Rozšírená predstava hovorí, že veriaci a ateisti sú tými najznepriatelenejšími skupinami v spoločnosti. Veď viera v existenciu Boha rozhádala ešte viac rodín ako viera v božské schopnosti zabudnutého politika. Možno však toto zjednodušené tvrdenie neplatí. Pri trochu inom pohľade na náboženské spektrum sa môžu obe skupiny ocitnúť tesne vedľa seba. Nedorozumenie môže spočívať v neporozumení. Za veriaceho i za ateistu sa považuje kdekto.
Vesmírni ľudia
Skutočný, slovníkovo definovaný ateizmus znamená aktívne odmietnutie teistickej, mystickej, transcendentálnej koncepcie sveta. Nebolo to tak vždy.
Do obdobia reformácie znamenal ateizmus skôr osobné vzpieranie sa Bohu spôsobom života. Takzvaní praktickí ateisti nemali dostatočnú vieru alebo vedome konali proti Jeho nariadeniam. Až s novodobým racionalizmom a osvietenstvom, keď sa stala problémom a predmetom sporov samotná božia existencia, sa začal presadzovať nový, tentoraz dôsledný ateizmus. Jeho stúpenci sproblematizovali zažitú predstavu Najvyššieho, respektíve ho začali úplne popierať.
Ani dnes nie je situácia celkom jasná. Veľa "neveriacich" verí v rozličné prírodné sily, vesmírnych ľudí a "niečo, čo nás presahuje". U "veriacich" je situácia, samozrejme, obdobná.
Vitajte na vláde!
"Bezverectvo" nemá jednu tvár a pod jeho maskou sa skrýva množstvo často mystických predstáv o fungovaní sveta. Slovensko má aj v tomto medzi postkomunistickými krajinami zvláštne postavenie. Najmä, keď sa podľa sociológa Jána Bunčáka porovnáme s krajinami, kde je vyspelá diskusia medzi teologickými a materialistickými koncepciami a filozofiami: "Tým, že na Slovensku boli od štyridsiatych do osemdesiatych rokov náboženské koncepcie intenzívne potláčané a odmietané, došlo k zvláštnemu javu, že náboženské myslenie ustrnulo na úrovni, ktorá zodpovedá práve štyridsiatym rokom 20. storočia."
Do vákua, ktoré vzniklo v roku 1989, tak vstupovalo jednak staré, štyridsať rokov nerozvíjané náboženské myslenie, jednak sem začali prenikať "zlomky, útržky iných metafyzických koncepcií, bez toho, že by ich tu vedel niekto identifikovať a povedať o nich, čo vlastne znamenajú".
Pekným príkladom je podľa sociológa moonizmus. Keď prišli ich predstavitelia prvýkrát na Slovensko, prijali ich na vysokých vládnych úrovniach. "Nikto o nich nevedel, vo vedomí a v národnej kultúre nebola vypestovaná schopnosť rozlišovať v tejto oblasti."
Zlomky poznania
Následkom istej nekompetencie v duchovnej oblasti je u nás neobyčajne veľa ľudí, ktorí sa považujú za veriacich a zároveň veria teóriám, ktoré sú v absolútnom rozpore s vierou. Spoliehajú sa na všetky možné amulety, počítajú šťastné dni a prestavujú nábytok tak, aby nebránil prúdeniu energie čchi. Ľudia, ktorí hovoria, že sú neveriaci, napočudovanie akceptujú tie isté útržky, zlomky koncepcií, ktoré nemajú nič spoločné s vedou ani ateizmom.
Napríklad eklektici si do nákupného vozíka v náboženskom hypermarkete povkladali od každého výrobcu niečo: večný kolobeh, ktorý sa podľa nich vôbec nebije s večným životom, i slobodnú vôľu s všeurčujúcim osudom. Ostatne, keď ležia v jednom regáli, treba vyskúšať obe.
"Niečo nad nami určite existuje, ale čo to je, neviem," konštatujú ďalší. I keď "to" nemajú pomenované, sami už pomenovanie dostali. Český teológ a sociológ Tomáš Halík nazýva tento názor "něcizmom". Podľa neho je tento jav daný nielen nechuťou k hľadaniu odpovedí v tradičných náboženstvách, ale celkovo nechuťou tému "riešiť".
Kde leží barikáda?
Podľa oficiálnych štatistík je práve česká spoločnosť jednou z najateistickejších na svete. V úplnom rozpore k nej sú slovenské oficiálne čísla -- v Európe patríme k najreligióznejším. Prihlásenie sa do kolónky vyznanie však berú s rezervou aj tí, ktorých by mali výsledky najviac tešiť.
Oveľa viac ako sčítanie tak rozprávajú sociologické výskumy. Bunčák, ktorý bol spoluautorom jedného z nich, odhaduje počet skutočných veriacich na Slovensku asi na dvadsať percent. Za skutočného ateistu považuje každého desiateho Slováka.
