1945 -- je rokom skončenia druhej svetovej vojny a oslobodenia spod nadvlády národného socializmu a znamená tiež 60 rokov nezávislosti a 60 rokov druhej republiky.
1955 -- tento rok sa stal symbolom rakúskej suverenity, po desiatich rokoch vyjednávania bola podpísaná štátna zmluva, čím sa Rakúsko stalo nezávislou a neutrálnou krajinou vo vzniknutom bipolárnom svete rozdelenom na Východ a Západ.
1995 -- bol rokom vstupu Rakúska do Európskej únie, predstavuje podobne dôležitý medzník ako podpísanie štátnej zmluvy o zvrchovanosti, s mnohými dôsledkami a ukazovateľmi smeru pre európsku budúcnosť.
Pre Rakúsko je súčasný rok 2005 výnimočným jubilejným rokom: 60 rokov druhej republiky, 50 rokov štátnej zmluvy, 50 rokov Spolkovej armády a 10 rokov členstva v Európskej únii. Tieto udalosti predstavujú kľúčové momenty v novších dejinách Rakúska, ktoré určili smer vývoja krajiny.
V celom Rakúsku sa pri tejto príležitosti uskutoční séria podujatí na všetkých úrovniach umenia a kultúry, školstva a vedy, ktoré majú Rakúšankám a Rakúšanom, ale aj ich susedom z členských i nečlenských krajín Európskej únie, predstaviť úlohu Rakúska v srdci kontinentu. Východiskom je pritom priblíženie rakúskych dejín z rôznych uhlov pohľadu ako aj predstavenie novších rakúskych dejín v kontexte 21. storočia.
Šanca na nový začiatok
Obdobie národno-socialistickej vlády v Rakúsku, ktoré nastalo po vstupe nemeckých vojsk do krajiny v marci 1938 a znamenalo okamžité zmarenie chabých očakávaní, bolo poznačené politickým terorom totalitného režimu, prenasledovaním a svojvoľne začatou vojnou spôsobujúcou nesmierne utrpenie obyvateľstvu.
V roku 1945 vyústilo zásluhou väčšiny obyvateľstva k znovuobnoveniu Republiky Rakúsko, ktorá bola v porovnaní s rokom 1918 vnímaná ako šanca na nový začiatok v samostatnom demokratickom štáte, ktorý bolo potrebné zvládnuť vynaložením spoločného úsilia. Práve začiatkom apríla 1945, keď boli ešte časti Rakúska kontrolované oddielmi nacistických vojsk, sa podarilo obnoviť a vytvoriť nové politické strany a Rakúsky zväz odborov. Dočasná vláda vo Viedni vyhlásila 27. apríla 1945 neutralitu Rakúska a znovuobnovenie republiky.
Rakúsko a politici, ktorí sa poučili z príkladov minulosti sa podieľali na obnove krajiny a znovuzískavaní úplnej suverenity.
Voľby do národnej rady, v ktorých bola prvýkrát vyhlásená legitímna spolková vláda z rozhodnutia ľudu, boli 25. novembra 1945. Komunisti v nich získali päť percent hlasov, vyše 90 percent hlasov dosiahli spolu Rakúska ľudová strana a Socialistická strana Rakúska.
Na rozmedzí dvoch systémov
Vytvorením satelitných štátov okolo Sovietskeho zväzu sa Rakúsko ocitlo na rozmedzí dvoch ideologických systémov. Tento fakt si vyžadoval pri budovaní medzinárodne uznávaného štátu veľa taktu a trpezlivosti.
Spojenecké mocnosti rozdelili spolkovú krajinu na štyri okupačné pásma. Voralbersko a severné Tirolsko boli kontrolované Francúzskom, východné Tirolsko, Korutánsko a Štajersko Veľkou Britániou, Salzbursko a Horné Rakúsko južne od Dunaja Spojenými štátmi americkými, Horné Rakúsko severne od Dunaja (časť Mühlviertel), Dolné Rakúsko a Burgenland Sovietskym zväzom.
Viedeň bola rozdelená tiež na štyri zóny. Vnútorné mesto bolo pod spoločným dohľadom. Symbolom tejto aliancie sa stali vojaci štyroch víťazných mocností v uniformách "štyria v jeepe".
Marshallov plán
Vďaka Marshallovmu plánu postupovala hospodárska obnova krajiny prekvapujúco rýchlo. Neformálne inštitúcie, napr. sociálne poradenstvo a rokovacie grémium, pozostávajúce zo zástupcov pracujúcich a zamestnávateľov, zabezpečovali sociálny zmier. Aj komunistické štrajkové hnutie v roku 1950, ktoré pripomínalo uchopenie moci v krajinách na druhej strane železnej opony, sa podarilo zlikvidovať vďaka jednoznačnému odhodlaniu vybudovať jednotný štát.
