Na otázku, ako sú vo svete financované vysoké školy, nejestvuje iná odpoveď, ako tá, že je to z viacerých zdrojov. "Ide o kombináciu verejných zdrojov, vlastných príjmov vysokých škôl a súkromných financií," vymenúva ich výkonný riaditeľ Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť Andrej Salner. Verejné zdroje môžu byť rozdelené priamo, napríklad ako na Slovensku podľa počtu študentov, alebo sa o ne treba uchádzať v rámci súťaže cez granty. Vo svete, a je to tak aj v SR, sa vysoké školy starajú o časť príjmov prostredníctvom svojho majetku a vlastnou podnikateľskou činnosťou. "V USA škola svoj majetok zhodnocuje. Vlastní napríklad cenné papiere. Niektoré súkromné americké školy majú také obrovské základné imanie, že by dokázali financovať svoj chod len z jeho výnosov," spomína americký model Salner. K možnostiam, ako môžu vysoké školy dôjsť k peniazom z vlastnej podnikateľskej činnosti, patrí výskum a vývoj, prenájom nehnuteľností, poskytovanie vzdelávacích služieb súkromného sektoru i štátu a podobne. Vo svete zaužívané súkromné grantové zdroje financovania škôl - granty a dary od nadácií, podnikov a jednotlivcov - sa dostávajú ku slovu aj na Slovensku. Príkladom sú viaceré nadácie i niektoré banky, ktoré pripravili grantové programy pre vysoké školy. Tie sa v rámci stanovených pravidiel môžu uchádzať o financie z grantov.
Poplatky sú rôzne
Samostatnou kapitolou príjmov vysokých škôl, nielen na Slovensku, sú dary od súkromných osôb a poplatky. Sponzoring v Európe nemá až také veľké tradície ako v Amerike, spoplatnenie štúdia najmä v krajinách, ktoré sa veľa rokov pýšili bezplatnosťou školstva, sa okamžite stáva predmetom nevôle študentov a politického boja. Tak či onak, podľa štúdie OECD štvrtina členských krajín štúdium nespoplatňuje, úroveň poplatkov v ostatných sa výrazne líši. Opäť je krajným modelom ten americký, keď časť študentov, hoci vôbec nie všetci, si platia náklady na vzdelanie priamo vo forme školného. Alebo je to tak, že v niektorých krajinách existuje pre študentov nižší, ale fixný príspevok ako školné, splácaný počas štúdia alebo neskôr, po jeho ukončení. "Poplatky tam tvoria nie veľkú, ale predsa len časť príjmov vysokých škôl," dodáva Salner. Alebo sú krajiny ako Slovensko, kde študenti, okrem drobných výnimiek, v podstate neplatia.
Do akej miery sa odlišujeme?
Matúš Pošvanc z Nadácie F. A. Hayeka vidí hlavný rozdiel medzi financovaním vysokého školstva na Slovensku a vo svete v prístupe k systému vysokého školstva. A tu sa dostáva na rad spoluúčasť študentov - poplatky. Keď niekto platí, dostáva sa do polohy spotrebiteľa a vzdelanie sa stáva službou. Pošvanc hovorí: "USA a Anglicko, ktorých univerzity obsadili v TOP 20 rebríčku šanghajského Inštitútu vyššieho vzdelávania takmer všetky priečky, je prístup k financovaniu založený viac na zodpovednosti samotných študentov." To podľa neho vyvoláva veľký tlak na poskytovateľov vzdelania, aby ho poskytovali kvalitne. Absolventi, aj keď drahých univerzít, potom získavajú konkurenčnú výhodu na trhu práce. "Pokiaľ nepripustíme, aby sa naše verejné vysoké školy zmenili v dôsledku tlaku spotrebiteľov, ktorých zas motivujú požiadavky trhu práce, bude väčšina našich vysokých škôl stále zaostávať," myslí si Pošvanc. Súčasný systém financovania vysokého školstva, keď takmer všetky peniaze idú zo štátnej pokladnice, príliš nepraje veľkému rozvoju ďalších súkromných zdrojov financovania vysokých škôl. "Mnohé z univerzít už dnes spolupracujú s podnikateľským sektorom a snažia sa poskytovať pre tento sektor i rôzne služby," pripúšťa Pošvanc. Vysoká miera štátnej podpory podľa neho spôsobuje, že školy nie sú motivované o tieto zdroje súťažiť a poskytovať "relevantnú protihodnotu" firmám. Podnikatelia, ktorí platia dane, zasa necítia potrebu vstupovať do financovania vysokých škôl ešte aj iným spôsobom.
Je to pre nás dobré?
Súčasný systém financovania vysokých škôl na Slovensku je veľkým posunom vpred. Tak znie odpoveď na túto otázku od Andreja Salnera. Aj financovanie podľa počtu študentov je podľa neho lepší systém ako bol ten predchádzajúci, keď školy dostávali na každý rok toľko peňazí, ako minuli rok predtým plus niečo navyše. Už aj to zahŕňa motiváciu. Nedávnym spoločenským cieľom totiž bolo zvýšiť počet študentov. Dnešný systém financovania spojený s akreditáciou predmetov, ktorá by mala garantovať aspoň minimálnu kvalitu, však reálne podľa Salnera nefunguje. "Prečo náš systém akreditácie nedokáže dostatočnú minimálnu kvalitu garantovať, to je už iná otázka ako financovanie. Možno to však chápať. Keby sme povedali, že, povedzme, tretinu škôl zavrieme, spoločnosť by to neakceptovala," mieni. V každom prípade by však bolo vhodné posunúť sa z úrovne, či má škola dostatok učební alebo pedagógov a do akej miery poskytuje kvalitné vzdelanie. A podľa výsledkov potom motivačne smerovať ďalšie financie - to je to, čo u nás ešte chýba. "Prvky už sú, ale spoľahlivý národný systém hodnotenia kvality vysokých škôl ešte nemáme," uzatvára Salner.