Dôležité sú však aj dejinné udalosti, ktoré tomuto dátumu predchádzali (zakázaná oslava výročia založenia Československej republiky 28. októbra a mohutná demonštrácia, postrelenie medika Jana Opletala, jeho smrť a posledná rozlúčka zmenená na protestnú akciu), ako aj udalosti, ktoré nasledovali po ňom (transport a ťažký život študentov v koncentráku, útek ostatných študentov do československej zahraničnej armády a vyhlásenie Medzinárodného dňa študentstva).
Príliš skorá smrť
Symbolom sa stalo predovšetkým meno Jana Opletala. Správa o jeho smrti sa šírila ako lavína. V protektoráte nebolo študenta, ktorý by o nej nevedel. Čierne zástavy zaviali takmer na všetkých internátoch. Razom si všetci uvedomili, že zomrel jeden z nich. Prvá sa zmobilizovala samospráva Hlávkovho internátu, kde Opletal býval, a začala rokovať s úradmi o povolení usporiadať verejný pohreb. Prianím všetkých študentov bolo vzdať kamarátovi poslednú poctu v Prahe skôr, než ho prevezú na rodnú Hanú.
Jeden z jeho spolubývajúcich na internáte František Kord k tomu povedal: "Navrhli sme, aby sa dalo vytlačiť parte s Wolkrovým epitafom ...pro spravedlnost světa šel sa bít / dřív než moh´ srdce k boji vytasit / zemřel mlád 24 let. Túto časť sme nedali do záhlavia náhodne. Obaja mali 24 rokov, keď predčasne odišli z tohto sveta. Wolker po ťažkej chorobe a Opletal po ťažkom zranení. Ďalší kolega z internátu Karel Hodač sa podujal, že požiada známeho českého básnika Vítězslava Nezvala o napísanie oslavnej básne a zájde za režisérom E. F. Burianom, aby navrhol herca, ktorý ju zarecituje.
Hitlerova príležitosť
Skôr ako sa zasadnutie skončilo, ktorýsi zo študentov pripichol oproti schodišťu narýchlo vyrobené oznámenie s trúchlivou kubistickou kresbou. Roh prekryl širokou čiernou páskou, ktorú mal 28. októbra počas demonštrácie na rukáve kabáta. Bol v tom kus symboliky. Hodač si plagát prečítal iba letmo. Nemal veľa času. Čo najskôr chcel byť u majstra Nezvala. Po rokoch na to spomínal: "Len čo som začal hovoriť, Nezval ma autoritatívne prerušil, že báseň napíše. Pokladal za svoju povinnosť, aby ju napísal práve on, básnik číslo jeden. Báseň podľa dohovoru zložil. Na druhý deň som hneď od neho utekal za Emilom Burianom, ktorý bez dlhého rozmýšľania rozhodol, že verše bude recitovať Marie Burešová, ktorá bola v tom čase jedna z najlepších českých herečiek."
Protektorátna vláda reagovala na rozhodnutie študentov vzdať verejnú poctu svojmu kolegovi zákulisným rokovaním, aby sa posledná rozlúčka uskutočnila bez prítomnosti verejnosti. Zrazu neočakávane od toho ustúpila a rozlúčku povolila. I keď sa to nedá ničím podložiť, pravdepodobne to neurobila pod nátlakom študentov, ale na pokyn Hitlera, ktorý vytušil jednu z veľkých príležitostí na zatvorenie českých vysokých škôl. Nejaký dôvod sa už nájde... Policajný riaditeľ nakoniec skrátil trasu pohrebu a zakázal oslavné prejavy. Dokonca aj Nezvalovu báseň Za Janom Opletalom.
Ticho pred búrkou
Obrad začal vikár československej cirkvi Jaroslav Krejcárek. Podľa zachovaného svedectva ho pred začiatkom navštívil policajný komisár a prísne ho varoval, aby sa vzdal akýchkoľvek prejavov, ktoré by študentov nejakým spôsobom vyprovokovali, v čom by nemecké úrady mohli vidieť protest.
Truhlu niesli na ramenách traja a traja študenti a ďalší šiesti robili čestný sprievod. Na jednom úseku ju niesol aj Karel Hodač. "Na prvom úseku, keď sa vynášala z kaplnky ústavu, kde bol vystavený, som nebol. Muselo to byť len na druhom alebo treťom úseku. Pri nesení som dával pozor, aby nám vychádzal krok a rakva nespadla." Všetko prebiehalo v úplnom tichu, ktoré ešte väčšmi umocňovalo vzdor voči nacistických okupantom. Sprievod sa zastavil pri pohrebnom aute. Zrazu sa pri nakladaní truhly z tisíc hrdiel ozvalo clivé Kde domov můj.
Nad Prahou sa blýska
"V tej chvíli sme si uvedomili," prezradil nám ďalší Opletalov priateľ Jan Pilař, "že niet krajšej piesne, ako je hymna. Kde domov můj... Koľko symboliky sme v tom videli. Zrazu sme si už neboli ani istí, či je to skutočne náš domov. Namiesto ľubozvučného jazyka sa zo všetkých strán ozývali len drsné nemecké povely. Po maličkej prestávke sme pokračovali zakázanou slovenskou časťou Nad Tatrou sa blýska. V našom hlase to hrmelo a vedeli sme, že raz zahrmí nad nemeckou rozpínavosťou. Nikdy sa nebudem hanbiť povedať, že chlapom ako hory tiekli po lícach slzy. Horúce, plné nenávisti. Aj dnes som presvedčený, že krajšie sme sa s Janom Opletalom ani nemohli rozlúčiť."
Udalosti sa zrazu začali vyvíjať úplne inak ako doteraz. Tichá demonštrácia sa zmenila na búrlivú. Spievali sa národné piesne a vyvolávali protinemecké heslá. To sa už dostala k slovu protektorátna polícia a príslušníci SS. Narýchlo privolali ďalších. O počte Nemcov, ktorých bolo tiež dosť, najmä tajných, nevieme. Táto manifestácia študentov napokon poslúžila Hitlerovi ako dôvod na zatvorenie vysokých škôl a odvlečenie 1 200 študentov do koncentračného tábora. O dva roky neskôr na počesť týchto udalostí vyhlásili v Londýne 17. november za Medzinárodný deň študentstva.