Euroskeptici varujú pred hrozbami, ktoré neexistujú

Reprezentantom tohto postoja je napríklad Ludvík Vaculík: "... po páde do Európskej únie zmeravie naše vlastné životné, politické, filozofické myslenie a každé takéto volanie sa stratí v priestore bez povinnosti ozveny."
Energicky ho vyjadruje i Dalibor Plichta a neváha dodať mu protinemecké zameranie. Podľa neho Česi sú totiž "v smere tradičnej expanzie početného nemeckého národa, ktorého časť sa stále domnieva a aj to hovorí, že má s nami nevyriešené účty". Ale i výroky, že sa roztopíme ako kocka cukru v káve akéhosi superštátu, patrí do rovnakej kategórie

Z čoho má strach Zahradil
Druhú úroveň tvoria politicky formulované stanoviská s dvomi podobami: Prvú môžeme označiť ako defenzívny nacionalizmus, ktorý je podľa viacerých zahraničných pozorovateľov špecificky českou formou nacionalizmu vyjadrujúceho obavy z prebiehajúcich zmien v dnešnej Európe. Vyjadruje ho Jan Zahradil, ktorý sa bojí toho, že stratí svojprávnosť českého štátu a že sa Česko bude podriaďovať politike, ktorá nebude v jej záujme, ale nanútená. Za týmto stanoviskom je však ešte populistický motív: "Nerád by som dospel do situácie, že Česká republika bude provinciou nemecko-francúzskeho superštátu."
Druhá podoba tejto pozície vychádza z racionálnejších argumentov, ako je obava z federalizmu, silného obmedzenia českej suverenity a slabého a druhoradého postavenia malých krajín voči veľkým členom únie. I v tomto prípade sa často uvádza nemecko-francúzska koalícia ako hlavné nebezpečenstvo.

Ohrozuje EÚ demokraciu?
Tretia skupina argumentov je racionálnejšia a je vybudovaná na názore, že chápanie Európskej únie po Maastrichte upevňuje demokraciu, ktorá vznikla v rámci národných štátov. Ich súčasným oslabovaním je ohrozená i demokracia. To je stanovisko Václava Bělohradského, ktorý vo svojom pesimizme ide tak ďaleko, že v pripravovanom rozšírení rozpoznáva rozpad únie. Napriek tomu nevidí pre Českú republiku inú alternatívu ako do únie vstúpiť.
Štvrtou skupinou sú stanoviská obviňujúce EÚ z nadmernej ekonomickej regulácie. Ako príklad môže poslúžiť stanovisko riaditeľa Liberálneho inštitútu Miroslava Ševčíka: "Ešte v žiadnej oblasti sveta nebola dlhodobá prosperita vybudovaná na vytváraní takého pevného regulačného rámca, ako je to teraz v EÚ." Ale i tu - napriek veľkému úsiliu o večnosť - sa vynára český defenzívny nacionalizmus, vyjadrený obavou zo superštátu, ktorý chcú vytvoriť Francúzsko a Nemecko.
Posledným zhlukom obáv sú námietky proti konkrétnym podmienkam nášho vstupu. Siahajú od obáv zo zvyšovania cien bežnej spotreby, obáv starých ľudí zo zníženia dôchodku cez názory na diskrimináciu českých dopravcov až po námietky poľnohospodárov proti nespravodlivým podmienkam ich postavenia na európskom trhu. Často ide o racionálne postoje, s ktorými je potrebné sa zaoberať.
Jedným z problémov v diskusii o vstupe do únie je nekonzistentnosť, vyplývajúca z nedokázateľnosti argumentov, ktoré sa proti vstupu používajú. Odporcovia vstupu doteraz jasne nepoukázali na účinky, ktoré podľa ich názoru budú pre český štát škodlivé.

