Jozef Polaček: Slovenský šoubiznis je ako poloskapatý pes

Dnešná mládež je veľmi ovplyvniteľná médiami a spoločenskými trendmi. Vy patríte k tým, kto na Slovensku tieto trendy určuje, pretože ovplyvňujete vkus televíznych divákov. Uvedomujete si túto zodpovednosť?
- Paradoxne som si to uvedomoval pred pár rokmi, keď som bol moderátorom. A mal som z toho dilemu - bol som súčasťou výstavnej skrine konzumného systému, ktorého pozlátky sa ľudia vždy chtiac-nechtiac chcú dotknúť, pretože je pre nich lákavé. Rozmýšľal som dokonca nad tým, či z televízneho prostredia neodísť, pretože som mal pocit, že im tieto problémy spôsobujem ja. Neskôr som si to vnútorne vyriešil - všetci sme slobodní ľudia a tí, ktorí mu nemôžu odolať, by mali na sebe tvrdo pracovať. Potom možno dospejú aj k zdravému názoru, že pre život nie je najdôležitejšie.
Jeden z najväčších prínosov práce v televízii je uvedomenie si, že podobné veci človeka šťastným neurobia. Teda aspoň mňa neurobili. A či by som nejako momentálne ovplyvňoval vkus mladých ľudí? Nemyslím na to. V prvom rade mám ašpirácie priniesť niečo zaujímavé na oči verejnosti. Ale nesnažím sa vytvárať modly. Som proti kategorizovaniu v zmysle - toto je to najsprávnejšie a toto najhoršie, toto je "in" alebo "out". To je hlúposť. Ľudia by sa mali naučiť žiť slobodne a zodpovedne s pocitom hodnoty vlastného ja. Každý by mal byť dostatočne silnou osobnosťou na to, aby si určil, čo je "in" a čo "out" a neriadil sa podľa televízneho vkusu.
A nie je trochu paradaxné, že to hovoríte práve vy, jedna z tvárí komerčnej televízie?
- Je to paradoxné, ale je to príklad, že sa dá existovať rôznymi spôsobmi. Človek by si mal určovať život sám a ja si ho určujem. A aj keď robím pre komerčnú televíziu, robím veľa vecí, ktoré komerčné nie sú. Napríklad projekt Kapela na predaj pripravujeme s mladými neznámymi kapelami, čo pre sponzorov nie je to najlákavejšie "sústo". Aj preto mám pri niektorých reláciách pocit, že by boli vhodnejšie na obrazovku STV.
Aj po spadnutí železnej opony sa k nám najnovšie spoločenské, módne či iné trendy dostávajú pomaly. Vy sa snažíte tento proces trochu urýchliť...
- Mám jednu osobnú dilemu. Kým som nemal tridsať, bral som Slovensko naozaj v tom zmysle, že je pozadu a že tu všetko trvá oveľa dlhšie. Považoval som to za nesprávne a chcel som to zmeniť. Dnes, keď sa trochu inak pozerám na svet, hovorím si: "No a čo?" O čo vlastne prichádzame? O to, že tu máme o pol roka neskôr výrobok, ktorý nám nakoniec aj tak zožerie len veľa času? Áno, prichádzame o daný výrobok, ale na kvalite skutočného ľudského života to nemení nič.
Spisovateľ Michal Hvorecký raz povedal, že je sklamaný dnešnou mladou generáciou. Aj vy ste sa vyjadrili, že dnes sú mladí ľudia iní ako napríklad pred šiestimi rokmi. Čo ste mali na mysli?
- Pre dnešnú generáciu nehrá televízia takú úlohu ako kedysi, napríklad v druhej polovici 90. rokov, keď na ňu boli napojení takmer všetci. Žijeme v období internetu, rôznych holdingových aktivít značkových firiem, koncertov... Rovnako je viac hudobných kanálov, zvýšili sa tiež jazykové schopnosti. Ľudia už nie sú odkázaní len na slovenské televízne kanály, informácie čerpajú aj z iných, zahraničných. Mladí ľudia majú jednoducho oveľa viac miest na inšpiráciu. Na druhej strane mám pocit, akoby mladá generácia ešte viac zlenivela. Je menej aktívna.
Vo všeobecnosti sa však hovorí, že sme veľmi uniformní. Bojíme sa byť samými sebou či byť odlišnými. Zoberme si len mladých v Londýne - čo človek, to iný priercing, vlasy, štýl...
- Samozrejme, Slovensko je menej pestré. Sme naozaj zvyknutí, že každú nedeľu si dáme na obed zemiakový šalát a rezeň. Je pravdou aj to, že sme konzervatívni. Ale na druhej strane, žil som aj v západných krajinách, kde sú ľudia navonok naozaj oveľa pestrejší, ale v podstate ide o bežné konzumné typy. V New Yorku stretnete človeka, ktorý má strašný imidž, ale po dlhšom rozhovore zistíte, že je to úplný nulový sráč. Je tam veľa pózy. Na Západe to vyzerá pestré, ale tá pestrosť je do značnej miery pózerská. Ľudia ani sami nevedia, prečo to robia.
