Za obdobie veľkej sexuálnej revolúcie sa tradične považujú až šesťdesiate roky. V Británii k čomusi podobnému došlo už o dvadsať rokov skôr. Akurát že sa o tom príliš nehovorilo. Tisíce britských žien totiž počas druhej svetovej vojny ochotne podľahli šarmu, a neraz aj peniazom amerických vojakov. Ich bezstarostná vášeň však mala nepredvídateľné dôsledky.
Generácia šesťdesiatych rokov rada verila tomu, že našla niečo, na čo starší dávno zabudli -- radosť zo sexu. Ako napísal historik Christopher Hudson, nedávne objavy v archívoch dokazujú, že sa mýlili. Najviac voľnej lásky videli priečelia domov dávno pred prvou platňou Beatles. Bolo to počas posledných troch rokov druhej svetovej vojny. Neboli to ani tak Piccadilly Warriors (bojovníčky z Piccadilly), ako sa hovorilo miestnym prostitútkam, ale mladé britské ženy, niektoré z nich manželky vojakov bojujúcich v zahraničí, ktoré zistili, že obrovskej armáde amerických vojakov ubytovaných v Británii pred začiatkom invázie do Francúzska len tak ľahko neodolajú.
V predvojnovej Británii bola väčšina žiadostí o rozvod z dôvodu cudzoložstva podaná ženami. Na konci vojny boli dve z troch žiadostí podané mužmi a počet rozvodov v roku 1945 bol až päťkrát vyšší ako v roku 1939. S tým sa spája aj fakt, že z 5,3 milióna detí narodených medzi rokmi 1939 a 1945 bola viac než jedna tretina nelegitímnych. Ich matky pochádzali z každej vekovej skupiny a vrstvy spoločnosti. Prieskum z obdobia vojny v Birminghame zistil, že asi jedna tretina všetkých nelegitímnych detí sa narodila vydatým ženám. Skutočnosť môže byť i vyššia, ak zoberieme do úvahy, že každé dieťa narodené vydatej žene je považované za legitímne, pokiaľ sa matka nerozhodne registrovať ho inak.
Ako vyplýva z dokumentov, ktoré boli odtajnené z Národného archívu v Kew, zdesená bola z toho celá vláda. Ministri boli znepokojení, že by táto sexuálna aktivita a vlna šírenia pohlavných chorôb mohli zničiť povesť Británie v zahraničí. Nemci to mohli využiť v propagande zobrazujúcej Britov ako dekadentný národ. Záznamy Scotland Yardu odhaľujú, že americkí vojenskí velitelia boli takí znepokojení obťažovaním vojakov "neviazanými ženami", že prebehla séria rokovaní na vysokej úrovni kvôli zmierneniu problému.
Pred vojnou väčšina ľudí o pohlavných chorobách ani nepočula. A ak aj áno, oveľa viac sa báli otehotnenia. Deväť z desiatich rodičov nehovorilo so svojimi deťmi o sexe, pretože ani ich rodičia im nikdy nič nepovedali. Nepomohla tomu ani BBC -- jej prvý generálny riaditeľ Lord Reith nepovolil žiadnemu rozvedenému človeku pracovať pre túto spoločnosť. "Promiskuitné" dievčatá, z ktorých mnohé otehotneli vďaka ignorovaniu ochrany, mohli skončiť aj s deťmi v chudobincoch alebo ich zavreli do ústavu, čo podporoval zákon o duševných poruchách z roku 1913.
V roku 1942 sa však po troch rokoch náletov, zatemnenia a odriekania náhle objavili vysokí a sebavedomí mladíci. Americkí vojaci bolo príťažliví a štýloví. A mali kopu peňazí. V dobe, keď malá kocka masla musela vydržať britskej domácnosti mesiac, oni rozdávali darčeky ako čokoláda, nylonové pančuchy, cigarety, voňavé mydlá a luxusné jedlo ich vojenských skladov. A hlavne rozdávali samých seba.
Vojaci neboli jediní, kto si chceli užívať, pokiaľ môžu. Život na domácom fronte bol prvé dva roky vojny nebezpečnejší než aktívna služba. Počas náletov v zime 1941 zomrelo 60 000 obyvateľov -- oveľa viac ako v tom čase v armáde. Možnosť smrti vytvárala priateľstvá s erotickým nádychom, čo vystihujú riadky, ktoré si zapísala do denníka jedna mladá žena: "Sobotná noc. Sedím tu v leteckom kryte s revúcimi bombami padajúcimi napravo a naľavo... bomby sú zaujímavé, myslím, že je to vzrušujúce. V každom prípade, opakom smrti je život, myslím, že by som sa zajtra mala nechať Rupertom zviesť."