Hoci pojem ekologická akvaristika je tu už štvrťstoročie, mnoho ľudí túžiacich po vlastnom akváriu robí tú istú chybu: Pri zakladaní akvária používa postupy a pomôcky, aké mali k dispozícii ešte naši starí otcovia. A po roku či dvoch sa riasami zaneseného akvária so špinavým dnom radšej vzdajú...
Moderné ekologické akvárium sa však čistí samo. Aj po rokoch sa dokáže pýšiť krištáľovo čistou, biologicky okysličenou vodou, čistým štrkovým dnom, zdravými, sýtozelenými rastlinami a životom kypiacim rybím osadenstvom.
Hoci Číňania chovali ozdobné "zlaté" rybky v záhradných rybníčkoch už pred dvoma tisícročiami, v Európe sa akvaristika začala rozvíjať až v 19. storočí. Nepriamo to súviselo so skutočnosťou, že Švéd Scheele a Angličan Priestley v rokoch 1772 a 1774 nezávisle od seba objavili nový chemický prvok -- kyslík Po tom, čo Francúz Lavoisier v roku 1777 skonštatoval, že dýchanie vtákov a rýb nie je ničím iným ako "spaľovaním" (nemysliteľným bez kyslíka) a Talian Spallanzani doložil, že vodné živočíchy ako "odpad" vylučujú do vody oxid uhličitý, mohli prísť na rad Alexander von Humboldt a Provencal. Tí spozorovali, že ak do nádoby s vodou vložíme rybky, postupne vydýchajú z vody všetok kyslík (vylučujú pritom čoraz viac oxidu uhličitého) a udusia sa. V roku 1841 Angličania Ward a Johnson prišli na to, že ak dajú do nádoby okrem rýb aj vodné rastliny, môže sa vytvoriť rovnováha medzi kyslíkom a oxidom uhličitým. Ryby vdychujú kyslík, ktorý uvoľňujú do vody vodné rastliny, kým oxid uhličitý vylučovaný rybami rastliny, využívajú rastliny pre vlastný rast. Pravdaže, ak majú aspoň trochu denného svetla -- konštatoval zasa Holanďan Ingenhouse.
Bez elektriny by to nešlo
Masovému rozvoju akvaristiky výrazne pomohlo zavádzanie elektrickej energie do domácností. Elektrický prúd nielenže rozsvietil žiarovku, ale rozžeravil aj drôt v elektrickom ohrievači, ktorý zaručoval dostatočne teplú vodu aj pre tropické ryby. Nielen to. Elektrický prúd dokázal rozkmitať aj membránu vo vzduchovacom strojčeku, ktorý zásoboval atmosférickým vzduchom známy vzduchovací kameň na dne akvária. Stačilo zhotoviť sklené akvárium, na dno nasypať prepratý hrubozrnný piesok, doň vtlačiť korene vodných rastlín, doliať vodu, nastaviť prúd vzduchu do vzduchovacieho kameňa, zapnúť ohrievač a po dvoch, troch dňoch vpustiť do akvária ozdobné rybky.
Kto rybky pravidelne kŕmil, z dna pravidelne zbieral odpad, z vodných rastlín a stien akvária systematicky odstraňoval množiace sa riasy, mohol spokojne žiť v predstave, že je akvarista ako sa patrí. Pravdaže, ak pritom dokázal zabezpečiť aj ideálnu kyslosť či tvrdosť vody pre desiatky, až stovky druhov rybičiek z celého sveta z rôznych biotopov, ktoré sa medzičasom do akvárií dostali.
Podľa toho, či to niekto dokázal, alebo nie, svet akvaristov rozdelil na chovateľov a na konzumentov akváriových rybičiek. Na tých, čo rybičky dokážu rozmnožovať a následne predávať, a na tých, ktorí ich kupujú iba pre potešenie z pohľadu na vlastné akvárium, v ktorom plávajú vedľa seba rybky z Južnej Ameriky s rybičkami z Ázie či Afriky.
Nové trendy
Keď sa rešpektuje ekológia a domyslia sa dostupné technické možnosti, odrazu je tu nový inovačný trend. V prípade modernej akvaristiky sa tak stalo v priebehu osemdesiatych rokov 20. storočia, keď si výrobcovia technických pomôcok pre akvaristov položili otázku, čo treba urobiť preto, aby akvárium čo najviac kopírovalo kolobeh vody v prírode. Bolo zrejmé, že ťažiskom musí byť inovovaný filter, ktorý pomocou vhodných filtračných vrstiev a živých rias dokáže zo starej vody v akváriu v krátkom čase vyrobiť vodu živú, krištáľovo čistú, podľa možnosti aj okysličenú. Súčasne sa výrobcom akvaristických pomôcok podarilo skonštruovať nový typ "večného" miniatúrneho čerpadla a spolu s elektrickými vodičmi ho doslova zaliať do plastu, bolo tu už srdce novej, ekologickej akvaristiky. Potom stačilo už len domyslieť vhodné filtračné vrstvy...
