Milujeme "romantické". Bez ohľadu na prirodzené individuálne odchýlky v chápaní tohto pojmu nemôžeme poprieť jeho dominantné alebo minimálne nezanedbateľné postavenie v našich mysliach. Potom už nezáleží na tom, či daný prívlastok prisúdime mušelínovým záclonkám, Veľkonočným ostrovom alebo stenám kláštora. Len čo naša predstava nadobudla konkrétne rysy, neprestávame ju opakovane vyvolávať, dychtíme po jej uskutočnení, modlikáme o večnú prítomnosť romantična v tesnej blízkosti nehostinnej životnej reality.
Z uvedených, ale aj iných dôvodov by výstava Permanentný romantizmus (inštalovaná v Pálffyho paláci v Bratislave, kde potrvá do 6. apríla) zdanlivo mohla spĺňať úlohu duševného balzamu. Ešte pred jej samotným navštívením totiž predpokladáme dokonalé porozumenie názvu, disponujeme vlastným uchopením jasne danej, srdcu takej blízkej témy. Logicky by sme mohli očakávať, že nás priamo pri vstupe do výstavných priestorov ovalí sladká vlna, vtlačí nás do čohosi nepredstaviteľne mäkkého, nekonečne príjemného, čo len s ťažkým srdcom opustíme. Pri prezeraní a spoznávaní spôsobu i prostriedkov, ktorými sa permanentnosti romantizmu zmocňujú iní -- v tomto prípade štrnásti príslušníci mladej a najmladšej generácie slovenských výtvarných umelcov -- nás však čaká prekvapenie. Problematiku chápu svojsky, čo následne vyjadrujú najrôznejšími technikami i materiálmi. V expozícii síce nájdeme pár diel, vytvorených bez bočných úmyslov, inotajov, náznakov či podprahových informácií, ktoré azda mäkkosť i príjemnosť definitívne nevylúčili zo zoznamu svojich povahových vlastností. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že podobní, tzv. popisní výtvarníci, tvoria na výstave iba menšinu. Takmer ich totiž prevalcovala druhá podmnožina prezentujúcich, ktorá prekvapivo nevidí veci ružovo a nemieni v podobnej ilúzii zanechať ani okolie. Mnohí jej členovia si dovolili chytiť zbožňovaný romantizmus do vlastných rúk -- prirodzene, presne z opačného konca. Náležite si ho podali (pošpinili, ubili, rakvičku mu spravili), využijúc pre dobro i úspech hry dostatočnú dávku irónie a kriticizmu. Zamerali sa na často nezmyselne pretrvávajúce, priam úbohé či odsúdeniahodné romantické prejavy spoločnosti. Reagovali na aktuálnu politickú, kultúrnu i spoločenskú situáciu. V nejednom prípade figurujú ako hlavné postavy vlastných výtvorov, využívajú však aj blízke okolie, domáce alebo dôverne známe prostredie. Informujú o stave natrasených perín, v ktorých sa všetci s pôžitkom prevaľujeme, ktoré však nechceme, nemienime, prípadne nemáme možnosť vymeniť. V ich spodobení "permanentného romantizmu" nenájdeme túžbu po jeho pretrvaní v súčasnej podobe. Skôr vyjadrenie nádeje, že sa verejnosť jedného krásneho dňa prebudí, prehodnotí doterajšie túžby, nadobudne a sformuluje nové -- kvalitnejšie sny... Neznie to tak trochu romanticky?
StoryEditor