Chybné historické odkazy
Ide zväčša o nepodložené tvrdenia, ako napríklad názor, že vstup ohrozí české národné záujmy. Národných záujmov je však viac a rôzneho charakteru. Ktoré z týchto záujmov utrpia a ktorým, naopak, vstup prospeje? Niektoré dôsledky vstupu, najmä v hospodárstve, postihnú len určité skupiny spoločnosti alebo tieto skupiny postihnú rozdielnym spôsobom.
Nezdá sa, že by českí euroskeptici mali na mysli predovšetkým konkrétne problémy. Ide im skôr o záujem celonárodný, obávajú sa o prežitie českej národnej pospolitosti. V nebezpečenstve je podľa nich predovšetkým vedomie českej kolektívnej totožnosti.
Niečo také by bolo určite na uváženie, ale je to pravdepodobné či vôbec možné? A v čom sa má táto identita rozplynúť? V onom francúzsko-nemeckom hegemónnom kolose, ktorým nás odporcovia vstupu strašia, ale ktorý by nedokázali podrobnejšie opísať, keby sme ich o to požiadali?
Poruke je iné vysvetlenie. Svoje argumenty sa snažia posilniť odvolaním sa - niekedy výslovným, inokedy len medzi riadkami - na historickú skúsenosť z 19. storočia, keď českému etniku hrozilo rozplynutie v nemeckom jazykovom a kultúrnom prostredí. Naznačuje sa, že v Európskej únii sa Čechom stane to, pred čím ich pred dvoma storočiami zachránilo národné obrodenie.
Integrovaná EÚ sa Česku prezentuje ako obdoba projektu veľkonemeckej ríše z rokov 1848 - 1849, do ktorej odmietli vstúpiť. Tentoraz však má lepšie vyhliadky na úspech, pretože je maskovaná ako širšie kontinentálne zoskupenie za účasti a pod patronátom Francúzska.
V skutočnosti nemôže byť nič absurdnejšie. Nechajme bokom skutočnosť, že nemecká spoločnosť sa po roku 1945 veľmi zmenila. Pripusťme na okamih, že ohrozenie naďalej trvá, pretože "Nemci sa nezmenili". Práve za tohto predpokladu, akokoľvek nesprávneho, nadobúda európska integrácia a náš podiel na nej ešte viac na dôležitosti.

Únia bude federálna
Jednou z hlavných pohnútok tejto epochálnej iniciatívy bolo totiž úsilie o trvalé riešenie nemeckého problému, snaha ukončiť chronické nepriateľstvo medzi Nemeckom a Francúzskom, súčasťou ktorého bol nemecký "Drang nach Osten".
Ako člen únie Nemecko nikoho neohrozuje a ani ohrozovať nemôže. Zo vzťahu Českej republiky ako člena EÚ k Nemecku nevyplýva žiadne nebezpečenstvo, naopak - mohlo by to byť horšie, keby sa tento pomer vytvárať mimo rámca únie.
Obavy o existenciu českého národa majú i ďalšiu podobu. Kritici Európskej únie predpovedajú, že česká spoločnosť stratí politickú svojbytnosť a že orgány únie si budú osobovať rozhodovacie právo v otázkach, ktoré prislúchajú demokraticky zvolenej českej vláde.
Tento argument je len o čosi obratnejšou verziou obrazu českého štátu ako kocky cukru roztápajúcej sa v káve únie. To poukazuje na neznalosť politických mechanizmov EÚ a najmä na značné nepochopenie princípov federalizmu.
Politická forma únie bude nepopierateľne federálna. Iba špecifické, riadiacim inštitúciám výslovne postúpené právomoci budú vykonávané z centra. Národné zložky únie si nielenže zachovajú svoju individualitu, najmä riadiacu a kultúrnu, ale získajú i nové prostriedky na ich rozvoj. Autonómia kompetencií je kľúčovým princípom únie. Čo je možné rozhodovať a vykonávať na úrovni členských krajín, zostane v ich právomoci.
Európa nebude centralizovaným superštátom. Strašia nás tým len jej protivníci, ktorí sa boja toho, že neobstoja v tvrdej, ale priezračnej politickej súťaži, ktorú vstup do Európskej únie prinesie. Čech ako občan únie bude mať neporovnateľne lepšie životné vyhliadky než príslušník malého, formálne suverénneho, ale na medzinárodnej scéne bezmocného politického útvaru.