Čo najbližšie k ľuďom, čo najmenší batoh, čo najviac času, čo najďalej od turistov - asi tak by sa dali zhrnúť cestovateľské zásady Mileny Holcovej. Text na obálke jej najnovšej knihy Za humny nejsou lvy z vydavateľstva G plus G predstavuje jej život v pozoruhodnej skratke. Kedysi to bývalo celkom poslušné dievčatko. Rodičia aj učitelia ju mali radi. S jedinou výhradou - nikdy ju nenašli tam, kde ju nechali. Po maturite dala na dobré rady a vyštudovala právo. Túžba objavovať, preliezať ploty, rozhliadať sa po svete a premýšľať o ňom ju neopúšťala. Približne v tridsiatke pochopila, že všetko sa ubralo zlým smerom. Opustila prestížne zamestnanie a s novým manželom začala znovu od nuly, začala robiť to, čo skutočne chcela. Už vedela, že s trochou pokory sa dá cestovať aj bez peňazí, k dobrodružstvu pristupovať celkom zodpovedne a stopovať sa dá aj s troma deťmi...
Na vlastnej koži
Holcová tentoraz neponúka klasický cestopis, ale knihu, v ktorej zovšeobecňuje svoje skúsenosti v piatich kapitolách venovaných oblastiam ľudského života, ktorými sa podľa nej od seba jednotlivé civilizácie najviac odlišujú. Postupne sa venuje inakosti, vzťahom medzi mužmi a ženami, nasleduje viera, autorita a sloboda. Podobne ako samotné pojmy sú aj jej texty v prvých dvoch prípadoch oveľa konkrétnejšie, aby neskôr uvoľnili priestor o niečo špekulatívnejším kapitolám. Nikdy však nezabúda svoje tvrdenia podložiť vlastnými zážitkami, ktoré sú často presvedčivejšie než tvrdenia ktoréhokoľvek politológa sediaceho celý život vo svojom akademickom závetrí. Ak ste už "prelúskali" Huntingtona, môžete to teraz skúsiť s Holcovou. Je to celkom príjemná zmena.
"Svoje národné sebavedomie možno budujeme na mylných základoch," píše autorka a dodáva, že o kvalite českého piva, skla alebo hokeja síce svet vie, ale je mu viac-menej ľahostajná. "Pokiaľ sme si niečím naozaj vyslúžili pozornosť a úctu civilizovaného sveta, bol to noblesný rozchod so Slovenskom." Až v tejto súvislosti jej došlo, že raj nie je civilizácia, ale civilizovanosť. A medzi nimi leží priepasť. Holcová uvádza množstvo konkrétnych príkladov na to, aký veľký rozdiel je medzi týmito slovami. Civilizácia je mobil, civilizovanosť je umenie ho vypínať. Civilizácia je stláčanie spúšte fotoaparátu, ktorý myslí za nás, civilizovanosť je fotografia, za ktorou je sústredenie, trpezlivosť a pochopenie. Civilizácia je rýchlosť, civilizovanosť je umenie ušetrený čas nepremárniť. Civilizácia je džihád a križiacka výprava, civilizovanosť je vedomie, že pravda nie je niečo, čo jeden má, a preto už to druhý nemôže mať. Množstvo príkladov končí slovami, že civilizácia je šanca, civilizovanosť je schopnosť ju využiť.
Smradi a "smradi"
Strachom z inakosti trpíme zrejme všetci, rozdiel je možno hlavne v tom, ako sa s tým vyrovnávame. Z domu si nesieme v uzlíku kôpku predsudkov, ničím zriedkavým nie je pocit nadradenosti. Najmä v menej vyspelých krajinách nám prekáža, že tamojší obyvatelia úplne inak vnímajú čas a zvyčajne sa nikam neponáhľajú. Pri rozhovore sa s exotickými domorodcami míňame, pretože nám ide o informácie, im o zblíženie a pocit spolupatričnosti. Obviňujeme ich z toho, ako často klamú, oni v skutočnosti iba dávajú prednosť príležitosti život okoreniť preháňaním. "My tomu hovoríme lož, oni len nechcú kaziť príbeh pravdou." Máme pocit, že nás chcú mnohí z nich okradnúť, pre nich má však majetok belocha status vojnovej koristi z nepriateľského územia. Zdá sa nám, že nevedia hospodáriť, ale predovšetkým kočovné kultúry požadujú iba to, bez čoho sa skutočne nezaobídu a naše hromadenie mnohých zbytočností dosť dobre nechápu. Štedrosť má v ich očiach oveľa väčšiu hodnotu než sporivosť, ktorú považujú len za jeden z variantov sebectva. Majú iné zvyky, niekedy sa nám zdá, že sa správajú asociálne a nerešpektujú zákony. Zdá sa nám, že sú špinaví a páchnu, a pritom si neuvedomujeme, v akých podmienkach žijú a ani to, že často aj my páchneme im. Stretnúť kdesi v africkej savane spoteného belocha, večer zacítiť, ako vánok priniesol závan jeho vyzutých topánok, nemusí byť tiež najpríjemnejšia skúsenosť. Belochov považujem za vrchol krásy, a pritom si neuvedomujeme, že v mnohých iných kultúrach beloch veľmi pripomína tamojšie strašidlá. Holcová napríklad spomína, ako sa jej spolu s manželom báli deti v niektorých afrických dedinách. Až neskôr sa dozvedeli, že akoby z oka vypadli záporným postavám domorodých rozprávok. "Africké peklá sú zrejme plné bielych čertov a na metlách lietajú plavovlasé ježibaby."
