Ako ste sa stali chalupárom?
- Ja som sa k chalupárstvu dostal viac-menej náhodou. Kamarát Maňo Huba nás s kamarátmi vodil po dreveniciach, z ktorých sa odsťahovali ľudia a ktorým hrozilo, že za niekoľko zím, keby boli neobývané, tam poláme strechy. Takže sme tie chalupy opravovali a neskôr sme na ne s kamarátmi a deťmi chodili. My máme vlastne radosť z toho, že chalupa vôbec stojí, že nespadla.
Takže to, že máte chalupu, bolo nezámerné?
- Nie, pretože vtedy sme mali ešte len nejakých šestnásť - sedemnásť rokov. V podstate to bolo na prelome zédeešky a gymnázia, keď sme sa poskladali a rodičia nám dovolili si ju kúpiť.
Čo vám dáva pobyt na chalupe?
- Pravdupovediac, na chalupe, kde nie je elektrina, kde si musíme nosiť vodu a kúriť, treba urobiť veľa práce aby vôbec človek obstál, aby sa naraňajkoval, aby nezmrzol. Tak podľa mňa človek obstojí aj voči prírode. A má zo seba dobrý pocit.
Sú ľudia, ktorí si na chalupu či chatu chodia len pasívne oddýchnuť. Vy k takým zrejme nepatríte...
- U nás sa ani nedá byť pasívny. Keď treba opraviť studničku, spadne mostík alebo schody zničí topiaci sa sneh a celé je to zarastené pŕhľavou, musíte robiť, aj keď sa vám nechce. Ale aj tak ma to baví.
V čom vidíte hlavný rozdiel medzi chatárstvom a chalupárstvom?
- Chalupárstvo má jeden rozmer navyše - môžete sa stretnúť s domácimi, so susedmi. Môžete sa o nich niečo dozvedieť a vy im môžete niečo povedať o svojom živote. Priateľstvo je v týchto chalupách dôležité. Neviem, ako by sa to dalo realizovať v chatovej oblasti. Aj keď asi aj na nejakej luxusnej chate sa dá rozprávať so susedmi.
Prečo je podľa vás chatárstvo a chalupárstvo na Slovensku také obľúbené?
- Slovensko bolo veľmi bohaté na tieto drevenice. Napríklad na Kysuciach, podobne pri Klenovci, keď niekde vyschol zdroj vody a musela sa vysťahovať celá dedina. Bolo jednoduché získať takéto domy. Ony stáli a stačilo vymeniť šindľovú strechu a opraviť pec. To je slovenská rarita, nemusia tu stáť mŕtve skanzeny, ale živá drevená osada.