Pomohla by európskym filmom k zahraničnému úspechu americká koprodukcia?
-- Nemyslím si, je to iný piesoček, úplne iná pesnička. V momente, keď nakrúcate koprodukčný film s Američanmi, prvou podmienkou je, aby bol v anglickom jazyku. Preto je hneď viac americký než európsky, napriek tomu, že režisér nie je Američan. Za zamyslenie však stojí, prečo v poslednom čase valcuje Európu aj americký nekomerčný -- nezávislý film. Konkrétne českú kinematografiu síce tento problém netrápi... Každý štvrtý divák u nás ide do kina na domáci film.
Prečo teda aj americké nezávislé tituly v Európe vedú?
-- Európska tvorba je podľa môjho názoru príliš intelektuálna, pre diváka absolútne nezrozumiteľná. Vyzerá to tak, že niektoré filmy sa točia výlučne pre festivaly, prípadne ich tvorcovia vyrábajú sami pre seba. Vo Francúzsku napríklad vzniká ročne vyše dvesto filmov, ohlas publika však nakoniec získa približne tridsiatka. Tých stosedemdesiat zvyšných titulov sa chvíľu premieta v kinokluboch, nanajvýš sa niektoré dočkajú uvedenia v artovej televízii, a to je problém. Ďalší problém našich západoeurópskych kolegov spočíva v tom, že sú príliš zahľadení do toho, aby robili veci inak než Američania, až to nakoniec vedie k akémusi filmárskemu manierizmu. To sa, samozrejme, netýka všetkých, sú mená, ktoré vyčnievajú, ako Almodóvar či Lars von Trier.
V čom sa postavenie producenta v Česku líši od producenta v Spojených štátoch?
-- Byť českým producentom je ťažšie, pretože náš trh je naozaj maličký. Producent v USA síce zháňa aj veľmi malý balík peňazí zložitejšie ako ja v Česku, pretože u nich neexistujú podporné fondy, musí získať mecenášov, požičiavať si od bánk a bohatých príbuzných... Má však šancu natočiť nízkorozpočtový film, ktorý mu zarobí obrovský majetok. Dajme tomu Záhada Blair Witch -- bola natočená na kolene za pár drobných a výsledok -- miliónové tržby. Takúto možnosť na českom trhu nemáme. Navyše, neanglický film v Amerike sa k širokému publiku dostane naozaj len výnimočne -- podarilo sa to Benignimu s filmom Život je krásny alebo niektorým ázijským titulom.
Pomáha vašim filmom účasť na medzinárodných festivaloch?
-- Určite, je to miesto, kde sa človek dočká nielen reakcií zahraničného publika, ale aj recenzií v prestížnych filmových periodikách. Bez nich si filmy skrátka nikto nevšimne. Špeciálne americké festivaly sú pre českých tvorcov veľmi zaujímavé, pretože ponúkajú možnosť stretnúť amerických distribútorov a predať film do ich distribúcie.
Filmy, ktoré ste produkovali, sú dnes v kanadskej i americkej distribúcii. Do akej miery pomohla oscarová nominácia filmu Želary?
-- Sony Classics kúpili Želary ešte pred nomináciami, pretože verili, že nominované budú. Z tohto hľadiska som sa o propagáciu nejako zvlášť starať nemusel, film sa predal sám. Zo začiatku -- pri snímkach Pelíšky či Musíme si pomáhať -- sme však dlho a zložito hľadali spôsob, ako dostať filmy von. Musíme si pomáhať sa dostal na americké festivaly, kde získal výborné recenzie. Nakoniec sa zúčastnil na Sundance Film Festival, kde ma človek, ktorého som predtým mnohokrát neúspešne bombardoval, sám oslovil, že by mal oň záujem. Cestou do Park City, kde sa festival koná, mi v aute zazvonil telefón a po dvoch rokoch márneho dožadovania sa e-mailovej odpovede a ponúkania videokaziet som sa konečne dočkal zadosťučinenia. Pri Želaroch mi zase niekedy okolo Vianoc zavolal Michael Barker, riaditeľ spoločnosti Sony Classics. Chcel film kúpiť do distribúcie. Zároveň mi jednou vetou oznámil, že je presvedčený o jeho nominácii na Oscara. V tom sa nakoniec nemýlil. S Horem pádem to už potom bolo azda jednoduchšie ako ostrihať si nechty na pravej ruke. Zúčastnili sme sa na festivale v Telluride, kde bol aj Michael Barker. Po projekcii ani nečakal na reakcie recenzentov, večer na párty sme si "plácli" a film od nás kúpil.