Realizácia čílskej dôchodkovej reformy je veľmi poučná aj pre východoeurópske krajiny, ale pri analýze si treba všimnúť nielen jej pozitíva, ktoré sa prejavili najmä v začiatkoch jej realizácie, ale aj niektoré súčasné negatívne prvky.
|
Dôchodkovú reformu v Čile začal v roku 1980 diktátor Augusto Pinochet. |
Čílska vláda v roku 1980 prijala nový zákon o reforme dôchodkového systému. Vytvoril sa jednotný systém na základe kapitalizačného piliera s presne určenými príspevkami, ktoré bolo treba odvádzať súkromnému správcovi penzijného fondu. Systém sa stal povinným pre trvalo zamestnaných a dobrovoľným pre tých, ktorí dlhodobo už boli začlenení v starom systéme. Obidva tieto systéme paralelne fungovali do roku 1986 a potom sa začal presadzovať už len nový kapitalizačný systém.
Prispievateľ je povinný odvádzať na svoj účet 10 % zo svojho príjmu z prvých 22 000 USD zarobených ročne. Potom sa percentá na povinné príspevky znižujú so zvyšovaním príjmu. Tieto platby sú odpočítateľnou položkou z daňového základu, ďalšie platby, pre ktoré sa rozhodne prispievateľ, už nemajú daňové výhody. Zamestnávateľ, vláda neprispievajú na účet zamestnanca.
Správcami penzijných fondov sú súkromné akciové spoločnosti. Ich činnosť monitoruje vládna organizácia SAFP (Chilean Superintendent of Pension Funds). Poskytované služby správcami penzijných fondov zahrňujú: prijímanie príspevkov, správa jednotlivých kapitalizačných účtov, investovanie prostriedkov cez vlastný penzijný fond, zaistenie výplaty dôchodkových a invalidných dávok a dávok vyplácaných dedičom. Činnosť penzijných fondov je zaisťovaná a to licencovanými poisťovacími subjektmi. Zaisťovanie poisťovacími spoločnosťami vyplývalo aj z negatívnych skúseností v USA v 70. rokoch, keď mnohé penzijné fondy krachovali a prispievatelia prišli o svoje úspory.
Veľkosť základného imania správcu sa mení v závislosti od počtu prispievateľov. Výška poplatkov sa pohybuje od 1,5 - 2 % z povinne odvádzaných príspevkov. Konkurenčná sila a veľký počet penzijných fondov v Čile viedli k tomu, že výška poplatkov je v súčasnosti minimálna.
V Čile síce zákon stanovuje, že muži môžu odísť do dôchodku vo veku 65 a ženy 60 rokov, ale nie je to povinnosť. Zákon dokonca umožňuje, že môžu odísť do dôchodku skôr, ak majú dostatok prostriedkov na účte, ktorý im zabezpečí dôchodok na úrovni 50 % úrovne zdaniteľnej mzdy za posledných 10 rokov. Pri predčasnom odchode do dôchodku vláda účinne pomáha príspevkami, aby mohol dôchodca dostať aspoň minimálny dôchodok, pričom podmienkou je, že prispievateľ odvádzal časť príjmov do fondu minimálne 20 rokov.
Pozitívny vplyv penzijných fondov na čílsku ekonomiku
Výrazný pozitívny vplyv fondov sa prejavil aj na čílskej ekonomike. Tento systém viedol k veľkej akumulácii a rastu úspor, čo sa pozitívne prejavilo v možnosti vyšších investícií a v konečnom dôsledku umožnilo aj zvýšiť kapitálové výdavky štátu. V rokoch 1981 - 1999 predstavovali penzijné fondy najväčších inštitucionálnych investorov v Čile, ktoré investovali takmer do všetkých sfér hospodárstva. Ich podiel na tvorbe hrubého domáceho produktu v roku 1981 bol len 0,9 %, ale už v roku 1995 sa zvýšil na 42 %. Penzijné fondy pomohli rozvinúť aj trh s nehnuteľnosťami a to hlavne tým, že nakupovali hypotekárne záložné listy, prostredníctvom ktorých banky poskytovali hypotekárne úvery. Investovali tiež do infraštruktúry a prispeli k vyššej funkčnosti kapitálového a poistného trhu. Za obdobie dvoch desaťročí dosiahli priemernú výnosnosť 10,9 % s výrazne diferencovanou výnosnosťou v niektorých rokoch.
