou kolektivizáciou, vyvlastnením pri vysídlení či opustení republiky medzi 25. februárom 1948 a 1. januárom 1990. Federálne zhromaždenie ČSFR v zákone o spätnom prevode vlastníctva z apríla 1992 hovorilo o navrátení poľnohospodárskej a lesnej pôdy, ktorá bola skonfiškovaná podľa dekrétov z 1. a 21. júna 1945. Nevzťahuje sa to však na sudetských Nemcov, ktorí sa vysťahovali. Dekrét, resp. zákon z 21. júna 1945 bol revidovaný preto, lebo postihoval iba osoby nemeckej a maďarskej národnosti. Federálny zákon o časoch neslobody č. 480/1991 Zb. obsahoval síce ustanovenia, že komunistický režim porušoval ľudské práva aj svojimi vlastnými zákonmi, zároveň však určil, že právne akty z tohto obdobia sa rušia, len ak to stanovia osobitné zákony.
Medzinárodné riziká
Okrem toho sa aj na medzinárodnej úrovni ukázala priama súvislosť medzi platnosťami medzinárodných aktov z roku 1938 a právnych noriem z roku 1945. Pripomeňme, že vláda ČSR prijala 30. septembra 1938 Mníchovskú dohodu. Tento diktát obsahoval požiadavku odstúpenia pohraničných území ČSR, ktoré obývala väčšinou nemecká menšina. Slovensko muselo na základe Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 odstúpiť Maďarsku celý južný pás svojho územia, na ktorom však žilo aj približne 250-tisíc Slovákov.
Problém platnosti či neplatnosti Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže sa riešil, napríklad, na konferencii v Paríži vyhlásením ich neplatnosti. V roku 1967 a o rok neskôr sa o nich rovnako vyjadrovali štáty ako NDR, Poľsko, Bulharsko, Maďarsko, Rumunsko i ZSSR. Odôvodňovali to porušením medzinárodného práva nacistickým Nemeckom. Nemecká spolková republika však nechcela uznať neplatnosť niektorých článkov zmluvy. Neskôr však potvrdila jej nulitu v zmluve z 1. decembra 1973. Zmluva nebola doteraz revidovaná a jej platnosť sa zo strany Nemecka, Česka a Slovenska rešpektuje. Revíziou právnych noriem by sa spustil rozsiahly proces zmien, ktoré by výrazne poškodili súčasné národnoštátne záujmy a postavenie Slovenskej republiky.
Ústavný súd Českej republiky zaujal v marci 1995 odmietavé stanovisko k návrhu na zrušenie dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. o konfiškácii nepriateľského majetku a Fondoch národnej obnovy. Súd konštatoval: "Exilové zákonodarstvo, ako i bezprostredne povojnové zákonodarstvo oslobodeného československého štátu predstavuje vo svojej podstate dnes už uzavretý okruh problémov a otázok úzko súvisiacich s vojnovými udalosťami a hospodárskou obnovou krajiny."
Zrušením dekrétov prezidenta republiky by sa spochybnil právny poriadok SR a ČR, lebo sčasti vychádza z ustanovení a princípov vyrovnania sa s nacizmom a druhou svetovou vojnou vôbec; relativizovali by sa politické a právne kroky predstaviteľov Československa vrátane slovenských národných orgánov v rokoch 1945 -- 1948. Spochybnila by sa tiež platnosť právnych noriem SNR i nariadení Zboru povereníkov, t. j. slovenskej vlády. Pre súčasnú Slovenskú republiku ide o veľmi dôležitú skutočnosť, lebo by mohla nastať situácia, že zrušením tzv. Benešových dekrétov by sa narušila historická kontinuita SR a ČR s právnymi dôsledkami až po súčasnosť. Pokusy o spätnú revíziu niektorých dekrétov prezidenta republiky sú snahou o revíziu výsledkov druhej svetovej vojny a revíziu medzinárodných zmlúv, ktoré boli v tejto súvislosti uzavreté. Smerujú až k spochybneniu medzinárodného usporiadania po prvej svetovej vojne. Je možné, že ich revízia by skomplikovala postavenie Slovenskej republiky v európskych integračných procesoch, ktoré sa opierajú tiež o Chartu OSN a Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ako aj o výsledky druhej svetovej vojny v záujme nastolenia demokratického a humánneho poriadku v Európe i vo svete. (Prevzaté z Histórie, č. 4/2001 s. 19 -- 21. Redakčne upravené.)
Ústavný dekrét prezidenta republiky
o úprave čs. štátneho občianstva osôb nemeckej a maďarskej národnosti z 2. augusta 1945 (výňatok)
K návrhu vlády a po dohodě se Slovenskou národní radou ustanovuji:
§ 1
(1) Českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské, kteří podle předpisů cizí okupační moci nabyli státní příslušnosti německé nebo maďarské, pozbyli dnem nabytí takové státní příslušnosti československého státního občanství.
(2) Ostatní českoslovenští státní občané národnosti německé nebo maďarské pozbývají československého státního občanství dnem, kdy tento dekret nabývá účinnosti.
(3) Tento dekret se nevztahuje na Němce a Maďary, kteří se v době zvýšeného ohrožení republiky (§ 18 dekretu presidenta republiky ze dne 19. června 1945, č. 16 Sb., o potrestání nacistických zločinců, zrádců a jejich pomahačů
a o mimořádných lidových soudech) přihlásili v úředním hlášení za Čechy nebo Slováky.
(4) Češi, Slováci a příslušníci jiných slovanských národů, kteří se v této době přihlásili za Němce nebo Maďary, jsouce donuceni nátlakem nebo okolnostmi zvláštního zřetele hodnými, neposuzují se podle tohoto dekretu jako Němci nebo Maďaři, schválí-li ministerstvo vnitra osvědčení o národní spolehlivosti, které vydá příslušný okresní národní výbor (okresní správní komise) po přezkoumání uvedených skutečností.
§ 2
(1) Osobám, spadajícím pod ustanovení § 1, které prokáží, že zůstaly věrny Československé republice, nikdy se neprovinily proti národům českému a slovenskému a buď se činně zúčastnily boje za její osvobození, nebo trpěly pod nacistickým nebo fašistickým terorem, zachovává se československé státní občanství.
§ 4
(1) Pro účely tohoto dekretu se posuzují provdané ženy a nezletilé děti samostatně.
(2) Žádosti podle § 3, které podají manželky a nezletilé děti československých státních občanů, jest posuzovati blahovolně. Až do rozhodnutí o nich jest žadatele považovati za československé státní občany.
§ 5
Češi, Slováci a příslušníci jiných slovanských národů, kteří se v době zvýšeného ohrožení republiky (§ 18 dekretu presidenta republiky č. 16/1945 Sb.) ucházeli o udělení německé nebo maďarské státní příslušnosti, aniž k tomu byli donuceni nátlakem anebo zvláštními okolnostmi, pozbývají československého státního občanství dnem, kdy tento dekret nabývá účinnosti.