Pravda je však zvyčajne nudná. Musíte zaujať pózu v rámci pravidiel šoubiznisu aj vy?
- Neviem. Keby slovenský šoubiznis naozaj za niečo stál, možno by som robil viac ako robím. Potom by som chcel byť aj na titulných stránkach. U nás to však naozaj nemá zmysel, pretože ak aj niekto je na titulných stránkach, veľa sa nezmení. Zarobí len o pár korún viac, a to si, chvalabohu, dokážem zarobiť aj inak. A mám svoje súkromie a pokoj. Nestojí mi to za to expresívne vyzerať a vypúšťať šťavnaté hlášky, ktoré by niekoho zaujali alebo rezonovali verejnosťou. Navyše, keďže som v zákulisí, dobre vidím, ako to funguje... To naozaj nie je pre mňa.
A ako to funguje?
- My sme skutočne poddimenzovaná a zdecimovaná krajina. V slovenskom šoubiznise hrajú úlohu štyri, päť firiem a zhasla fajka. A tí, ktorí vykrikujú, že by to urobili lepšie, by to asi lepšie neurobili, lebo na to nemajú ani schopnosti, ani financie. Preto len vykrikujú. Obrovské peniaze sa tu získať nedajú, pretože trh je limitovaný a peňazí je z roka na rok menej. Keď chcete dnes niečo vyrobiť, vždy narazíte na základný problém: jeden diel povedzme argentínskej telenovely stojí 30 000 korún, pričom váš program, v ktorom musíte nasadiť ľudí, filmovať, cestovať, sa k tejto sume nikdy nepriblíži. To fungovanie nie je ľahké, preto ani nemá veľký zmysel nejako veľmi sa predávať. Takže slovenský šoubiznis je viac-menej poloskapatý pes. Dá sa tu vyžiť alebo fungovať, ale nikdy to nebude také terno ako v USA alebo v Nemecku, kde je oveľa väčší trh.
Ale popularita vám určite pohladilo ego...
- To áno. Každý sa s ňou musí vyrovnať sám. Môžem však potvrdiť, že ľudí mení. Vidím to na tých, ktorí pracujú v televízii prvý rok - viac sa začínajú kontrolovať, viac sa začínajú mať radi či mať pocit, že sú niečo viac. Je tam veľa zaujímavých fáz, ktorými som prešiel a zatiaľ mám od svojich spolupracovníkov celkom kladný ohlas. Som veriaci človek a to ma jednoducho nepustí.
Ste predstaviteľom odlišnej moderátorskej generácie, na akú sme zvyknutí doteraz...
- Nikdy som sa neanalyzoval, musia to posúdiť televízni diváci. To, že som sa dostal k moderovaniu, bola pre mňa náhoda, ktorú som využil. Aj keď si myslím, že som ju mohol využiť ešte lepšie.
Ale vidíte tam nejaký kvalitatívny posun od pekných a uhladených tváričiek k prezentovaniu viacdimenzionálneho charakteru, či nie?
- Ale samozrejme. Ten posun som zaregistroval, ale naozaj až koncom 90. rokov. Veľkú prácu urobilo Fun rádio. V prípade televízie Markíza je to trochu problémové. Podľa mňa by sa mohla ako televízia prezentovať trochu ináč. Stále je priveľmi kožená, servilná a taká skleníková.
Divákom to však, zdá sa, zatiaľ neprekáža. Problém je skôr v tom, že sa už stihli pozvať navzájom do všetkých existujúcich relácií...
- To je pravda. Markíza jednoducho zožrala samu seba. Spravila jednu dobrú vec - veľmi dobre predala svojich moderátorov, urobila z nich hviezdy. Na druhej strane si neuvedomila, že z tých, čo spravila hviezdy, sa dajú spraviť celebrity len na krátky čas. Chýba im totiž dlhodobý potenciál. Včas nepochopila ani to, že by mala začať predávať iných ľudí, nie dokola tých istých. Možno to pochopí, keď nastúpia peoplemetre, ale všetko závisí aj od konkurencie. A možno konkurencia až taká úspešná nebude a nič sa nezmení.
Pôsobíte rozumným dojmom, neprekáža vám, že ste súčasťou slovenskej "hajsosajety", v ktorej pôsobia aj celebrity známe predovšetkým svojimi fyzickými prednosťami, typom postele či jeho návštevníkmi...
- Určite, ak by som mal o päť, šesť rokov menej, tak to asi nerobím. Ale beriem ich ako normálnych ľudí, ktorí sa živia tým, čím sa živia. To je šoubiznis - veľká kopa všetkého možného s rôznymi typmi ľudí. Každý však má svoje dobré aj zlé stránky. A ja sa len snažím obracať na ich lepšie ja.
A čo vám najviac prekáža na slovenskom šoubiznise?