Novinka dostala podobu tridsať centimetrov vysokého plastového valca s priemerom pätnásť centimetrov, ktorý uzatvára iba niekoľko centimetrov vysoký kryt, tzv. hlava filtra. Tá ukrýva miničerpadlo a kontrolnú elektroniku. V závislosti od typu môže byť k spodnej časti krytu -- hlavy integrovaná aj ohrievacia špirála, ktorá po vodotesnom spojení valca a hlavy zostáva bezpečne skrytá vo vnútri valca. Keďže voda z akvária sa plastovou hadicou privádza samospádom do spodnej časti valca, stačí, aby vo vnútri prenikala cez jednotlivé filtračné vrstvy a následne okolo ohrievacej špirály cez čerpadlo v pracovnej hlave späť do nádrže akvária. Výhodou tohto riešenia je aj možnosť nastavenia teploty v akváriu s presnosťou na desatinu stupňa Celzia.
Prvou (najspodnejšou) mechanickou filtračnou vrstvou vo valci je plastová mriežka, zachycujúca všetky hrubé nečistoty z akvária, napríklad odumreté časti rastlín. Na ňu sa ukladá vrstva dutých keramických prstencov, ktoré pretekajúcu vodu víria, a tak nedovoľujú prenikať mechanickým nečistotám vyššie. Ak by sa aj prenikli, je tu vrstva akejsi nylonovej vlny, ktorá ich zachytí. Prenikaniu najjemnejších nečistôt bráni posledná z mechanických filtračných vrstiev pripomínajúca vatu. Po nej nasledujú biologické filtračné vrstvy s dostatočným množstvom vhodných baktérií schopných zlikvidovať odpad z akvária. Cesta "samočistenia" je totiž známa: bielkoviny a ich odbúrateľné produkty sa zmenia na neškodné amónium a jedovatý amoniak, ktoré niektoré baktérie premenia na jedovatý nitrid, a ten zas iné baktérie na relatívne neškodný nitrát. Nitrát a amónium využijú vodné rastliny ako živinu...
Biologicky účinný filter musí preto obsahovať čo najviac vhodných baktérií, schopných v čo najkratšom čase premeniť škodlivé látky na látky biologicky neškodlivé. O to sa stará hlavne špeciálna porézna vrstva, kde sa baktérie usadia a rýchlo rozmnožujú. Jedna či dve hrsti vysokoporézneho filtračného materiálu vo valci filtra reprezentujú aktívnu bakteriologickú plochu veľkosti futbalového ihriska. Adsorptívne filtračné vrstvy viažu na seba rad škodlivých látok (organické zvyšky, ale aj chlór z vodovodnej vody), kým tzv. prírodné chemické filtračné vrstvy (napríklad rašelina) síce z vody nič neviažu, ale vyčistenú vodu akvária obohacujú o výťažky pre zdravý život sladkovodných či morských rybiek.
Ako sa okysličuje voda
Prítomnosťou vodných rastlín, ktoré kyslík priamo do vody vylučujú. Ako je však možné, že často vidno aj dekoratívne akváriá bez zelených živých rastlín a rybky v nich dýchajú? Kyslík sa z ovzdušia dostáva do vody vlnením hladiny a preniknutím pod hladinu. Ak vodu z filtra vpustíme do akvária cez rozvodku v tvare písmena T rúrkou s radom otvorov po jej spodnej časti, vytvoríme umelý dážď. jeho prúdy nielenže zvíria hladinu, ale nemálo atmosférického vzduchu strhnú aj pod hladinu. Aby sa napriek tomu v akváriu nevytvoril stĺpec vody bez kyslíka. Druhým ramenom rozvodky vedieme prúd čistej vody priamo pod dno štrkového lôžka akvária. Čosi také je možné iba preto, že podobne ako vo filtri, aj v akváriu uložíme vrstvu štrku až na plastovú mrežu na dne akvária. Vďaka nej je medzi skleným a štrkovým dnom asi centimetrová medzera vyplnená vodou. Pretlak spôsobený prívodom časti čistej vody z filtra vyvolá vztlak vody už pod štrkovým lôžkom dna akvária. Jemne víriaca voda vytláča odpad aj zo štrkového dna akvária smerom hore, obmýva korene rastlín a zásobuje ich živinami. Keďže voda sa z akvária miničerpadlom vo filtračnej nádobe súčasne neustále odsáva a zachytené nečistoty prechádzajú na dno filtračnej nádoby, celý filtračný okruh je takto uzavretý.
Hoci "dobré" a "zlé" baktérie urobia svoje, raz-dva razy do roka sa odporúča filtračnú nádobu z čistiaceho okruhu odpojiť, filtračné vrstvy vyčistiť a sčasti obnoviť. Práve tak je múdre približne štvrtinu vody z akvária vyliať a doliať čistú vodovodnú vodu -- až po úroveň pôvodnej hladiny vody v akváriu. To najmä v bytoch s ústredným kúrením vo vykurovacom období nezanedbateľnú časť vody odovzdáva do suchého ovzdušia bytu. Aj malé, 50- až 60-litrové akvárium si ozajstnú "čistiacu" generálku vyžiada najskôr po dvoch rokoch.
StoryEditor