Priplávali nové gény!
Jeden z Holcovej postrehov je, že pri výbere erotického partnera celkom spoľahlivo funguje xenofília, teda uprednostňovanie cudzieho. To, z čoho máme možno strach, nás zároveň aj priťahuje. Možno pritom niečo našepkáva aj príroda, ktorá vie, že genetické spestrenie môže prísť vhod. Táto skutočnosť je podľa autorky očividná najmä v oblastiach, ktoré sú geograficky izolované. Napríklad na Islande už dávnejšie formovali tamojšiu morálku obavy z možnej degenerácie. Ak pri ostrove zakotvila loď, mladé Islanďanky sa s tichým súhlasom rodiny nezdráhali zaviesť dôvernejší rozhovor s posádkou. Námorníci nemuseli byť krásni ani bohatí, hlavne že boli iní. "Keď sa potom narodilo čiernooké pachoľa, boli vraj spokojní úplne všetci."
Vzťahy medzi mužmi a ženami nás všetkých fascinujú, fascinujúce je aj ich porovnanie v rôznych krajinách. Vo svete môžeme nájsť krajné extrémy. Sú krajiny, kde ženy musia chodiť úplne zahalené a aj keď ich znásilnia, čaká trest práve ich, pretože muža údajne zbytočne provokovali. Na druhej strane sú však aj iné krajiny, havanský mladík tvrdí, že dievča, ktoré je ešte v pätnástich rokoch pannou, musí byť buď choré alebo mimoriadne škaredé. Autorka v tejto krajine stretla aj dievča, ktoré sa akútne potrebovalo zbaviť panenstva, pretože jej vyvolený túto komplikáciu odmietal riešiť... Rôzne kultúry sa od seba líšia významom panenstva, úlohou dohadzovačov či vnímaním krásy, pričom sa potvrdzuje, že je to z veľkej časti kultúrny konštrukt. Vnímanie krásy sa vyvinulo historicky ako zakódovaná informácia o zdraví, prípadne plodnosti, na druhej strane však silne podliehame tomu, čo za pekné považujú autority, či už je to čínsky cisár, ktorému sa páčili trpasličie nožičky alebo módne časopisy, ktoré uprednostňujú chlapčenské typy žien bez výraznejších materských znakov.
Jedináčik ako vzorec
Rozmanité krajiny sa od seba líšia vnímaním manželskej hádky, v mnohých z nich je niečo také na verejnom priestore tabu. Celkovo sa dá pri vzťahu k sexualite stanoviť základná trojčlenná škála - odmietanie, prijímanie s výhradami (platí aj pre európske krajiny) a otvorená náruč. "Len pár krajín, ktoré som navštívila, sa na vlnách sexuality necháva unášať vo valčíkovom rytme," konštatuje autorka, ktorá kapitolu o mužoch a ženách zakončuje rozsiahlym opisom a úvahami o výchove detí. Konštatuje, že priepastný je v jednotlivých krajinách prístup k novorodencom a zhruba napovedá, čo kde človeka čaká aj v nasledujúcich rokoch. Niekde je to obrovská pozornosť, inde letargia končiaca sa po pár rokoch úplným ignorovaním detí, ktoré sú následne z toho celý život deprimované. Autorka na základe svojich skúseností tvrdí, že deťom prospieva život vo veľkých, viacgeneračných rodinách (u nás už nedostatkový tovar), pocit vlastnej dôležitosti a bezpečia, vyrastanie v spoločnosti zvierat, atmosféra spolupráce či spoločné prežívanie udalostí. Nepomáhajú im priveľké nároky kladené ambicióznymi rodičmi, ktorí niekedy dokážu deti pripraviť o detstvo. Na dôsledky takejto výchovy sa nemusíme pozerať hneď za mreže väznice, kde sedí Michael Jackson, stačí nám pohľad na prvého jedináčika, ktorého máme poruke.
