Nestarnúci Karol Kállay

Nie každá krajina si dostatočne váži ľudí, ktorí majú tú zázračnú vlastnosť, že si na nich vylamuje zuby čas -- ale pre krajinu chápajúcu ich význam sa stávajú pravým požehnaním. Títo ľudia pomáhajú totiž prostredníctvom médií udržiavať dojem, že času odolávajú nielen oni, ale aj celá populácia, že sa skrátka v krajine nestarne. V krajine sa potom dejú zázraky -- ľudia sú spokojní s vládou aj počasím, stúpa počet obyvateľov aj produktivita práce.
Nemáme sa v tomto smere za čo hanbiť -- medzi vyspelé krajiny, ktoré si takýchto ľudí pestujú, patrí aj Slovensko. Nezabudnime však dodať, že aj Česko, pretože tu aj tam sa vyvinula podobná tradícia -- na Slovensku aj v Česku sa títo ľudia volajú zvyčajne Karol.
V Českej republike si plní úlohu nestarnúceho už dlhé roky spevák Karel Gott. V Slovenskej republike zase fotograf Karol Kállay.
Mám šťastie, že nestarnúceho Karčiho -- ako ho volajú všetci priatelia -- poznám už od detstva. Kedysi bol rovesníkom môjho otca. Spomínam si, ako k nám raz prišiel na návštevu v Žiline, aby venoval môjmu otcovi svoju prvú knihu -- bola to tá krásna kniha o slovenských riekach. So mnou sa vtedy ešte nebavil. Nosil som vtedy ešte iba krátke nohavice a páni si ma všimli len na okamih, keď ma poslali kúpiť pár sedmičiek vína. Dodnes si pamätám aj značku -- dostali vtedy chuť na maďarské Ezerjó.
Prešlo pár rokov, môj otec zomrel -- a Karčiho rovesníkom som sa stal ja. Neraz sme spolu popíjali, neraz aj spolupracovali. Urobili sme spolu knihu Kocúr a jeho chlapec aj rozhovor do Playboya. Karči fotografoval mňa aj moju ženu a ja som zas otváral jeho výstavy... aby sa to napokon skončilo tak, že sa stal aj priateľom a rovesníkom môjho syna.
Nuž, a tento nestarnúci fenomén a rovesník všetkých generácií, ktorý sa nedávno tak sviežo predviedol aj v Hospodárskych novinách v rozhovore s Denisou Dzunkovou, sa 28. apríla dožíva osemdesiatky.
Živió, Karči! A až tu my ostatní nebudeme, pozdravuj od nás našich pravnukov!