O dosť ťažšie sa už dá zmerať počet tých, ktorí sa v skutočnosti líšia od proklamovaných nálepiek. Podľa sociológa však takéto delenie navodzuje dojem, že na opačných póloch stupnice ležia dva protiľahlé tábory a medzi nimi je veľká skupina viac či menej zaradených. Náboženské, respektíve duchovné spektrum môže vyzerať aj inak. "Veriaci aj ateisti majú ujasnenú koncepciu o svete, náboženstve a etike. Ich spoločným protipólom sú ľudia, ktorí takúto koncepciu nemajú. Teda ateistov by som umiestnil na tú stranu, na ktorej sú aj hlboko veriaci ľudia." Na druhej strane barikády teda podľa sociológa stoja ľudia nábožensky úplne ľahostajní.
Napätie v centre
Delenie na "božníkov" a bezbožníkov nezodpovedá vždy realite. Preto neprekvapí, že v tejto súvislosti neplatia ani iné delenia. Veľké mestá sú centrami ateizmu. Druhou stranou mince je, že v tom istom prostredí sú aj centrá náboženského života. Bratislava je tak polarizovanejšia ako malomesto. Ľudia sa tu viac vyhraňujú proti druhej skupine. Paradoxne, vo veľkých mestách sú tiež priestory, ktoré sú z etického a filozofického hľadiska nepoznačené žiadnym uvažovaním.
Rovnako, ako sa nedá povedať, že je bezbožná Bratislava, nemožno to konštatovať ani o iných skupinách obyvateľstva. Bohatí a vzdelaní ľudia nemajú výrazný sklon k ateizmu. Majú však sklon o duchovných veciach uvažovať častejšie ako iní. A uvažovaním sa častejšie dostávajú na jednu alebo druhú názorovú stranu.
Vlny záujmu
Marxisti nebrali do úvahy fakt, že náboženstvo je univerzálny ľudský fenomén. Hovorili o jeho postupnom odumieraní a Enver Hodža ho pred štyridsiatimi rokmi v Albánsku aj pochoval. Marxistický ateizmus mal všetko nevedecké vytlačiť. Reálnejšia zrejme bude predstava budúcnosti, kde budú tieto koncepcie spolunažívať.
V 90. rokoch na Slovensku existoval celospoločenský normatívny mechanizmus, ktorý ateizovaným ľuďom pomáhal nájsť zaradenie. Veľké množstvo sa znovu pripojilo k cirkvi. Viditeľná vlna návratu podľa Bunčáka však kulminuje. Sociológia náboženstva síce stále nevie dobre vysvetliť rôzne vlny príklonu a odklonu od náboženských otázok, ale podľa sociológovej hypotézy môže nastať dlhodobé obdobie pomalého odlevu ľudí od cirkvi.
Otázkou zostáva, či budú bývalí veriaci hľadať prístav nenáboženského svetonázoru, alebo ich skôr zláka hlboký nezáujem.
Nie je, ale pôsobí
Peter Prusák zo spoločnosti Prometheus, ktorá sa označuje ako združenie svetských humanistov, rozlišuje dve poňatia ateizmu. V užšom zmysle slova je ateizmus protikladom teizmu, popretím existencie nadprirodzenej bytosti a náboženstva. "Ja, ako humanista, ponímam ateizmus širšie. Chápem ho ako určitý aspekt širšieho vedeckého pohľadu na svet. Nám nejde len o popieranie existencie nadprirodzenej bytosti. Humanizmus je oveľa širší pojem. Prioritne ide o ľudské spoločenské pomery, dôstojnosť a ľudskosť človeka."
Napriek bežnému pohľadu ateizmus nie je len negatívnym vymedzením voči, v našom prípade, kresťanstvu.
Sociológ Ján Bunčák tvrdí, že skutočný, klasický ateizmus, Ktorého korene siahajú k francúzskemu filozofovi Voltarovi, je filozofiou, ktorá hľadá základy prirodzenej morálky. "Ateizmus chce sám definovať základné hodnoty, ktoré sa v náboženských systémoch definujú ako posvätné. V tomto prípade nejde o zrušenie kresťanských zásad, ale o nastolenie nových."
Existujú aj iné príklady. Ondrej Dostál z Konzervatívneho inštitútu je presvedčený, že aj agnostik či ateista môže rešpektovať a prijať kresťanské hodnoty: "Aj človek, ktorý neverí v Boha, môže považovať za správne hodnoty, ktoré sú podľa iných zjavené práve Bohom." To, že napríklad cirkev pomáha udržiavať vieru a morálku medzi ľuďmi, má podľa Dostála hodnotu pre všetkých. "Bez ohľadu na to, či Boh existuje alebo neexistuje."