Aká je reč, ktorou hovoríme a píšeme? Aký je rozdiel medzi horlivým strážcom jazyka a jazykovedcom na správnom mieste, obdareným citom pre jemné zvláštnosti reči, pre skúmanie jej zákonitostí aj nevýslovných protirečení? Aký je reálny stav analfabetizmu u nás a aké sú šance slovenčiny na prežitie v dnešnej záplave najrozmanitejších angličtín? Aj o tom som sa rozprával v máji 2005 s riaditeľom Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slavomírom Ondrejovičom. Jazyk a reč, reč jazyka, jazyk reči - ich minulosť, prítomnosť, ale aj najbližšia budúcnosť. Náš rozhovor sme ukončili azda najdôležitejšou otázkou o slovníkoch, keďže vizitkou každého kultúrneho národa je práve úroveň a kvalita tohto nenahraditeľného artiklu. A odpoveď Ondrejoviča určite potešila každého: "Dominantným lexikolografickým dielom, na ktoré odborná i neodborná verejnosť striehne určite najdychtivejšie, je Slovník súčasného slovenského jazyka, kde sa slovenčina predstaví doteraz v najväčšom rozsahu prostredníctvom 250-tisíc hesiel." Práve toľko ich potrebujeme, aby sme sa mohli ľubozvučne a spisovne chváliť a haniť, milovať a nenávidieť, písať básne aj udania... Napriek neprajníkom a vďaka suverénnemu jazyku máme dnes svojprávnu slovenskú prózu a poéziu prinajmenšom na európskej úrovni, máme preložené aj tie najnáročnejšie diela svetovej literatúry, máme jazyk, za ktorý sa nemusíme pred nikým a nikde hanbiť - ak ho, samozrejme, dokážeme majstrovsky používať. Od nášho rozhovoru s pánom Ondrejovičom uplynul už nejaký ten mesiac, ale sen, ktorý nespochybniteľne patrí do každého nadreálneho arzenálu šťastných blúznivcov, sa stáva skutočnosťou. 22. januára bude mať slávnostnú prezentáciu na bratislavskom Bôriku prvý zväzok Slovníka súčasného slovenského jazyka. Už dnes môžem napísať, že verejnoprávna televízia a jej komerční konkurenti neprerušia vysielanie a nezaradia do programov mimoriadne spravodajstvo, že na námestiach našich miest, mestečiek a dedín neprepuknú spontánne veselice, ale aj tak máme oprávnený dôvod na malú tichú radosť. Autor je spisovateľ