Človek je výtvor vonkajších podmienok a okolností. Pripusťme, že je to tak. I keď dnešné vonkajšie podmienky skôr nahrávajú analytikom s vedecky podopretými dôkazmi o našej globálne sa otepľujúcej planéte. Nič na tom už nezmeníme; nami a naším dlhodobo nezodpovedným, katastrofálne dôsledky nerešpektujúcim ignorantstvom napomohli sme mierou vrchovatou, aby ortuť v teplomeroch lietala do astronomických výšok. S obavami sledujeme, či sa vôbec niekedy ešte zastaví... Starostovia podtatranských miest a obcí už určite uvažujú o kandidatúre Popradu nie na usporiadanie zimných, ale letných olympijských hier. Lavínoví záchranári absolvovali plavčícke rýchlokurzy, vlekári sa po kolektívnej výpovedi vrhli na podnikanie v oblasti nafukovacích člnov a namiesto brechotu snežných psov hrkútajú si na kokosových palmách v okolí Štrbského plesa pestrofarebné papagáje.
Keď pred viac ako 415 rokmi napísal francúzsky šľachtic, esejista a richtár mesta Bordeaux Michel de Montaigne, že človek je výtvor vonkajších podmienok a okolností, iste netušil, že nám z jeho slov bude horúco ešte aj dnes, keď si už v lepkavom sparne nemáme ani čo vyzliecť. Montaigne písal "iba" eseje, o ktorých dlhodobejšej platnosti vôbec neuvažoval. Mýlil sa; pred 415 rokmi premýšľal a písal o problémoch, ktoré sú stále naliehavo aktuálne: o samote, o priateľstve, o opilstve, o slobode svedomia, o tom, čo je užitočné a čestné...
"V porovnaní s dneškom by som bol veľký a vzácny, no priam škriatok a človek obyčajný v porovnaní s niektorými storočiami minulosti, kde bývalo celkom bežné, že sa človek miernil v pomste, krotil svoj hnev po urážke, priam nábožne dodržiaval dané slovo, nemal dve tváre, nebol prešibaný, vieru nemenil podľa vôle druhého a podľa toho, ako fúkal vietor." Viem, nie je to uhorkovo sezónne čítanie, vietor nezafúka a krotitelia hnevov tiež kdesi prázdninujú. Ale ak sa vám podarí predsa len nájsť niekde vhodný tieň, pouvažujte -- spolu s Montaignom -- o užitočnosti mierniť sa v pomste a mať iba jednu čestnú tvár.
Autor je spisovateľ
StoryEditor