Titanic je už 95 rokov symbolom veľkosti a pádu. Stal sa námetom pre množstvo kníh, muzikálov či filmov. Prirovnania k Titanicu sa stali súčasťou bežného jazyka. Veď kto by ho nepoznal? Najväčší, najluxusnejší, nepotopiteľný... a predsa klesol ku dnu. Katastrofy priťahujú - súcit i škodoradosť.
Naj, naj, naj...
Titanic bol druhou z troch obrovských lodí britskej spoločnosti White Star Line. Titanic bol spolu s Olympicom a s plánovaným Giganticom (ktorý bol neskôr premenovaný na Britannic) konkurenciou plavidlám spoločnosti Cunard Line s názvami Lusitania a Mauretania. Nešlo o nič menšie ako o preteky v luxuse a v rýchlosti prepravy pasažierov z Európy do Ameriky.
Výstavba najväčšieho plavidla na svete, financovaného americkým milionárom J. P. Morganom, sa začala koncom marca 1909. Po dvoch rokoch a dvoch mesiacoch bol už Titanic na vode. Ešte takmer rok trvalo, kým bola loď kompletne dokončená.
Údaje o jej veľkosti sú fascinujúce ešte aj dnes - dĺžka 269 metrov, šírka 28 metrov a výška od čiary ponoru po palubu 18 metrov. Plne obsadená s 3 647 pasažiermi a členmi posádky na palube mohla dosiahnuť rýchlosť 23 uzlov - okolo 43 km/h.
Titanic ponúkal na palube dovtedy nevídanú mieru luxusu - bazén, telocvičňu, knižnice, squashový kurt. Kajuty prvej triedy boli obložené drevom a vybavené luxusným nábytkom. Radosť vyraziť.
Ženy a deti
Prvá a posledná plavba Titanicu s 2 208 ľuďmi na palube sa začala 10. apríla 1912. Štyri dni sa plavila k americkým brehom bez problémov. Nečakaná udalosť nastala juhovýchodne od kanadského ostrova Newfoundland v nedeľu 14. apríla. Posádka ignorovala predchádzajúce varovania o plávajúcich ľadoch a motory bežali naplno - až do chvíle, keď nevyšiel úhybný manéver a dvadsať minút pred polnocou loď narazila na ľadovec. Päť minút po polnoci vydal kapitán Edward Smith rozkaz na spustenie záchranných člnov, na ktoré mali prednostne nastúpiť ženy a deti. Aj nastupovali, ale boli to najmä tie z prvej a druhej triedy, ktoré mali k záchranným člnom bezproblémový prístup. Pasažieri z nižších palúb sa pre nedorozumenie medzi členmi posádky zavretými mrežami prebíjali len pomaly. Loď stále vysielala signály žiadajúce záchranu - boli zachytené v New Yorku i na Newfoundlande. Najbližšia loď, ktorá dostala signál - Carpathia - bola vzdialená viac ako sto kilometrov a cesta na miesto nešťastia jej zabrala štyri hodiny.
Pätnásteho apríla, dve hodiny a dvadsať minút po polnoci, bolo dielo skazy dokonané - rozpolená loď klesla pod hladinu. Dve časti sú na dne od seba vzdialené celých šesťsto metrov. V ľadovej vode zomrelo okolo jeden a pol tisíca ľudí.
Život po živote
Jedna z najhorších námorných katastrof mala za následok mnohé zlepšenia v námornej doprave. Na základe medzinárodnej zmluvy sa začal monitorovať pohyb ľadu v severnom Atlantiku. Okrem zlepšenia pasívnej bezpečnosti lodí pribudli na porovnateľné plavidlá nové záchranné člny.
Kým v čase zrážky Titanicu sa považovalo za normálne, že sa v oblasti plávajúcich ľadovcov plavili lode normálnou rýchlosťou, po katastrofe boli prijaté predpisy nariaďujúce zníženie rýchlosti.
Vrak lode čakal na svoje objavenie na dne oceánu 73 rokov. V roku 1985 objavila miesto katastrofy americko-francúzska expedícia, čo vyvolalo novú vlnu záujmu.
Stále nové teórie vysvetľovali príčiny zrážky, ukazovali, že pri čelnom náraze by loď vydržala, splietali konšpiračné siete - napríklad tú, podľa ktorej sa namiesto Titanicu potopil Olympic. Vznikli nové filmy a prirovnania a na internete sa ponúkajú zaručené suveníry z paluby. Dúfajme, že nič podobné sa už nebude musieť predávať.