Hommage á Varga

Na pódiu pôsobí na dnešnú dobu antihviezdne krehko, až bezradne. Keď však položí ruky na klávesy, bez ohľadu na to, či ho počujete prvý- alebo dvadsiatykrát, priestor je zrazu plný koncentrácie, bezprostrednej muzikality a elektrizujúcej charizmy. A všetky tie skladby, fragmenty, reminiscencie a alúzie, ktoré Marián Varga hráva v posledných rokoch, dostávajú zmysel ako súčasť mozaiky, v ktorej hudba a život tvoria neoddeliteľný celok.
"V hudbe je nezmysel hrať sa na nemennosť hraníc," povedal v jednom z rozhovorov s Petrom Uličným pre biografickú knihu O cestách, ktoré nevedú do Ríma (Slovart, 2004) legendárny bítnik Marián Varga. V slovenskej populárnej hudbe azda len s výnimkou Deža Ursínyho nikto hranice štýlov, žánrov a konvencií neprekračoval tak ako on. Ozveny tohto hľadania dnes cítiť v podobných výpravách do neznáma Andreja Šebana alebo Oskara Rózsu.
Marián Varga študoval kompozíciu a klavír súkromne u jedného z klasikov slovenskej hudobnej moderny Jána Cikkera, v štúdiu hudby neskôr pokračoval na bratislavskom konzervatóriu, z ktorého ho podľa vlastných slov museli vyhodiť. Začalo sa obdobie, keď bol Vargov talent obdivovaný, no on sám bol súčasne považovaný za enfant terrible slovenskej hudobnej scény. Jedným z kľúčových momentov bol jeho príchod do skupiny Prúdy v 2. polovici 60. rokov. Zvuk gitarovej zostavy ozvláštnil Vargov hammond organ, klavír či čembalo, ale aj invenčné hudobné výpožičky z iných žánrov a štýlov. V roku 1969 nahral s Prúdmi pre Supraphon jeden z najdôležitejších albumov slovenskej populárnej hudby Zvonky zvoňte. Bola to úspešná ukážka hudobnej spolupráce tandemu Marián Varga - Pavol Hammel, ktorý sa napriek tomu, že éra Prúdov trvala relatívne krátko, stretával pri hudobných projektoch i v nasledujúcich desaťročiach. Podobne ako s textármi Kamilom Peterajom a Borisom Filanom. Piesne Zvonky, zvoňte, S rukami vo vreckách alebo Hammelova Balada o smutnom Jánovi sa stali generačnými hymnami. Prúdy začali byť nekonvenčnému hudobníkovi čoskoro ľudsky i umelecky tesné. Tak vzniklo zoskupenie Collegium Musicum, ktoré zachytilo vo svojej dobe progresívnu vlnu art rocku a na Slovensko prinieslo rockové transformácie klasikov - Haydna, Bartóka, Korsakova... Hoci súbor neskôr viackrát zmenil obsadenie, za najznámejšiu zostavu možno považovať tú, v ktorej hral na basgitare Vargov bývalý spoluhráč z Prúdov Fedor Frešo a na bicie Dušan Hájek. V nej hneď na druhý pokus vznikol ďalší z míľnikov slovenskej populárnej hudby dvojalbum Konvergencie (1971), či o niečo neskôr známy živý záznam Collegium Musicum Live, na ktorý hudobníci nadviazali rovnomenným turné v jednom z viacerých comebackov v roku 1997. Koncerty Collegia vypredávali vo svojej dobe sály v Česku, Maďarsku, Poľsku a vtedajšom východnom Nemecku. Po rozpade skupiny nastúpil Marián Varga začiatkom 80. rokov na dlhú cestu osamelého bežca. Príležitostnú spoluprácu so starými známymi, ale aj s Vladislavom Mertom, Ivou Bittovou, Karlom Krylom alebo neskôr violončelistom Jozefom Luptákom dopĺňali sólové koncerty, ktoré v roku 2003 vyústili do projektu Solo in concert (2003). Ako posledné vyšlo zatiaľ mimoriadne úspešné CD Marián Varga&Moyzesovo kvarteto (Pavian Records, 2006), prinášajúce výber skladieb z éry Prúdov, Collegia, muzikálu Cyrano z predmestia, ale aj sólových kompozícií v aranžmánoch pre sláčikové kvarteto od skladateľa Mareka Spustu, vrátane Vargovej "vážnej" kompozície Antifona 2003 pre violončelo a klavír. S týmto programom začne ôsmeho februára v Skalici, kde sa hudobník narodil, slovenské turné s Moyzesovým kvartetom, ktoré ukončia 25. a 26. februára koncerty v bratislavskom Divadle Aréna. Oslava 60. narodenín Mariána Vargu bude však už dnes o 19.00 v bratislavskom Dome kultúry Zrkadlový háj. Súčasťou podujatia je aj predpremiéra nového dokumentárneho filmu Marka Škopa 60 rokov s Mariánom Vargom, ktorý večer odvysiela STV 2. Ideálna príležitosť vstúpiť do hudobných svetov Mariána Vargu.
Andrej Šuba, autor je hudobný publicista.