Ako čerstvo vyštudovaný historik ste sa stali novinárom a z novinára znovu historikom, ktorý už pomaly štyri desaťročia mapuje (a odhaľuje) dejiny Slovenska a jeho územia od najstarších čias až takmer po súčasnosť. Čo vás k tomu priviedlo?
Život rozhodol... Do novín som sa dostal náhodou, zato s veľkou averziou k histórii, pretože študovať ju bolo vtedy strašné (aj keď zopár učiteľov mi dalo veľmi veľa). V roku 1967 som však pripravil seriál Ako sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska - a naraz som s prekvapením zistil, aká môže byť aj história pôvabná! Začali za mnou chodiť húfy pamätníkov. Dostával som množstvo povzbudzujúcich listov... Takže, keď som potom z novín odišiel a predsa len som chcel "niečo" písať, šťastným riadením osudu sa stalo, že mala redakcia Nového slova záujem práve o témy z našej histórie. No a ja som začal robiť to, čo mi vydržalo až dodnes.
Pre väčšinu vašich kníh je typické, že históriu predstavujete prostredníctvom konkrétnych príbehov. Prečo?
Lebo som zistil, že keď sa mi z nich príbehy strácajú, čitateľom chýbajú. Navyše, vždy si pripomínam slová Jaroslava Dietla, s ktorým som kedysi pripravoval jeden televízny projekt. "Scenár je ako psia búda. Keď ju dobre stlčiete, potom už na ňu môžete navešať čokoľvek". No a ja sa toho držím aj v mojich knihách. Mám psiu búdu, príbeh z histórie - a naň potom "zavesím", čo chcem povedať o vtedajšom práve, cechoch, ekonomike atď. Samozrejme, musím dbať, aby informácií nebolo priveľa a "búda" mi vydržala. A aby bol príbeh pre danú dobu dosť typický. Ale to je princíp, ktorý sa mi osvedčil a ktorý mi umožňuje, aspoň dúfam, priblížiť históriu aj ľuďom, ktorí nie sú sami historikmi.
Netrápi vás občas pocit, že na takéto sprístupňovanie vedeckých poznatkov sa mnohí vedci stále pozerajú ako na čosi nižšie, menej náročné?
Nebohý literárny historik Ivan Kusý mi kedysi povedal, že treba rozlišovať medzi popularizáciou vedy a literatúrou faktu. V prvom prípade vedec poskytne novinárovi isté informácie a on ich napíše, prerozpráva, aby boli pochopiteľné aj laikom. Kým pri literatúre faktu ich autor pretaví na svojbytné umelecké dielo bez toho, aby ich význam zmenil či potlačil. Iste, občas majú túto schopnosť aj samotní vedci. Ale keď nie, potom by mali privítať prostredníka. Nie pre seba, svoju slávu, ale práve preto, čo robia a čo má predsa právo poznať celá spoločnosť. Keď bola nedávno v SAV konferencia na tému vzťahu vedy a médií, jednoznačne sa ukázalo, že tu skutočne stále existuje veľa nedorozumení. Akoby si naša veda neuvedomovala, ž...
Zostáva vám 85% na dočítanie.