Keď prišiel Josef Čapek do koncentračného tábora Sachsenhausen, spoluväzni ho spoznali hneď, ako sa objavil pri bráne medzi novými väzňami. Hoci bol chudý a vyslabnutý, nemýlili sa. Rýchlo sa roznieslo, že je tu Čapek.
Tank a jelene
"Len ten, kto bol niekoľko rokov v koncentráku, vie pochopiť, čo pre ľudí ubitých jednotvárnym táborovým životom znamená príchod takéhoto človeka. Možno ani sám nevedel, akým je pre nás dopingom, keby som sa chcel vyjadriť dnešným jazykom," prezradil nám Čapkov spoluväzeň František Marušan. Tvorbu bratov Čapkovcov väčšina českých a slovenských väzňov poznala. Dokonca niektoré reprodukcie Josefových obrazov mali v koncentráku. Doma sa totiž predávali ako pohľadnice. Takýmto spôsobom jeho dielo poznal aj vedúci väzenskej samosprávy Harry Naujoks. Jeden z trestancov, MUDr. Vojtěch Schnurpfeil spomína, že keď za ním prišli, aby Čapkovi nejako pomohol, potešilo ich, že o ňom už vedel. "Trochu nás zamrzelo, že nás predbehli kamaráti z iného bloku, ktorí žiadali od Harryho to isté -- chceli, aby Čapek prišiel do ich baraku... Bol to veľmi plachý človek a niekedy sme mali dojem, že až príliš uzavretý do seba. Nakoniec sme zistili, že on to už mal v povahe byť tichý a nenápadný. Niekedy nás jeho prostota až dojímala, napríklad, keď nám povedal: Prečo ja mám mať lepšie rukavice, keď dvadsaťtisíc väzňov ich nemá? My sme si ho tak vážili, že by sme mu dali aj posledné..."
Na prvé stretnutie s Josefom Čapkom nemôže zabudnúť ani doktor Jan Peřina. Ku koncu leta 1942 ochorel a nejaký čas ležal v táborovej nemocnici. Vrátil sa do bloku a oproti sebe zbadal malého, okuliarnatého človeka. "Už z diaľky mi hovorí: Ja som Josef Čapek a zabral som ti posteľ! Odpovedám mu: Ja som Honza Peřina, pokojne môžeš zostať, ja ľahko vyleziem navrch... Bol som rád, že spával v mojej posteli a nemal starosti s vyskakovaním na vrchné palandy. Peřina s Čapkom neskôr pracovali v jednom komande -- "on v maliarskej dielni a ja vo vedľajších miestnostiach, kde sa zhotovovali rámy na obrazy... Raz chcel jeden esesák od neho nejaký obraz. Poradil som mu, aby takému primitívovi namaľoval niečo primitívne. Náhodou som mal pri sebe pohľadnicu nemeckého tanku Tiger. Namaľoval ho v pestrých farbách, ako prechádza priesmykom. V pozadí ešte pridal ručiacich jeleňov. A to sa esesákovi náramne páčilo. Keď si obrázok bral, povedal: Capek, Sie sind wirklich ein Kunstmaler! Až teraz bol podľa neho skutočným maliarom."
Takáto práca ho však ubíjala. Tvrdieval, že väčšmi, ako keby robil ťažkú fyzickú robotu. Istý čas uvažoval, že sa dá preložiť do iného komanda, čo mu nikto neschvaľoval. Našťastie, poslúchol, no sťažovať sa neprestal: Keď kreslím tieto otrasné gýče, je mi na zvracanie! Pod tieto obrázky sa nepodpisoval, aj keď niektorí chceli.
Pár krokov od smrti
Priestory maliarskej dielne susedili s elektrodielňami, kde väzni pri oprave rádií tajne počúvali správy, najmä z Londýna a Moskvy. Spoluväzeň Josef Pekárek si na maliara spomína: "Hoci bol Čapek nenápadný a skromný človek, živo sa zaujímal o zahraničné správy. Kto ho bližšie nepoznal, ani by nepovedal, že tohto citlivého umelca okrem maľovania a písania zaujíma čosi iné. Raz mi prezradil, aký namaľuje prvý obraz, keď sa vráti domov z tábora. Bude to pohľad na koncentrák z vrchu, namiesto barakov zobrazí samé truhly a nad nimi kráčajúcu smrť v esesáckej uniforme..." Jedného dňa priniesol Čapek malý zväzok popísaných papierov. Väčšinou išlo o básne. Spoluväzni si ich s nesmiernym záujmom prečítali: "Predovšetkým nás udivovala hrôza a pesimizmus, ktoré z nich vychádzali. Čapka sme poznali ako veľkého optimistu. Rukopis bol celý preškrtaný, navrhol som mu, že verše prepíšem na stroji... Prepisovanie Čapkových básní sa mi raz skoro stalo osudným, nakoniec aj jemu. Jedno ráno som si zasadol za písací stroj a namiesto ,holclistu´ som vložil čistý papier a začal prepisovať verše. Práve som písal báseň, ktorá začínala slovami: Jen kroků několik od smrti jsme byli... Zrazu sa za mnou objavil šmatlavý esesák Rölke. Kričal na mňa, až sa okná triasli. Od strachu som ani nedýchal. Na moje veľké šťastie nariadil papiere zo stroja vytiahnuť a zahodiť. Keď odišiel, vydýchol som si. Báseň som vytiahol z koša na smeti a nahlas čítal prvý riadok: Jen kroků několik od smrti jsme byli... Skutočne, ja i autor sme od smrti stáli niekoľko krokov.."
Smrť ho nakoniec predsa len našla v koncentračnom tábore. Iróniou osudu je, že práve na jej úplnom konci.