Gilbert Keith Chesterton pred storočím povedal, že keď ľudia prestanú veriť v Boha, neznamená to, že prestanú veriť vôbec. Skôr naopak, začnú veriť hocičomu. V sekulárnej Európe napríklad aj tomu, že najnovšia, v poradí trinásta, karikatúra je predzvesťou blížiaceho sa konca. Uvidíme. V každom prípade, už dnes je situácia horšia ako zlá.
Tabu s. r. o.
Niektorým sa búrka protestov a násilností stále javí ako veľa kriku pre nič. Na rozdiel od Shakespearovho diela však nejde o komédiu. V hre sú city a posvätné náboženské, ale i sekulárne hodnoty - úcta k posvätnému verzus sloboda slova. Dve hodnoty, ktoré, chápané absolútne, akoby nemohli koexistovať.
V Európe a v Amerike sa doteraz ukazovalo, že výsmech z Boha sa ešte nemusí končiť zapálením vlajky či ambasády. Podľa Martina Bútoru z Inštitútu pre verejné otázky sa západná spoločnosť naučila tolerovať rôznorodosť. Táto civilizácia má podľa neho na svedomí aj veľké jazvy, ale zároveň prešla renesanciou, reformáciou, osvietenstvom, zápasom o ľudské, občianske a sociálne práva či o spravodlivosť. Splodila demokratický politický systém a časom tiež priniesla väčšiu ekonomickú prosperitu. V 20. storočí sa napokon postavila proti dvom hrozným diktatúram, nacizmu a komunizmu.
"Až na zriedkavé výnimky sa zväčša nič z toho neodohralo v islamských krajinách, ktoré zatiaľ nedokázali svojim obyvateľom ponúknuť spoločenské a politické riešenia, ktoré by na úrovni doby odpovedali na mnohé kľúčové problémy týchto krajín vrátane biedy, nespokojnosti a frustrácie mladých ľudí."
Boh, ktorý sa neholí
Sociológ Miroslav Tížik je presvedčený, že výsmech z posvätného je súčasťou západnej tradície. Aj on vidí súvislosť s tradíciou renesancie a humanizmu, ktoré dávali na prvé miesto človeka. Zároveň však upozorňuje aj na význam moderny. "Tá prišla napríklad s novým významom umenia a zvýraznila aj význam komédie. Sféra umenia je v západnej tradícii niečím, čo ako keby konkurovalo náboženstvu." Umenie sa tak postupne oddelilo od náboženstva, stalo sa samostatnou sférou a začalo sa tam ako v prvej oblasti aj zosmiešňovanie človeka a tiež všetkých typov autorít. Aj náboženských a symbolických. Cez umenie sa šírila renesancia, ale aj znižoval význam tradičného a dogmatického chápania náboženstva. Bolo to obdobie, keď už nebolo tabu napríklad zobrazovanie Boha ako starčeka s bradou.
Tradícia islamu je podľa Tížika postavená na trochu iných princípoch ako tradičné kresťanstvo. Napriek tomu si nemyslí, že ide o nejaký fázový posun - skôr sú to rôzne smery vývoja. Ako dodáva, nie všetky spoločnosti sa musia vyvíjať rovnakým spôsobom. "V čase pornografie, ktorá preniká aj do islamského sveta, rétorika renesančných ideálov pôsobí smiešne. No napríklad vo vzťahu k sexualite a erotike islam už vo svojich začiatkoch pestoval to, čo je na Západe tolerovateľné len v posledných 30 rokoch."
Kto sa smeje naposledy...
Karikatúry neprekážajú len moslimom. Proti ich zverejneniu sa vyslovila katolícka i iné kresťanské cirkvi, protestujú zväčša konzervatívni politici, ale aj liberáli, ktorým záleží na dobrých politických a obchodných vzťahoch s islamskými krajinami a na pokoji vo vlastných krajinách. Možno to chápať, na druhej strane sa tak spochybňujú pravidlá, na ktorých stojí západná spoločnosť.
"Bolo nám to treba?," pýtajú sa kňazi aj politici. Na prvý pohľad nie. To, že sa v ďalšej a ďalšej krajine nájde redakcia, ochotná uverejniť dvanásť kresbičiek, môže pôsobiť ako provokácia. Ich motivácia môže byť rôzna - od skúšky odvahy, cez ochranu slobody, až po protináboženské zameranie periodika.
Existujú však aj iné názory. Jeden z nich vyslovil šéfkomentátor českých Hospodárskych novín Tomáš Němeček. Názor, že dánski karikaturisti bezdôvodne provokovali a teraz kričia o slobode slova, považuje za nedorozumenie. "Toto bol iný prípad. Dáni sa nesmiali islamu, ale svojmu vlastnému strachu." Strachu z toho, "čo slovo islam, žiaľ, asociuje: samovražedné teroristické útoky". Preto, keby bol moslimom, by sa autor pýtal: "Prečo nás Západ vidí takto"?
Sokol na javore
Pochopenie a solidarita časti kresťanov s moslimami môže byť pre niektorých prekvapujúca. Stáročia bojov v Svätej zemi, na Balkánskom i Pyrenejskom polostrove hovoria proti. Kresťanské protesty proti mediálnej blasfémii sú však známe aj zo Západu.