- Hm, poviem vám. Je to limitované tým, že slovenský šoubiznis je, ako som už spomenul, veľmi malý. Je tu redukovaný objem financií a každý sa snaží odhryznúť čo najviac pre seba. Tým pádom sa všetci naháňajú. Kapely robia namiesto desiatich koncertov tridsať, len aby zarobili, moderátori berú rôzne moderovačky, len aby zarobili a všetko je na úkor kvality. Potom majú ďaleko k skutočným profesionálom, k takým, akých poznáme vonku. Talentovaní sú, ale nejdú na maximum. Človek dokáže byť na Slovensku veľmi rýchlo kvázi slávny. Stačí, aby si niekto niečo vymyslel do novín, a zrazu sa o ňom hovorí, je populárny, napriek tomu, že nie je ničím výnimočný. Navyše ešte stále tu funguje veľa vecí na kamarátskych vzťahoch.
Dozrieme niekedy na normálnu elitu?
- Určite áno. Veci sa menia, na Slovensku síce pomalšie, ale menia sa.
Podarilo sa vám posunúť hudobný televízny žáner dopredu. Na druhej strane sa však niektoré kapely sťažovali, že nedostali všetko, čo im jeden z vašich programov sľúbil.
- U nás je to tak, že keď niekam príde televízia, každý čaká, že bude hneď slávny. Pritom je to hlúposť. Celý projekt Kapela na predaj je iracionálny, pretože je o neznámych skupinách. My sa len snažíme, aby si spravili ostrohy a keď sú zaujímaví, aby to naštartovali. Koľkokrát však narážam na vlnu nezáujmu. Otec môjho spolužiaka hrával za socializmu futbal v Austrii Viedeň a raz nám povedal o Falcových začiatkoch: "Veď ten chodil po šatniach a raz mi dal zadarmo svoje cédečko ako promo!" Je veľmi ťažké stať sa profesionálom. U nás je naozaj veľa ľudí, čo vedia hrať, mnohí sa chcú stať aj spevákmi, ale pracovať na sebe, drieť a makať, na to ľudia nie sú pripravení. Nechcú to. Niekto si myslí, že som na ľudí zlý. Ale aj ja som sa napríklad od 13 rokov snažil zhromažďovať všetku možnú muziku, čítal džezové encyklopédie, pašoval rôzne hudobné časopisy, vinylové platne, neustále som do hudby vrážal peniaze. Rodičia nechápali, prečo to robím. Ale mal som predstavu, že možno raz niečo dosiahnem. Trvalo mi dvanásť rokov, kým som sa dostal do televízie... Mám pocit, že u nás ľudia čakajú a myslia si: "Som tu, už takmer tri mesiace chcem byť mderátorom, takže budem v telke, nie?" A potom, keď im nastavím zrkadlo, pýtajú sa ma, či som niečo viac. Napríklad jedna z požiadaviek na moderátora Deka hitov bola angličtina. Mali sme jedného záujemcu, pracoval v nejakom rádiu a okrem toho bol atlét. Keď k nám prišiel, nepáčil sa nám, ale chcel to silou-mocou vyskúšať ešte raz. Keď sme sa ho však opýtali, či vie po anglicky, odpovedal, že nie, ale že za tri mesiace sa doučí.... Ja sa učím angličtinu vyše desať rokov a ešte stále sa mám čo učiť...
Ale rozrástla sa aj konkurencia v iných televíziach...
- To, čo som zatiaľ videl, sa mi nezdá veľká konkurencia. Je pravda, že náš moderátor Tomáš Palonder bol trochu nešťastný mladý človek a program nenadobudol také rozmery, ako by mohol. Ale ani výber na Jojke a STV nebol najšťastnejší. Dorota Nvotová, napriek tomu, že je mladá a talentovaná dáma, sa dosť nešťastne štylizovala a Dag Palovič je človek z mojej generácie a v takomto type programu už nepôsobí najvhodnejšie.
Spomínate vek, aj vy ste už po tridsiatke a pre mladých ľudí pripravujete programy stále. Dokedy si myslíte, že udržíte správny, živý kontakt? Rozmýšľali ste v súvislosti s budúcnosťou aj nad iným typom práce?
- Samozrejme, že som nad tým rozmýšľal. Aj z Deky som odišiel preto, že mám tridsať, napriek tomu, že neboli žiadne tlaky na odchod, pretože mala oveľa väčšiu sledovanosť ako napríklad dnes. Ale nezdalo sa mi úprimné, aby som sa ako tridsaťročný veselo prihováral pätnásťročným. Na druhej strane si myslím, že stále môžem robiť pre mladých, pretože kontakt s hudobným biznisom budem mať ešte dlho. Jednoducho ma to baví. Takže ešte dva, tri roky asi vydržím a potom budem robiť niečo pre štyridsaťročných (smiech). Ale rád by som zostal v televíznej produkcii. Chcel by som preniknúť do mainstreamového segmentu a dostať sa z druhej popoludnia alebo z jednej v noci do hlavného vysielacieho času.