Dobrodruh z Petržalky

Na prvý pohľad Vlasto pôsobí ako pekné dievča so zarastenými lícami. Gaštanové vlasy má podviazané bielou šatkou a zasnené zelené oči. Iba prsty na rukách sa mu chvejú po rozlúčkovej pitke v akejsi bratislavskej putike. Niektorí jeho známi ho nazývajú Pankáč alebo Hipík. On však hovorí, že je Vlasto, ktorý má rád svet a reggae.
Niekoľko hodín pred odchodom na novú dobrodružnú cestu som sedel s Vlastom v bratislavskej Stoke, popíjali sme pivo a Vlasto si trasúcimi prstami krútil tenké cigaretky a v jednom kuse pofajčieval. "Včera som sa lúčil s kamarátmi a trocha som sa pred cestou dolámal," hovorí medzi jednotlivými šľukmi akoby na ospravedlnie. Dolámal znamená, že sa opil pod obraz boží. Do ktorých končín sveta o niekoľko hodín odíde, zatiaľ netuší ani on. Najskôr vraj do Norimbergu. Že prečo práve do Norimbergu? Pretože práve tam ide známy jeho príbuznej s kamiónom. A neskoršie uvidí...
Dohoda so Slimákom. Pred tromi rokmi žil Vlasto ako squater v opustených domoch v Španielsku, potom niekoľko mesiacov v starej škodovke v záhrade svojej starkej v Petržalke. Medzitým denne štrnásť hodín predával v butiku športové potreby. Taká robota by vraj dala zabrať aj koňovi. Raz však po šichte stretol v krčme U Čerta kamaráta Slimáka, spili sa až do kolien a pritom sa rozhodli, že keď vytriezvejú, vyrazia si do sveta. Napísali na účtenku dvanásť štátov sveta. Slimákova frajerka vylúčila zo zoznamu iba Mexiko. Možno práve preto sa rozhodli pozrieť do Mexika. Ibaže Slimák na druhý deň z vytriezvel nielen z opice ale aj z cestovania a o dva dni neskôr Vlasto odletel sám. V priebehu troch nasledujúcich rokov prešiel okrem Mexika aj Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Nórsko, Dánsko, Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Chile, Peru, Bolíviu... Pešo alebo stopom.
Láska na prvý pohľad. Mexiko je obrovská krajina, do ktorej sa mladý Slovák zamiloval na prvý pohľad. Vlasto do nej vhupol s jednou obdratou zubnou kefkou a niekoľkými tisíckami vo vrecku, rifľami, flanelovou košeľou a tričkom. Najskôr išiel pozdraviť príbuznú jednej svojej kamarátky, ktorá sa do krajiny vysťahovala zo Slovenska, potom stopom na juh krajiny. "Cestovať stopom je úžasná vec hneď z viacerých dôvodoch," hovorí. V prvom rade ušetríte peniaze, v druhom spoznáte nových priateľov a napokon do tretice veľa rozmýšľate. Ak totiž na ten svoj kamión čakáte niekde na benzínovej pumpe aj dva dni, nemáte inú možnosť, ako si krátiť dlhú chvíľu premýšľaním. Doma tých príležitostí na rozmýšľanie nie je toľko."
Niekedy však musel z cesty aj utekať, aby si zachránil svoju zubnú kefku a náhradné oblečenie, pretože biely stopár na mexických cestách zase nie je bohviečo. Šoféri kamiónov si myslia, že majú plné vrecká pesos alebo dolárov. Niektorí aj majú, Vlasto však na dva mesiace pobytu mal v prepočte asi dvadsaťtisíc korún. Keď sa mu rozkotúľali, skrížila mu cesty pekná Nórka. Pekných dievčat je na cestách dosť. Za peniaze svojich bohatých rodičov často hľadajú "čaro okamihu". Tá jeho oferovala pre Vlasta všetky svoje peniažky. Platila za jedlo a alkohol v plážových reštauráciách, a najmä účty v hodinových hoteloch. Keď sa minuli peniaze, už ako tak ovládal španielsky jazyk a začal žiť z toho, čo zarobil na ulici. Zhotovoval náramky a prstienky z kože, bavlny, drôtov, čo obkukal na hlučných trhoch od domácich majstrov. Za pár dolárov, ktoré si takto zarobil, putoval po krajine 60 dní...
