Tichí spoločníci sú v domácom kontexte zvláštnou knihou, ktorú len veľmi ťažko kamsi zaradiť. Sú publikáciou, z ktorej sa pri povrchnom nazretí vytrčí von jej zdanlivo ťažisková téma -- počítačové vírusy. Mohlo by sa zdať, že Tichí spoločníci sú knihou odbornou, publicisticko-informatívnou, nedajbože populárno-vedeckou. Ale Tichí spoločníci takí nie sú, a nie sú ani žiadnou z tradičných či klasických "kanonizovaných" foriem beletrie. Nie sú rozprávaním, nie sú esejou, nie poviedkou, novelou, románom, portrétom, opisom, nie črtou, jednoducho nie sú textom, ktorý by sa dal uväzniť vo vopred stanovených štruktúrach.
Fajn, vieme asi, čím Tichí spoločníci nie sú, čím však sú?
Široko prístupným, ľudským, poučným a múdrym, láskavým čítaním, ktoré sa z hľadiska formy vzpiera úvahám o vysokej či nízkej literárnej hodnote. O počítačových vírusoch by sa dal napísať fascinujúci, strhujúci triler, mohlo by sa však stať, že potom by už nebol o vírusoch. Lebo ony samotné by neboli cieľom, ani prostriedkom, ale nahraditeľným nositeľom zápletky. Tichí spoločníci sú dielom Františka Gyárfáša. Hovoria o vírusoch, o počítačových vírusoch, permanentne, na každej strane, v každom odseku, každou vetou. Venujú sa problematike, ktorá je síce všeobecne známa, či skôr, panuje o nej všeobecné povedomie, ale málokto o nej naozaj čosi vie. Gyárfáš vynikajúco reprezentuje informovanú menšinu, ktorá tomuto fenoménu rozumie nielen z technického, technologického hľadiska, ale hádam chápe aj ich ďalší, hlbší, menej zjavný význam, či presnejšie, zmysel.
A presne o tom je kniha Tichí spoločníci. Mnohé o jej povahe, charaktere, napovie strohá informácia o autorovi na prebale knihy. Úplne najdôležitejšie je, že informatik a spisovateľ František Gyárfáš je optimista. A fantasta, a láskavý ironik, a možno salónny filozof, šťastný premýšľavý kaviarenský povaľač s tendenciou komplikovať veci tak, aby sa dal ich skutočný zmysel (či význam) odkrývať premýšľaním. A to odkrývanie je zrozumiteľné a jasné. Spočiatku môže pripomínať beletrizovanú historiografiu počítačových vírusov, ich dejiny, napísané tak, aby im porozumel aj človek, ktorý netuší, kde na klávesnici je enter. Kdesi v plynutí textu Tichých spoločníkov však čitateľ zistí, že čosi je inak, že prístupná faktografia sa stiahla a nastúpila nespútaná, fascinujúca fantázia autorova, personifikujúca počítačové vírusy do podoby nových, nám nie nepodobných entít. Veď my -- ľudstvo sme ich pravdepodobne zrodili. Realita sa rozplýva vo fikcii, a nikto nevie presne určiť, čo je ešte naozaj a čo akože. I to vystihuje skutočnú podstatu počítačových vírusov. Nesporne existujú, ale všetky ich formy už asi nemáme šancu zistiť.
Tichí spoločníci sú múdrou, príjemnou a užitočnou knižkou, spochybňujú totiž naivnú ľudskú predstavu, že veci sú tak a tak a že skutočnosť a realita sú synonymá. V kontextoch počítačových vírusov, samozrejme, ale čo je najdôležitejšie, aj mimo tohto kontextu.
A na dôvažok, Tichí spoločníci sú fyzicky peknou, hoci útlou knižočkou, s ilustráciami jemne pointujúcimi a dopĺňajúcimi text a zvádzajúcimi čitateľa k predstave, že všetko je len hra.
PRESNE! vyťukali by na monitor počítačové vírusy, vďačné za to, že sa konečne našiel niekto, kto ich berie vážne. Tak ľudsky.
StoryEditor