Viera, autorita, sloboda
Charakter Holcovej knihy sa výraznejšie mení pri kapitolách venovaných týmto trom fenoménom. Aj naďalej svoje tvrdenia ilustruje často až bizarnými zážitkami s ľuďmi a ich zvykmi, oveľa väčší dôraz však kladie na vlastnú reflexiu. Pasáž o náboženstve je vášnivým vyznaním sympatií ateistu voči veriacim, aj keď v pozadí stále zostáva skepsa, ktorá sa viac než viery týka inštitúcií. Autorita sa pohybuje v známom protiklade, od prirodzenej až po vynútenú, autorka si všíma moc politiky i médií. Pri rozmýšľaní o slobode dospieva k paradoxnému záveru: sloboda je príležitosť na útek. Kto nie je zvyknutý o ničom rozhodovať, niesť zodpovednosť, riskovať a myslieť, odsudzuje sa tým často na doživotie v mizerných podmienkach. To sa týka vonkajšieho prostredia, ale aj myšlienok vo vlastnej hlave. Oslobodiť dokáže aj fantázia.
Rypni do macha a odkryješ závislého slabocha
Naša predstava machizmu sa takmer kryje s pojmom grobianstvo, ktorého špecifická odnož vyklíčila v hispánskej Amerike. Ak mám hovoriť za seba, na prejavy mužského šovinizmu som tu síce narazila, boli však rafinovanejšie a vyskytovali sa menej často ako napríklad u nás. Latinskoamerický macho je panovačný a nadradený, do jeho repertoáru však patrí aj galantnosť a zodpovednosť. Macho sa stará o rodinu a je na to hrdý. S veľmi podobným výkladom machizmu som stretla aj v islamskej časti sveta a musím pripustiť, že ho ženy prijímali ochotne. Machizmus v najhrubšom význame slova možno vidieť skôr na Balkáne, kde zdegeneroval do jednoduchého parazitovania.
Človeku by tu chcel vykrikovať úderné feministické heslá, ale aby som povedala pravdu, odkrývanie koreňov by nás pravdepodobne umlčalo. Priviedlo by nás niekde do kyprej materskej náruče.
Ukážkový príklad sme mohli pozorovať zblízka v Albánsku. Zoznámili sme sa s dvadsaťpäťročným študentom angličtiny Arjom a týždeň sme bývali u nich doma. Vedel jazyky, bol vzdelaný a jemný. V domácnosti boli ešte dvaja dospelí bratia, zamestnanci armády a otec, ktorý sedel celé dni na dvore, kde striedavo fajčil a kašľal. Za celý týždeň sme nikdy žiadneho chlapa nepristihli pri užitočnej činnosti, neumyli po sebe ani hrnček od kávy. Chod domácnosti obstarávala zodratá matka, ktorá stále v nejakom rade alebo niečo varila, aby nakŕmila svojich chlapov.
Arje ako jediný ukončil školy. Dvanásť rokov dochádzal do okresného mesta. Mama ho odprevádzala k autobusu, aby mu plačky zakývala. Robila tak každý týždeň, dvanásť rokov. Po zrútení totalitného režimu sa rovnako ako ostatní muži aj Arje začal nervózne rozhliadať, kto sa o neho bude starať teraz?! Keď sa k tomu svet nemal, hneval sa. Korzoval s ostatnými frustrovanými kolegami po uliciach a vymýšľal, ako zbohatnúť bez práce. Celé hodiny krúžili po námestí až! - vymysleli pyramídové hry. Arje požiadal môjho muža v liste o finančnú pomoc, aby mohol výhodne investovať. Martin sa do toho dvakrát nehrnul, Arje rovnako ako väčšina Albáncov, značne prerobil. Zo zúfalstva sa pridal k vzbúrencom, ktorí rabovali kasy. Ďalšie informácie nám poskytla jeho matka. Povedala, že Arje je v Taliansku, musí pracovať (prvýkrát v živote) a že mu máme posielať peniaze, aby nemusel pracovať.
Pri čítaní jej listu mi zišlo na um, či machizmus nakoniec nie je dôsledok jedného z variantov známej "ženskej hlúposti"?
V krajinách, kde matky svojich synov obdivujú a oddane milujú, sa machizmu naozaj mimoriadne darí. Namiesto toho, aby mamy synom zavčasu vylepili poriadne zaucho a pripravili ich na fakt, že z nich nikto nebude padať na zadok, maznajú ich a do vysilenia obskakujú. Potom sa len ťažko možno diviť, že sú mládenci na prahu dospelosti zaskočení, ba až sklamaní totálnou ľahostajnosťou zvyšku sveta. A len tak jednoducho mu to neodpustia.
(Ukážka z knihy)