Keď sa o dva mesiace vrátil domov, už sa nevedel zaradiť do normálneho života. Ráno vstávať, cez deň makať, po robote zájsť na pivo. To pivo by vraj ešte zvládol, ale to ostatné...
Maliar z núdze. Všade vo svete možno žiť aj bez tučného bankového konta. Chce to iba guráž. Keď onedlho po Mexiku stopom cestoval s nórskym priateľom z predošlej vandrovky na svadbu, vo vrecku nemal ani halier. Po svadbe sa "zrazil" s istým Čechom (našich susedov je vraj plný svet, na rozdiel od nás), s ktorým sa vybral do Bergenu, kde Čecha vymenil za užitočného Chilana... Mesiac ho učil maľovať autolakmi obrázky. Za peniaze, ktoré utŕžil za svoje obrázky, prešiel takmer celú západnú Európu a časť Južnej Ameriky.
"Keď som nemal peniaze, namaľoval som na ulici obrázok a strelil ho prvému záujemcovi za pár dolárov," hovorí. V Južnej Amerike, kde sa slovenský tulák ešte zdokonalil v maľbe autolakmi, sa živí veľa mladých ľudí maľovaním a predajom obrazov priamo na rušných uliciach. Keď človek získa dostatočnú zručnosť, za jeden obrázok, ktorý namaľuje asi za dvadsať minút, môže zarobiť aj pätnásť eur. Slovákove obrázky išli v Peru alebo v Bolívii či Chile doslova na dračku. Vlasto svoje obrázky maľoval predsa len akosi realistickejšie ako stovky domácich umelcov. Stromy, krajinky, more, západ slnka, mraky na oblohe... Okrem toho domorodec málokedy odmietne kúpiť obrázok od potulného bieleho umelca.
S maryškou cez hranice. Bolívia a Peru sú krajiny vo vysokej nadmorskej výške, ich obyvatelia sú preto pokojnejší ako napríklad Chilania. Svetobežník sa musí naučiť žiť s rozdielnymi povahami. Keď sa napríklad Chilan nahnevá, je za štyroch Peruáncov. Preto je vraj pre našinca dobré, ak si v Južnej Amerike vyberie z každej národnosti po jednom a radšej sa na hony vyhýba Brazílčanom. V
peruánskom meste Cusco, bývalom hlavnom meste ríše Inkov, asi 120 kilometrov od Machu Picchu, sa Vlasto s podobnou skupinou spriatelil. Spoločne sa vydali na horu. Na posvätné miesto starých Inkov, ktoré UNESCO vyhlásilo za svetové dedičstvo, vedie najprešľapanejší chodník v krajine a až po Machu Picchu je zavalený horami odpadkov. Keďže ide o pamiatku, široko ďaleko zakázali odpadové koše a tak turisti hádžu svoje odpadky, kde im príde. Najčastejšie si ich stelú pod nohy. Od rána do večera je chodník plný turistov v krátkych "kapsáčoch", ktorí za pohyb na chodníku platia približne dvesto eur. Vlastova skupina si vybrala trasu na Machu Picchu cez hory. Cesta trvala dva týždne, ale stála za to. Za ten čas sa rôznorodá spoločnosť zblížila ako rodní bratia, a keď sa Brazílčanovi minuli doláre, Vlasto mu ochotne poskytol svoje.
