Na tom istom mieste na Vianoce stával veľký, niekoľko metrov vysoký vianočný stromček, ktorý mal predstavovať symbol lásky a pohody... Po vyše šesťdesiatich rokoch som vyhľadal niektorých bývalých väzňov z koncentračného tábora Sachsenhausen a požiadal o spomienky na Vianoce strávené ďaleko od domova.
Štedrý deň za drôtom
"Ťažko môže byť niečo dehonestujúcejšie," smutne konštatuje JUDr. Kuneš Sonntag. "Ako to, že vianočný stromček stával na tom istom mieste, kde celý rok šibenica? Pred Vianocami ju vytiahli z veľkých dier a do nich vložili stromček. Až takí cynici boli nacisti..."
Napriek tomu predsa len bolo v koncentráku cítiť, že sú vianočné sviatky. Nepracovalo sa. Väčšina dozorcov odišla k svojim rodinám. A tí, čo mali službu, radšej nevychádzali von.
"Prvé Vianoce boli pre mňa najťažšie," zaspomínal si Ing. Jozef Kocourek. "V koncentráku som bol vyše mesiaca. Dúfal som, že práve na tieto sviatky nás všetkých pustia domov, veď sme nikomu nič neurobili. Jeden druhého sme presviedčali, že nás isto už zajtra prepustia, a ešte deň pred Štedrým dňom sme tomu verili. O to väčšie bolo sklamanie. Nastal najkrajší deň v roku a my sme stále boli za ostnatým drôtom a vysokou stenou. Ďaleko od rodičov, rodiny, blízkych."
Štedrý deň sa pre väzňov nezačal najlepšie. Doobeda mal službu obávaný Gustáv Sorge, prezývaný Železný Gustáv. Skôr než odišiel, dobil na smrť staručkého väzňa, ktorého prichytil, že nešiel cez tábor poklusom, ako sa vyžadovalo, ale krokom. Ostali po ňom v snehu dve veľké ryhy, urobené špičkami topánok, keď ho ťahali mŕtveho. Celý deň nebolo nikomu do reči. Bolesť si musel pretrpieť každý sám. Spomínalo sa na svojich doma, na prípravu slávnostnej večere. Ich miesto pri stole ostane tentoraz prázdne... Najťažšie chvíle nastali po zotmení.
"A toho sme sa báli najviac," spomína MUDr. Jeroným Machotka. "Vedeli sme, že rodičia a všetci doma na nás v tej chvíli myslia. Myšlienkami sme boli pri nich. Pohľad na nás nebol najveselší. Hlavy v dlaniach a spomienky. Na slobodu, domov. Na všetko to krásne, čo sme prežili, ale aj čo sme nestihli prežiť." "Večera nebola prakticky žiadna," rozpamätúva sa MUDr. Antonín Peřina. "Všetko sa vybavilo popoludní. Dali nám kúsok chleba a akúsi paštétu z odpadového mäsa, kože a šliach. Niektorí si v táborovej kantíne kúpili štvrť kila repnej marmelády alebo kyslej kapusty a kocku cukru."
Boh aj v pekle prsty má
V blokoch číslo 52 a 53 boli dvaja bohoslovci, jeden rímskokatolícky a druhý evanjelický. Nezávisle od seba vstali a prežehnali sa. Skoro všetci sa s nimi pomodlili. Potom povedali pár slov, ktoré boli pre mnohých duševný balzam. Viacerí bolo veriaci a aj tí, čo nechodili do kostola, si spomenuli, že na Vianoce býva zvykom spoločne sa pomodliť.
Ing. Alojz Hrbek mi k tomu povedal: "Väčšina z bloku 52 neodmietla návrh kolegov z A-flýglu na krátke vianočné zamyslenie, ktoré sa podujal usporiadať študent teológie. Najprv povedal pár slov o význame Vianoc ako symbole lásky, mieru a pokoja pre všetkých ľudí dobrej vôle. Spomenul, že Boh je nekonečná múdrosť, láska a všadeprítomné dobro, ktoré pôsobí aj v takých podmienkach, akými je koncentrák. Znelo to trochu paradoxne, ale nakoniec mal pravdu. I v tomto koncentráku bolo viac dobra, hoci potlačovaného, ako zla. Aspoň medzi väzňami."
