Každý človek si zapamätá len 2 % z toho, čo počuje, 10 % z toho, čo vidí a 20 až 40 % z toho, čo najskôr vidí a potom počuje. Vo Veľkej Británii, napríklad, nie je výnimočné, keď si manažéri nechávajú svoje vystúpenia zo závažných obchodných rokovaní zaznamenať na videokazetu. Uvedomujú si, že nie je nič horšie ako zlyhať na opakovanej chybe. Na podobné sebaspytovanie nie sme u nás ešte zvyknutí, naopak, môže sa nám to zdať extrémne, podobne ako aj fakt, že na dialóg v práci by sme sa mali dôkladne pripraviť, koordinovať ho alebo nebodaj nacvičiť. Veď kto má na podobné "šaškovanie" čas a chuť? O teoreticko-praktický pohľad na to, ako by sme sa napriek predsudkom mohli vyhnúť zbytočným konfliktom na pracovisku i v osobnom živote, sa pokúsil psychológ Ernest Dupuy v knihe Úspešný dialóg (Portál, 2002). Podľa neho je paradoxné, že v dobe množstva komunikačných prostriedkov sú ľudia osamelejší ako kedykoľvek predtým, práve preto, že úloha medziľudskej komunikácie je odsúvaná na perifériu. Mnohí čitatelia majú proti publikáciám podobného typu averziu kvôli ich prílišnej teoretickosti. V prvej časti nie je ani Úspešný dialóg výnimkou. Autor síce demonštruje svoje znalosti z psychológie, často však príliš zložito, a tým zbytočne. Oveľa zaujímavejšia je jeho snaha presvedčiť nás, že tolerancia, ovládanie sa a načúvanie druhého, sú najdôležitejšie pre úspešný dialóg v dnešnom svete podrazov, korupcie a egocentrizmu. Druhá časť knihy je postavená na rozbore konkrétnych rozhovorov od príkladu nesmelého zamestnanca cez vedúceho manipulátora až po bezohľadného suseda. Publikácia je spestrená testom, ktorý čitateľa hneď na začiatku vrhne do kategórie šampiónov dialógu, priemerných alebo takých, ktorých "čaká veľký kus práce", i vhodnými citátmi svetových velikánov. Pri nich si chtiac či nechtiac uvedomíme nosnú myšlienku celej knihy: zhoda pri komunikácii nie je súzvuk názorov, ale vôle.