"Peniaze mi mal vrátiť, keď sa vrátime do Cusca," usmieva sa. Ibaže keď sa vrátili do mesta, chlapík odišiel do banky a nikto zo skupiny ho viac nevidel. Zostal po ňom iba batoh s balíčkom marihuany, ktorý nestačili vyfajčiť. Na balíček si spomenul až neskoršie, keď peši prechádzal s Brazílčanovým batohom na pleci z Peru do Chile a do kroku si pískal na indiánskej píšťaľke. Už sa zdalo, že prekročí bez problémov hranicu s jednou drevenou búdkou, keď ho colník požiadal, aby rozbalil batoh.
"Skoro som zhltol píšťaľku, oblial ma pot. V Peru je trest za pašovanie drogy niekedy vyšší ako za vraždu, najmä ak ide o Európana." Spomenul si na istú Češku, ktorá si v peruánskej base odsedela za podobný kúsok rovných desať rokov. Vlasto sa však rýchlo spamätal, pozbieral všetky konverzačné schopnosti a s colníkom rozvinul najzmysluplnejší rozhovor vo svojom živote. Doteraz nevie o čom bol... Colník však hodil nerozbalený batoh k jeho nohám a bez slov ho pustil cez závoru.
Reggae nie je pre všetkých. Vlasto mal možnosť sa presvedčiť na vlastnej koži, ako funguje v jeho milovanom Mexiku taký obyčajný rasizmus. Sú dva druhy rasizmu. Takzvaný pozitívny, ktorý znamená, že beloch si napríklad skôr nájde prácu ako farebný, a ten prozaický, že Indiánov do niektorých reštauračných zariadení nepúšťajú. "Indiáni, podobne ako u nás Rómovia, sú napríklad v base
väčšinoví klienti, sú ich doslova plné basy. Aj tresty sú pre týchto ľudí omnoho vyššie ako pre bielych." Aj o tom sa mal možnosť dobrodruh z Petržalky presvedčiť na vlastnej koži? Keď si chcel v mexickej Guadalajare vybaviť povolenie na týždenný predaj svojich obrázkov, stretol sa s pozitívnym rasizmom. Úrady vydávajú obyčajne povolenie na mesiac, stojí sto pesos, čo je približne štyristo korún. Vlasto však chcel povolenie len na sedem dní, zarobiť pár korún a pokračovať v ceste ďalej. Priatelia mu poradili, aby navštívil starostu mesta. Sekretárka, z ktorej sa neskoršie vykľula starostova sestra, asi tridsaťpäťročná žena zelenookého mládenca pohostila čajom, chlebíčkami a koláčmi. Starosta mu nielenže dal spomínané povolenie, ponúkol mu dokonca sestru za ženu a sľúbil, že do smrti nemusí nič robiť. Ak by predsa len chcel, ponúkol mu miesto v mestskom policajnom zbore... S úctou odmietol dve ponuky a od radosti, že sa nemusel oženiť, sa v parku opil s tlupou miestnych tulákov, poväčšine Indiánov. Spolu sa vybrali do podniku, kde hrali jeho obľúbené reggae. Dovtedy si myslel, že je pre všetkých. Nie je. Zvlášť nie pre mexických Indiánov. Prišli policajti, zmlátili ich a odviedli do väzenia. Za Vlasta zaplatila kauciu stopäťdesiat pesos jedna známa, Indiánom nepomohla ani svätená voda.
Keď sa Vlasta spýtate, v ktorej krajine by najradšej žil, bez mrknutia odvetí, že v Mexiku. Priateľ Fabrício mu tam dokonca našiel čiernookú krásavicu, ktorá bola okamžite pripravená na vydaj. Keď oficiálne požiadal jej široké príbuzenstvo o ruku, svorne sa pobrali na pláž, kde sa mal obrad uskutočniť. Mladá nevesta tak veľmi žiarlila na svojho nastavajúceho, že si ho strážila dokonca aj na toalete. V ten večer jej pre istotu utiekol do bratislavskej Petržalky.
Niekoľko hodín po našom rozhovore si ukrútil poslednú tenkú cigaretu, sadol do kamióna a odišiel do Nórska. Len tak, so zopár korunami vo vrecku a zubnou kefkou, aby sa mu vo svete nerozpadli zuby...