Povrchnosť je zloba. Radšej byť pasívny než sa snažiť za každú cenu všetko stihnúť, hoci aj na úkor kvality. Minule sa mi to vypomstilo. Neviem, či som si niečo potrebovala dokázať (ale najskôr áno -- človeka do prehnanej angažovanosti ženie väčšinou akási vnútorná nespokojnosť), ale prisľúbila som v krátkom čase napísať viacero textov do rôznych médií. Popri svojom každodennom zamestnaní. No a v recenzii na jednu výstavu som sa dopustila fatálnej chyby. Istú projekciu som si vysvetlila absolútne mylne a suverénne som ju v článku opísala podľa vlastnej interpretácie. Po odoslaní textu som si vydýchla, že mám o starosť menej a v tom momente naň zabudla. Až kým mi dotyčný umelec, o ktorého dielo išlo, neposlal esemesku v zmysle, čo to v tom článku, preboha, splietam a kde som niečo také vôbec nabrala!!! Moja prvá reakcia bola pobúrená: nikde nebolo napísané, čo dané dielo znamená a ja nie som žiaden lumen, aby som k tomu došla ako slepý k barle! Ale potom som si uvedomila, že moja pýcha nie je na mieste. To, čoho som sa dopustila, bol bohapustý dilentantizmus a amatérstvo. Je predsa štandardom sa o dielach, o ktorých niekto píše, informovať u autora, obzvlášť, keď ich obsah dotyčný na prvýkrát nevie celkom identifikovať. Najdôležitejšia je komunikácia. Ale v danom prípade som na niečo podobné nemala čas: na výstavu som šla večer, známy mi odomkol už zamknutú galériu. Text som písala v noci a posielala na druhý deň ráno, lebo ma tlačila uzávierka. Viem, nie je to ospravedlnenie. Nič ma neospravedlňuje za to, že som mala pocit, že musím všetko stihnúť a precenila pri tom svoje schopnosti. Uvedomila som si to a o pár dní po inkriminovanom echu postihnutého artistu som mu s pokorou napísala: "Polepším sa." A myslela som to vážne. Povrchnosť je totiž vážna zloba.
Autorka je výtvarná kritička
StoryEditor