Z medzinárodného hľadiska umožňoval systém koaličných vlád za účasti dvoch najväčších strán, Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) a Socialistickej strany Rakúska (SPÖ), zásadnú jednomyseľnosť rakúskej politiky vo fáze obnovy. Napriek tomu rokovania o štátnej zmluve boli pod vplyvom napätia medzi Východom a Západom až do roku 1954 neúspešné.
Úplná suverenita
Rakúske ciele mali až etablovaním novej sovietskej politiky mierovej koexistencie po smrti Stalina nádej na úspech. Po tom čo rakúska strana navrhla ideu neutrality, signalizoval Sovietsky zväz ochotu uzavrieť zmluvu. Rakúsko využilo túto možnosť a v apríli a máji 1955 v Moskve a vo Viedni dohodlo štátnu zmluvu, ktorá priniesla krajine úplnú suverenitu. Po dlhých rokoch núdze a vojny znamenalo podpísanie štátnej zmluvy 15. mája 1955 vo viedenskom zámku Belvedere jeden z najvýznamnejších okamihov rakúskych dejín.
Po dlhšom úsilí bolo 15. decembra 1955 Rakúsko prijaté do Spojených národov. Ústavný zákon o trvalej neutralite krajiny schválil rakúsky parlament 26. októbra 1955. Tento zákon spoločne so štátnou zmluvou tvorili rámcové podmienky pre budúcu zahraničnú politiku štátu.
Rakúsko začalo veľmi rýchlo samostatnú interpretáciu svojho štatútu neutrality. Obmedzenie v zásade iba na vojenskú neutralitu pri súčasnom angažovaní sa v medzinárodných organizáciách, čo možno výstižnejšie označiť za politiku nevmiešavania sa, našlo medzinárodnú podporu.
Opora susediacich krajín
Rakúšania si naplno uvedomili význam štátnej zmluvy v októbri 1956, keď v Maďarsku vypuklo povstanie proti komunistickej diktatúre. Rakúsko malo vážne obavy, že sovietske vojská sa aj napriek americkému varovaniu nezastavia na jeho hraniciach. Veď len nedávno s pomocou západných spojencov zostavená armáda zložila v kritických októbrových a novembrových dňoch svoju prvú vážnu skúšku.
Prúd utečencov, ktorý sa valil od tohto bezprostredného suseda, rakúske úrady úspešne zvládli. Aj preto, že rakúske obyvateľstvo solidárnym spôsobom pomáhalo pri poskytovaní prvej podpory utečencom, čo sa opakovalo v roku 1968 po vstupe Varšavských vojsk na územie vtedajšej Československej socialistickej republiky.
Vďaka pádu komunistických režimov vo východnej Európe prestalo Rakúsko ležať na rozhraní dvoch spoločensko-politických systémov. Táto zmena znamenala novú zahraničnú a bezpečnostnú orientáciu krajiny. Pád železnej opony sa stretol v Rakúsku s veľkým emocionálnym nadšením. Mnohí z tých, ktorí kedysi opustili krajiny východnej Európy a usadili sa v Rakúsku, v roku 1989 vítali koniec nenávideného režimu.
Rakúsko a EÚ
Pre Rakúsko bol rok 1989 zlomovým, pretože v tomto roku podal vtedajší minister zahraničných vecí Alois Mock v Bruseli oficiálnu žiadosť svojej krajiny o prijatie do Európskeho spoločenstva. Bolo to historické rozhodnutie oboch veľkých strán zjednotených do vládnej koalície.
Vtedajšia podmienka Rakúska na zachovanie neutrality nenarazila v Bruseli na ťažkosti. Roku 1993 sa začali konkrétne rokovania, ktoré veľmi rýchlo úspešne pokračovali. V oblastiach poľnohospodárstva a tranzitnej dopravy sa rokovalo do poslednej minúty a 12. júna 1994 hlasovala v rámci referenda väčšina, 66,4 percenta obyvateľov, za vstup do Európskej únie. Rakúsko je teda od 1. januára 1995 plnohodnotným členom EÚ a v druhej polovici roku 1998 prebralo po prvýkrát predsedníctvo rady, ktoré sa zopakuje znovu v druhom polroku roka 2006.
Vstupom Slovenska, Česka, Maďarska a Slovinska do EÚ Rakúsko po prvýkrát v tomto roku môže oslavovať veľké výročia svojich mladších dejín už nie na okraji, ale v srdci rozšírenej Európy.
Pre rakúskeho spolkového kancelára Wolfganga Schüssela to nie je dôvod na nostalgický návrat do minulosti, ale jedinečná príležitosť definovať rakúske povedomie v novej rozširujúcej sa Európe: "Jubilejný rok 2005 dal Rakúsku, na základe poznania a národného povedomia, príležitosť hľadať nové perspektívy pre spoločné vytváranie budúcnosti. To platí predovšetkým v súvislosti s našim postavením v Európe. Posunuli sme sa z okraja do stredu. V tom je veľká výzva tohto jubilea, ktoré leží pred nami."