Iba o ulicu ďalej, v bratislavskej Galérii Hit, je inštalovaná iná expozícia s názvom Chlap, hrdina, duch, stroj. Zaoberá sa problémom súčasného mužského umenia. Počtom umelcov nijako nezaostáva -- prezentuje tri desiatky českých a slovenských výtvarníkov. Diela rôznych foriem, od maľby cez fotografiu až po video a inštaláciu. Klenoty? Určite, zatiaľ však len na tej nemateriálnej úrovni. Rôzne formy súčasného umenia na Slovensku nepatria k vyhľadávaným zberateľským cieľom...
Kurátorky výstavy Lucia Tkáčová a Aneta Mona Chisa vidia problém jednoznačne -- riadny trh s umením u nás (až na pár výnimiek) vlastne neexistuje. "Kupci zvyčajne nie sú zberateľmi v pravom zmysle slova. Investujú do výtvarných diel s cieľom výzdoby bytu, vnímajú ich ako dekoráciu," hovorí Tkáčová.
Aj tých pár nadšencov, ktorí sa na Slovensku pokúšajú vytvoriť súkromnú zbierku, sústreďuje svoju pozornosť práve na ľahko uchopiteľné médiá, akými sú maľba, kresba, fotografia, objekt... O najnovšie prejavy, inštalácie, videá či koncepty záujem nejavia.
Cit nad rozumom
Podľa zasvätených vládne podobná situácia aj na zahraničných aukciách. "Musíme si však uvedomiť, že trh s umením sa neodohráva iba na aukciách, hoci to tak niekedy vyzerá," prízvukuje úspešný český galerista Jiří Švestka. Podľa neho sa najlepšie diela na dražby často vôbec nedostanú. "Buď ich autor alebo majiteľ chce predať do dobrých neanonymných rúk a chce mať istotu, že nový majiteľ bude mať k dielu aj iný ako len investičný vzťah, alebo ani sami zberatelia na aukciách nenakupujú, pretože na rozhodnutie potrebujú pokoj, čas a rozvahu."
Skutočný trh s umením, najmä tým súčasným, sa preto nedá posudzovať podľa výsledkov týchto spoločností. Žije v galériách, na výstavách, hýbu ním galeristi a manažéri umelcov. A tí majú o súčasné umenie veľký záujem. "Výstavy mladých výtvarníkov v New Yorku, Londýne alebo Berlíne majú bohatú návštevnosť, potenciálni kupci sú dokonca čoraz nenásytnejší," tvrdí galerista.
Benka v nebanke
Podľa Švestku je situácia v Prahe, Bratislave, Varšave a Budapešti iná ako v ostatných krajinách, pretože naša spoločnosť bola odrezaná od živého umenia a otvoreného trhu s ním na viac ako štyridsať rokov. S týmto názorom súhlasí aj jeden z mála mladých slovenských výtvarníkov, úspešných v zahraničí, Boris Ondreička: "Kontinuálne zrenie spoločenského podhubia sa nedá nahradiť. U nás nemáme tradíciu zbierok súkromníkov ani právnických osôb. Galérie nakupujú v rámci možností, ktoré im poskytuje obmedzený rozpočet."
Súkromné galérie, ktoré by ponúkali kvalitu, v podstate neexistujú, s odborným poradcom spolupracuje málokto. Domáci nadšenci, ktorí investujú do umenia, sa teda riadia skôr náhodou než prešpekulovaným postupom. Ak už kupujú, tak zvyčajne na aukciách a na istotu. "Keď si slovenský zberateľ kúpi dielo Martina Benku, má záruku, že ho o pár rokov môže predať s určitým ziskom," hovorí galerista Juraj Čarný. Investície do súčasného umenia sú podľa neho rizikové -- vyžadujú, aby bol človek aj nadšencom a nepotreboval okamžite zhodnocovať svoju kúpu.
Guľôčky v továrni
Súkromný zberateľ Pavol Weiss, ktorý sa orientuje na súčasné umenie a modernu, cíti nedostatky aj v ponuke. "Až na výnimky u nás nič výnimočné nevzniká." Ďalší problém vidí v praktických obmedzeniach. "Ide napríklad aj o priestorovú náročnosť diela, veď inštaláciou je aj vyčúraný nápis do snehu medzi dvoma kopcami alebo rozsypané guľôčky na dlážke továrne. Neviem si tento typ umenia predstaviť v obývačke."
Za výnimočné však považuje objekty Romana Ondáka a Mateja Kréna. Práve Ondák tvorí spolu s Borisom Ondreičkom a Ilonou Németh trojicu trhovo najúspešnejších súčasných slovenských umelcov. Orientujú sa výlučne na zahraničie, na domácej pôde prakticky prestali vystavovať. Čarný je presvedčený, že ich umenie, adresované úzkej skupine ľudí, by konzervatívni slovenskí kupci odmietli. Ondákov koncept -- performance ľudí čakajúcich v rade -- kúpila napríklad londýnska Tate Gallery, jeho fotografie, inštalácie a kresby sú v zbierkach v USA, vo Francúzsku, v Belgicku, Nemecku, Rakúsku... Spolupracuje s dvoma súkromnými galériami vo Viedni a v Paríži, ktoré ho zastupujú pri všetkých predajoch.
Nová vlna buržoázie
Naopak, Ondreička s galériami nespolupracuje, k predaju diela sa dopracuje zvyčajne prostredníctvom výstav. Vie, že zahraniční vystavovatelia sa priestorovou náročnosťou diela odradiť nenechajú. "Istej súkromnej osobe v Belgicku som predal rozmernú inštaláciu. Keďže majiteľ nemal vo svojom dome miesto na jej vystavenie, pristavil si ho. Takýto postup je úplne všedný."
Švestka dodáva -- zatiaľ u nás nie sú zberatelia, ktorí by renovovali staré továrne a umiestnili v nich svoju zbierku. "Keď je to však možné v Rakúsku a v Nemecku, prečo nie tu? Uvidíte, keď sa rozkríkne, že diela mladých slovenských a českých autorov majú komerčný úspech v zahraničí, rýchlo sa všetko zmení."
Ondreička predpokladá, že na zmenu klímy potrebujeme ešte minimálne pätnásť rokov. "Až tretia generácia novej buržoázie začne miešať karty." Už aby vstúpili do hry!