Maroš Kramár: "Každý národ potrebuje svoje hviezdy"

V nedávnej diváckej ankete OTO ste zvíťazili v kategórií najlepší herec. Čo pre vás znamenajú takéto ocenenia?
V každom prípade je to príjemné, keď si diváci na vás spomenú, napriek tomu, že sa na obrazovke herci neobjavujú tak často. Prináša to však zo sebou aj nepríjemné veci, keď vás prestanú mať niektorí ľudia radi, lebo máte úspech. Takéto ocenenie tak neprináša, ako by malo, ďalšiu prácu a zvýšenie honorárov. Dostanete sošku, potrasú vám rukou a to je asi tak všetko.

Pri preberaní ceny ste povedali, že je to akoby vám dávali cenu im memoriam. Cítite naozaj slabú sebarealizáciu, je to také zlé?
Je to veľmi zlé. Pred slovenskou kamerou som nestál asi sedem rokov. Teda pred kamerou, kedy by som vytváral nejakú postavu. A to som jeden z mála hercov, ktorí sa pred ňu občas dostanú vďaka tomu, že viem trochu zabávať ľudí. Ešte šťastie, že si sem-tam na mňa spomenú v Česku, minulý rok som nakrúcal v Prahe pre Českú televíziu. Kedysi som mal doma stále nejaký scenár.

Koľko inscenácií ročne ste v zlatých televíznych časoch nakrútili?
Boli roky, kedy som pôvodných televíznych inscenácií nakrútil aj desať ročne a k tomu ešte dva filmy. Kedysi bolo pre nás veľmi veľa práce, čo je pre rast herca veľmi dôležité. Dnes je to úplne pochované.

Kde nastala chyba...
Všetko ide ruka v ruke, politici nie sú naklonení kultúre. Zo štátneho rozpočtu sa na ňu dáva len 0, 6 percenta, zatiaľ čo Európska únia odporúča 1,8 percenta. Sú štáty, kde je to aj viac než dve percentá. V rámci okolitých štátov sme v tomto poddimenzovaní. To je jedna vec. Druhá je to, že naša verejnoprávna televízia sa nechová tak, ako by mala. Správa sa ako komerčná televízia a podľa toho aj vyberá to, čo sa bude vyrábať.

Máte ťažké srdce na vedenie STV?
Určite. Na všetky, ktoré tam boli a sú.

Vedenie STV argumentuje, že nie sú dobré scenáre pre pôvodnú slovenskú tvorbu...
To je výhovorka. Verím tomu, že je málo dobrých scenárov, ale určite by sa nejaké našli, najmä keby ich autori mali nejakú motiváciu. Keď som bol v USA..., tak tam takmer každý herec píše aj scenáre, lebo tam vládne obrovská motivácia. Vedia, že keď sa im podarí napísať dobrý scenár, sú s tým spojené obrovské peniaze a úspech. Tu, pokiaľ viem, vypíšu nejakú súťaž, ale ponúkajú veľmi zlé podmienky. Peniaze, ktoré za to dostanú sú minimálne. A naviac, za tých pár korún chcú aj autorské práva.

V dnešnej dobe vidno hercov na obrazovke len ako hostí zábavných programov alebo pri suplovaní moderátorov. Vážite si túto prácu alebo to robíte iba pre peniaze?
Som veľmi otvorený človek voči všetkému. Mám rád zmenu, mám rád farebný svet. Mne vôbec nevadí napríklad Superstar, čo je veľmi dobre vymyslená šou. Mne nevadia reality šou, pokiaľ to nie je úplné vymývanie mozgu, keď sa dostávajú na piedestál ľudia, ktorí nič nevedia. Televízia je veľmi silné médium, dokáže urobiť z človeka za pár týždňov absolútnu hviezdu, pred ktorou budú davy plakať a pritom to nie je hodnotný človek. Toto je pre mňa cez čiaru. Som otvorený bulváru, ale u nás chýba vyváženosť, normálna televízna tvorba. Teraz sa to dostalo len na jednu cestu, toho škandalózneho, lacného, toho, čo hraničí s primitivizmom. Ideme po tom povrchnom, kde sa dá rýchle zarobiť. Masírujeme verejnú mienku a ničíme diváka a čitateľa, ktorému podsúvame mylný pohľad na svet. Nemáme hrdinov.

Kto je pre vás hrdina?
Sú to ľudia, ktorí robia svoju prácu poctivo a na základe toho dosiahnu úspech a finančné ohodnotenie. U nás ukazujeme zbohatlíkov, ktorí svoj majetok často získajú podvodom.

Zmenilo by sa niečo, keby herci hromadne odmietli všetky ponuky na účinkovania v televíznych súťažiach a zábavných programoch?
Nič by sa nezmenilo. Televízia by vyrobila nové hviezdy, veľmi rýchlo by nás nahradili. Podľa mňa by sme divákom chýbali. Možno aj z nostalgie sa tešia, keď konečne vidia na televíznej obrazovke živých slovenských hercov. Každý národ potrebuje mať svoje hviezdy.

Po prestávke, keď ste boli so synom na materskej dovolenke, ste sa vrátili do činohry SND. Čo vás čaká v najbližšej dobe?
Teraz nechystám nič nové, stále však účinkujem v siedmych inscenáciách. Síce som rok nič nové neskúšal, ale aj tak hrám v troch divadlách, niekedy mávam aj 15 predstavení do mesiaca.