Známe sú demonštrácie a bojkoty filmov Život Briana a Posledné pokušenie Krista. Aj u nás sme sa stretli s protestmi proti plagátu k filmu Ľud verzus Larry Flint, na ktorom bol ukrižovaný herec v ženskom lone. Podobne zapôsobil v roku 1997 článok v týždenníku Domino efekt Sedí sokol na javore alebo sedem faciek pokrytcovi, ktorý útočil na trnavského arcibiskupa.
Napriek tomu sa sila protestov nedá porovnať. Smrť za karikatúru či rúhačský román sa nám zdá neprístojná. Podľa Bútoru nemožno nevidieť rozdiel: "Príslušníci kresťanských vierovyznaní nezvyknú hádzať na protivníkov kamene, vypaľovať ich budovy, uplatňovať násilie. Ich politickí predstavitelia nechcú svojich oponentov posielať do väzenia a keď aj ich duchovní vodcovia hlboko nesúhlasia so znesväcovaním toho, čo považujú za posvätné, nevyhlasujú nad narušiteľmi kliatbu."
Nielen to. Bútora tvrdí, že, bohužiaľ, na arabskej a moslimskej strane je medzi verejnými činiteľmi a významnými osobnosťami iba málo takých, ktorí verejne odsudzujú násilie. A naopak, niektorí islamskí predstavitelia, vrátane vládnych, bez problémov tolerujú, či dokonca podporujú protizápadné kampane vo svojich krajinách.
V islamskom ofsajde
Tížik upozorňuje ešte na niečo iné. "V západných spoločnostiach nie sú všetci kresťania. Plagát k filmu Ľud verzus Larry Flint kritizovali predovšetkým ľudia, ktorí sú menšinou aj v rámci kresťanstva. Ortodoxná menšina to považovala za znesvätenie. Liberálne prúdy v kresťanstve proti tomu nemali výhrady, lebo akceptujú základné pravidlá v západných spoločnostiach, kam patrí aj sloboda slova. Aj keď nesúhlasia, bojovať proti tomu nebudú."
Iný je prípad islamu, kde neexistuje sekulárna tradícia fungovania štátu a vlastne legitimita štátov je zároveň legitimizovaná aj náboženstvom. Každý útok na islam teda ohrozuje identitu každého, tiež príslušníka istého širšieho kolektívneho celku, nielen tých ortodoxných. Samozrejme, nie všetci moslimovia budú protestovať, no neexistuje tam sekulárna tradícia oddelenia štátu a náboženstva. "Zosmiešnenie náboženského symbolu je zároveň aj ohrozenie istých kolektívnych identít moslimov ako takých," pripomína Tížik.
Západ je iný. Mantinely dovoleného sú širšie, pretože tradícia ľudských práv, ktorá má korene v kresťanstve, vedie viac k ochrane indivídua ako kolektivity alebo symbolu identity. Hranica toho, čo je dovolené, by pre sociológa bola na Západe neúnosná až vtedy, keď by dochádzalo k ohrozeniu života človeka. K tomu však karikatúry, pokiaľ priamo nenabádajú na likvidáciu, nesmerujú.
Korektne, prosím
"Slovák, zbav sa svojho škodcu!" volali karikatúry počas vojnového slovenského štátu. Výzvy na likvidáciu skupiny obyvateľstva však vyrastali z tradície zobrazovať Židov najprv ako chamtivých krčmárov, neskôr ako dobyvateľov sveta. Nebolo by preto lepšie nedopustiť ani náznak urážky? Západ sa o to už pokúsil.
Pravidla tzv. politickej korektnosti nabádajú na spôsob vyjadrovania, ktoré by podľa Bútoru nemalo byť spontánne, a nemalo by znižovať význam, dôstojnosť človeka či skupiny, ktorá je v menšine alebo v horšom spoločenskom postavení. "Nemalo by sa to však preháňať ad absurdum, nemusí to nadobudnúť groteskné podoby, ale ako princíp to má niečo do seba."
Problém je v tom, ako zároveň nakresliť Mohameda a nedotknúť sa pritom moslimov. "So slobodou slova sa určite dá, a aj treba narábať uvážene a citlivo. Avšak rovnako uvážene a dôsledne si podľa mňa treba vážiť slobodu slova a nedať sa zatlačiť do situácie, keď by sme sa báli vyjadriť svoj názor a obávali sa verejne a kriticky diskutovať aj o tých najpálčivejších otázkach," hovorí Bútora.
Český mediálny analytik Petr Žantovský sa na stránkach serveru České médiá ku korektnosti stavia viac ako zdržanlivo. "Budeme sa tak dlho obzerať na to, čo sa nesmie, až sa nikde nebude smieť nič. A ten najnižší spoločný menovateľ toho povoleného bude určovať ten, kto bude zastupovať najnižšiu mieru všeobecnej tolerancie." Žantovský ho bez servítky pomenúva - v dnešnom svete je to bezpochyby militantný islam. Myslí si to aj Prorok?