Tabuľka č. 1 (súbor xls vložený)
Ako vyplýva z tabuľky, investície čílskych penzijných fondov sa orientovali na začiatku svojho vývoja hlavne do dlhopisov s pomerne vysokým podielom štátnych dlhopisov. Vyššia úroveň úrokových sadzieb v Čile v tomto období umožňovala vyššie zhodnotenie pri nízkom riziku. Postupne najmä v 90. rokoch sa zvyšuje podiel investícií aj do akcií a zahraničných dlhopisov, čím sa však v portfóliách penzijných fondov začína prejavovať vyššie riziko, ale i možnosť dosiahnutia vyšších výnosov. Z tabuľky tiež vyplýva, že takmer na 100 % (s výnimkou posledných rokov) umiestňovali čílske penzijné fondy svoje investície na domácom kapitálovom trhu.
Možno konštatovať, že penzijné fondy v Čile pozitívne ovplyvnili celkový chod ekonomiky, čo sa odzrkadlilo i na vývoji takých makroekonomických veličín, akými sú inflácia a deficit štátneho rozpočtu. V Čile dosahovala inflácia ešte v roku 1990 pomerne vysokú úroveň až 27,3 %, kým v roku 1995 už len 8,2 % a v roku 2003 klesla na 1,1 %. Čile patrilo v 90. rokoch ku krajinám, ktoré vykazovali aktívne saldo štátneho rozpočtu (v roku 1990 +0,8 %, v roku 1995 dokonca +2,5 %). Situácia sa však zmenila najmä na prelome tisícročia, keď už v roku 1999 vykazuje schodok -1,5 % a v roku 2002 -0,8 %. Čo sú, samozrejme, lepšie parametre, aké dosahuje slovenská ekonomika.
Negatívne tendencie v 90. rokoch
Najmä v druhej polovici 90. rokov sa v Čile začínajú prejavovať niektoré nedostatky v hospodárení penzijných fondov. Súvisí to aj s tým, že Čile má otvorenú trhovú ekonomiku, na ktorej sa negatívne prejavili aj zahraničné krízy v Mexiku a Brazílii. Výrazný pokles inflácie a pozoruhodné výsledky v hospodárení štátu viedli k tomu, že dochádza k poklesu úrokových sadzieb, čím sa výrazne znížila i výnosnosť dlhopisov. Štát, ako najväčší a najbezpečnejší dlžník, tiež znížil frekvenciu emisií štátnych cenných papierov. Rast výnosnosti portfólií bolo potrebné ťahať vyšším podielom akcií, prípadne zahraničných dlhopisov. Investovanie čílskych penzijných fondov je však silne kontrolované SAFP a pri investíciách do akcií majú fondy limit 37 % z investícií fondu a pri zahraničných investíciách je to 20 % z investícií fondu. Najväčším nedostatkom je nadmerná regulácia zo strany štátu, ktorá sa týka zhodnotenia, ktoré nemôže byť nižšie ako je priemerné zhodnotenie v priemysle (povolená odchýlka je len -2 %). Z toho vyplýva, že fondy vytvárajú podobné portfóliá a dosahujú aj podobnú výnosnosť. Reštriktívne opatrenia sa týkali aj teritoriálneho zamerania investícií, z čoho vyplýva i uvedený prehľad v tabuľke.
Ďalším negatívnym prvkom sú vysoké administratívne náklady penzijných fondov, nedostatok investičného portfólia a prevody medzi samotnými fondmi. Náklady na správu klientovho účtu sú tiež presne stanovené vládou, z čoho vyplýva, že správcovia nemôžu prispôsobiť kvalitu nimi poskytovaných služieb pre jednotlivých klientov. Majú teda tendenciu zameriavať sa na kategóriu zamestnancov s vyššími príjmami, lebo tam sú provízie vyššie.