Takže sa necítite byť nevyužitý ako divadelný herec?
Nie, keď 15 večerov mesačne trávim v divadle, to mi skutočne stačí.

Veľa slovenských hercov sa snaží etablovať aj na českých javiskách. Nikdy ste neuvažovali aj o takomto spôsobe sebarealizácie?
Mal som takú ponuku v Prahe, ale nejako mi to nevoňalo. Je to veľmi náročné, je to pre tých, čo sú slobodní alebo pre tých, ktorí majú už odrastené deti. Nevyhovuje mi odísť na dlho z domu. Samozrejme, že keby prišla nejaká veľmi lákavá ponuka, tak by som ešte pouvažoval.

Herci vo vašom veku sa často snažia aj režírovať. Vy nemáte tieto ambície?
Neviem, či som k tomu dospel. Je pravda, že keď skúšam novú postavu som ten, ktorý do toho veľa rozpráva. Mám rád spoluprácu s režisérom, s ktorým môžem debatovať. Zodpovednosť režiséra je však predsa len ďaleko väčšia.

Zvyknete sa dostávať s režisérmi do konfliktov?
Mám aj takú skúsenosť, že som sa pohádal, ale v konečnom dôsledku môžem vyskakovať, koľko chcem. Režisér je tam preto, aby to celé viedol. Sú niektorí režiséri, ktorí vás tlačia do svojej predstavy, ale ja jej musím uveriť, lebo keď to tak nie je, tak to divák uvidí.

Veľkej obľube sa u nás teší muzikál, v ktorom sa realizujú mnohí, pôvodne činoherní herci...
Kedysi som robil Pokrvných bratov na Novej scéne a hrávam v divadle West v komornom muzikáli Kráľovná spieva blues. Na konkurzy nechodím, ale zaujímavej ponuke by som sa nebránil. I keď u mňa je problém, že nie som až tak hlasovo disponovaný.

Nikdy ste netúžil mať vysokú školu?
Myslím si, že herectvo sa dá študovať aj celý život, ale prax je najlepšia. Dobrý herec môže byť aj samoukom. Škola dáva priestor vyskúšať si, či to v sebe máte alebo nie. Pedagóg je tam na to, aby vám vysvetlil základné veci, i keď tie vám povie aj dobrý režisér. Škola je dobrá aj na získavanie kontaktov, treba mať však predovšetkým talent od Boha a šťastie, stretnúť tých správnych ľudí.

Vy ste to šťastie mali?
Dôležité je dostať príležitosť. To čo viem ja, vie veľmi veľa ľudí, ale aj to, čo vie napríklad Julia Roberts, vie určite veľa ľudí. Je to náhoda, že sa rozhodli ísť cestou herectva, aj vodič autobusu by mohol byť výborný herec. Mal som šťastie, že pochádzam z hereckej rodiny, vyrastal som v divadle a už ako sedemročné dieťa som začal hrať. Mal som to jednoduchšie.

Ste jeden z mála hercov, ktorí púšťajú novinárov do súkromia. Celý národ bol prostredníctvom televízie s vašou rodinou, u vás doma v obývačke. Nebojíte sa, že to prerastie do niečoho čo vám nebude príjemné?
Napriek tomu, že bulvár u nás začína byť stále viac agresívny, nemám zlé skúsenosti. Ešte ma nikto neatakoval, ale je to asi aj tým, že sa snažím novinárom nerobiť prieky. Snažím sa nejako dohodnúť. Lebo faktom je, že oni žijú z nás a my žijeme zase z nich. Jedine ma trápi, keď sa uverejní niečo vytrhnuté z kontextu a potom z toho vznikne úplne niečo iné, ako som povedal. Nemám ešte rád, keď sa uverejňujú fotografie, na ktorých herci vyzerajú zle.

Je pre herca veľmi dôležité ako vyzerá?
Podľa mňa by malo byť. Keď si v našich časopisoch pozriete fotografie napríklad amerických hercov, nemajú zlé fotografie. To sú tie hviezdy, na ktorých by sa bežný človek mal mať záujem doťahovať. Nemá rád zanedbaných ľudí, ktorí sú špinaví.

Je teda zovňajšok herca dôležitý ako obal výrobku?
Je. Na Slovensku to ešte mnohí nepochopili. Ja to viem už od detstva, keď som žil v takom malom kapitalizme, keď som už ako chlapec podpisoval kontrakty.

Ženili ste sa v zrelom veku. Vraj sa vtedy už človek ťažšie prispôsobuje, zbavuje svojich návykov. Čo bolo pre vás najťažšie?
Je toho veľa, ale najťažšie pre mňa bolo uvedomiť si, že dieťa nie je na chvíľu. Trvalo mi aj dva roky, kým som sa s tým zmieril. Pokiaľ s niekým len chodíte, stále sú dvere pootvorené. Dokonca aj keď sa človek ožení, stále je možnosť úniku. Keď sú deti a človek to myslí zodpovedne, je to úplne iné.

Čoho ste sa museli kvôli deťom vzdať?
Ranného spánku. S voľným časom si už nemôžem robiť len to, čo chcem. Výchova detí je dobrodružstvo. Môžete sa snažiť ako chcete a aj tak neviete, čo z toho vyrastie. Je to však veľký zázrak.