"Mlčanie nás tlačilo ako ťažký balvan a svetlo priveľmi svietilo na slzy, ktoré sa už nedali zadržať," spomína Jozef Batelka. "Zatúžil som vyjsť von z baraku, pod čisté nebo. Na všetko zabudnúť a hľadieť len na hviezdy, ktoré vidia až k nám, do malého domčeka, kde si práve naši sadali k slávnostnej večeri a modlili sa za strateného syna. Ale ako, keď zo strážnych veží hľadela na nás zo všetkých strán smrť? Napriek tomu som mal sto chutí zakričať: Mamička, ja sa vrátim, musím sa vrátiť... Či sme si to vtedy priznali alebo nie, Štedrý deň bol len vonku, za ostnatým drôtom. Tam si ľudia šepkali o láske a spievali piesne o Spasiteľovi. Zatiaľ čo v tábore kraľovalo umieranie, smútok a plač."
Jiří Zádrapa kdesi vyhrabal malú ceruzku a na zvyšok starého papiera začal čosi písať. Cítil, že napíše báseň, prvú po dlhom čase, čo je zatvorený. Ten večer ju nedokončil, ako všetci ostatní, aj on bol príliš rozrušený. O to viac atmosféru prežíval. O krátky čas sa k básni vrátil. Na kúsok papiera sa začali tlačiť nedopísané verše: Zní zvony do veliké noci, zvony, které neslyšíme / a snad budou plout k nám ještě kolikrát / zatnout zuby, ach, my dobře víme, / proč je třeba umírat. / A proč žít.
Tri dni pokoja
Christian Mahler sa snažil zahnať pochmúrnu náladu inak. Zavolal si dvoch-troch, o ktorých vedel, že dobre spievajú, a navrhol im, aby niečo spustili. Skľučujúcu atmosféru treba rozbiť. "Nesmelo sa ozvali prvé tóny nejakej piesne. Už ani neviem akej," spomína Ing. Karol Hodač. "Spozorneli sme. Čo je to? Akú silu má zrazu ľudová pieseň. Strhla všetkých. Chorál mohutnie. Tváre sa rozjasnievajú. Každý dával do piesne všetko. Cit, lásku, krásu, všetky dobré vlastnosti."
Pieseň doznela. Nastalo ticho. Čo ďalej? Situáciu správne odhadol znovu Christian Mahler. Nesmelo spustil Tancuj, tancuj, vykrúcaj, pieseň, ktorá je taká príťažlivá aj pre cudzincov. Vedel z nej iba začiatok, ale i to stačilo. Osadenstvo sa chytilo... len mi piecku nezrúcaj... Mahler skočil na voľné priestranstvo pred stoly a začal do rytmu tancovať či skôr stepovať, no najskôr sa to podobalo na akýsi námornícky tanec. Dokázali, že aj na takom mieste, ako je koncentrák, sa vedia veseliť a zabudnúť na táborové peklo.
Aj nasledujúce dva vianočné dni bol v tábore pokoj. Esesáci ich strávili zalezení v teple, zapíjajúc alkoholom zlosť, že musia byť v službe. O väzňov sa veľmi nestarali. Bolo to vidieť aj na apeloch -- pravidelných nástupoch. Dozorcovia chceli, aby sa sčítanie čím skôr skončilo. Dokonca jeden za deň aj odpustili.
"Ťažko povedať, či vedenie tábora dostalo záchvat ľudskosti, alebo to bolo niečo iné," zaspomínal si Juraj Koukolík, "keď na prvý sviatok vianočný po obedňajšom apeli pustili cez amplión program prevzatý z nemeckého rozhlasu. Lágrom zneli nemecké pesničky, ktoré sa nám ani trochu nezdali slávnostné, spievala ich Hitlerova mládež. Zrazu sa ozvali velebné tóny zo Smetanovho Vyšehradu. Boli sme dojatí, táto krásna hudba nás načisto rozcítila."