Výkonnosť penzijných fondov v Čile na prelome tohto tisícročia sa výrazne znižuje. Fondy sa dostávajú do červených čísel s problémami v samotnom hospodárení. V roku 1995 vykazujú stratu vo výške -2,5 % a v roku 1998 -1,19 %. Situácia sa vyostrila v nasledujúcich troch rokoch, keď viaceré fondy skrachovali. Pokles vo výkonnosti fondov sa prejavil aj ich úbytkom na trhu, kým v roku 1997 existovalo v Čile 21 správcov penzijných fondov v roku 2002 ich bolo už len 7. Aj v roku 2003 vo vzťahu k roku 2002 vykazujú najväčšie penzijné fondy v Čile stratu (Cuprum -3,69 %, Provida -6,82 %).
Podľa názoru mnohých odborníkov je dnes už existujúci penzijný systém v Čile zastaraný a vyžaduje si zmeny v rámci meniacich sa podmienok trhovej ekonomiky i svetových globalizačných procesov. Reformné prvky by podľa mnohých ekonómov mali smerovať:
- do znižovania administratívnych nákladov fondov, čo si vyžaduje liberalizáciu spôsobu účtovania provízií správcami s možnosťami poskytovania rôznych zliav, s cenovou diferenciáciou a rôznou kvalitou služieb,
- umožniť aj iným finančným inštitúciám - banky, poisťovne, investičné fondy - vstúpiť na tento trh,
- do liberalizácie podmienok investovania - pri rôznej úrovni rizika, rôzne vekové kategórie, dosiahnuť rôznu úroveň výnosnosti,
- možnosť pôsobenia domácich penzijných fondov v iných penzijných systémoch v rámci Latinskej Ameriky,
- prispievateľ by mal mať možnosť sám si spravovať svoj vlastný účet a svoje portfólio na základe vlastných vedomostí a informácií z internetu,
- mal by sa eliminovať štátny príspevok ako doplatok k nasporeným prostriedkom,
- prispôsobiť výšku príspevku tak, aby každý mohol prispievať iba toľko, koľko by potreboval na dávku vo výške minimálneho dôchodku, ostatné prostriedky by investovalo obyvateľstvo dobrovoľne podľa vlastného uváženia.
Aj keď s uvedenými názormi možno polemizovať, jednoznačne smerujú k podpore vyššej efektívnosti čílskeho penzijného systému, k jeho vyššej liberalizácii, o čo sa usilujeme v súčasnosti aj v rámci Európskej únie.
Na záver možno konštatovať, že čílska reforma penzijného systému predstavovala odvážny krok v 80. rokoch, ale v súčasnosti už stratila svoju dynamiku a efektívnosť. Nesporne prispeli tiež k tomu, že sa rozvinula trhová ekonomika, krajina dosiahla politickú stabilitu a penzie sa už nestali ani zdrojom získavania voličov v predvolebnej kampani politických síl.
Treba tiež zdôrazniť, že čílska dôchodková reforma bola zavedená v čase diktátorského režimu, kedy neexistovali žiadne politické strany a voľby sa nekonali. Podporu priniesol tiež americký kapitál. Preto sa odborníci obávajú, že podobný systém je ťažko aplikovať čo len na ohraničené obdobie v demokratických krajinách.
| Výnosnosť a rozloženie investícií fondov (v %, vybrané roky) | ||||||
| Rok | Výnosnosť | Čílske akcie | Vládne dlhopisy | Firemné dlhopisy | Zahraničné dlhopisy | Celkový podiel dlhopisov |
| 1982 | 28,60 | 0,00 | 26,00 | 74,00 | 0,00 | 100,00 |
| 1985 | 13,40 | 0,50 | 42,40 | 57,10 | 0,00 | 99,50 |
| 1989 | 6,90 | 10,10 | 41,60 | 48,30 | 0,00 | 89,90 |
| 1991 | 29,70 | 23,80 | 38,30 | 37,70 | 0,00 | 76,00 |
| 1995 | -2,50 | 29,40 | 39,40 | 28,40 | 0,20 | 68,00 |
| 1997 | 4,70 | 23,40 | 39,60 | 32,64 | 0,53 | 73,46 |
| 1998 | -1,10 | 14,90 | 40,96 | 35,44 | 5,63 | 82,03 |