Láska je najospevovanejší ľudský cit, večná inšpirácia umelcov, motivácia k hrdinským i zúfalým skutkom. Romantici v nej vidia najvznešenejší duševný poryv, biochemici hovoria o chemickom procese -- hre hormónov. Možno lásku zredukovať len na chémiu? Čo sa vlastne skrýva za pojmami láska či zaľúbenosť? Prečo nás niekto fyzicky na prvý pohľad priťahuje a iní sú nám ľahostajní?
Čo na to vraví odborník, MUDr. Ivan Krajcer z Inštitútu Lekárskej sexuológie v Bratislave? "Nikto presne nevie, prečo to tak je. Nemôžeme to vysvetliť ani pôsobením hormónov. Nedá sa jednoznačne potvrdiť, že ide o chemickú továreň lásky. Isté však je, že zainteresovaní jedinci uplatňujú všetky zmysly, ktorými vnímajú objekt svojej lásky, jej vzhľad, intonáciu reči, mimiku, farbu a výraz očí, vlasy, vôňu... Každý človek má charakteristickú vôňu tela (feromóny -- čuchové látky), ktorá je pre niekoho väčšmi, pre iného menej príjemná." Dodal, že nenadarmo sa vraví, že láska kvitne v každom veku, lebo je nepopierateľným faktorom, že nikdy voči nej nezískame imunitu. Na druhej strane však nik nemôže ani len tušiť, či je alebo nie je predurčený na zaľúbenosť. Zvláštny dráždivý cit prežívajú už dievčatká a chlapci v škôlke, neskôr mladí v puberte, ale aj ľudia na sklonku života. Možno aj preto starí Gréci nazvali lásku mániou, formou duševnej choroby, ktorú na ľudí zoslali bohovia. Je však dokázané, že v čase zaľúbenosti sa uvoľňujú v tele hormóny, enzýmy podobné látke, ktorá sa nachádza v čokoláde. Iste preto zaľúbení majú sladký pohľad i slastný pocit.
Sexuológ dodáva, že pri prvom kontakte navzájom príťažlivých ľudí hrá hlavnú úlohu adrenalín, ktorý burcuje organizmus k aktivite. Preto žene a niekedy aj mužovi zružovejú líca, zrýchli sa tep, rozšíria sa zreničky, lesknú sa oči... Rozbúšené srdce a ľahké potenie každého usvedčí. Adrenalín spôsobuje, že "postihnutí" zabúdajú na smäd, hlad, čas... Mozog zaľúbených začne produkovať väčšie množstvo hormónov dopamínu a endorfínu, ktoré navodzujú pocit šťastia a blaženosti. Zaľúbený túži byť v blízkosti milovanej osoby a chce sa jej dotýkať. Rozum akoby stratil svoju silu. Fyzická príťažlivosť milovanej osoby, ale niekedy len predstava o nej spôsobuje, že ospravedlňuje jej chyby, akoby mal "ružové okuliare". Vďaka hormónom sa túžba prehlbuje a pocit šťastia rastie. Hormóny zaplavujú mozog a vymazávajú pamäť.
Zaľúbený človek sa často nevie udržať na uzde, je ako pod vplyvom drog, do jeho pokojného života vstupujú silné city, je zmätený... V akútnej fáze zaľúbenosti človek neraz nie je schopný vecne rozmýšľať, stratí logický úsudok. Ak sa do takejto krízy dostanú dospelí, napríklad ženatí muži či vydaté ženy, mnohí ich začnú považovať za nevyrovnaných, či dokonca za nespoľahlivých. V tomto prípade stav takto zmenenej hormonálnej a enzymatickej činnosti nie je normálny, preto sa aj odborníci prikláňajú k názoru, že takáto zaľúbenosť je chorobná.
Počas života mnohí ľudia prejdú rôznymi fázami zaľúbenosti. Pri vášnivom vzťahu sa dostaví takmer euforický pocit šťastia, ktorý neraz sprevádza strata sústredenia potrebného, napríklad, pri štúdiu, v zamestnaní, v rodine... Vášnivo zaľúbený človek totiž neraz nekontroluje svoje emócie, upadne do zmäteného stavu, a to vplýva aj na jeho fyzický stav. Organizmus však tento nápor dlho nezvláda a látky vyvolávajúce príjemné pocity postupne začne produkovať v menšej miere. Zaľúbenosť ustupuje a po okamihoch veľkého šťastia nasleduje smútok a v prípade sklamania aj depresia. "Ak je zaľúbený človek odmietnutý, neuspokojený, stráca chuť do jedla alebo, naopak, sklamanie môže kompenzovať aj zvýšenou konzumáciou jedla, sklonom k bulímii. Oba prejavy sú symptómami stresu. K tomu sa nezriedka pridružia aj poruchy spánku..." upozorňuje doktor Krajcer.
Utrpenie z lásky je oveľa nebezpečnejšie u mladých ľudí, najmä ak ho okolie neprijme a nerešpektuje. Dokonca môže viesť k vážnym depresiám, niekedy aj k myšlienkam na samovraždu. Priveľa pekných a nádejných vzťahov stroskotalo na nepochopení, ignorovaní faktu, že zaľúbenosť sa väčšinou ťažko zvláda, ale aj na skutočnosti, že v určitých fázach môže byť prechodná. Ak nasleduje rozchod, nemusí to byť vina niektorého z partnerov, to len "chemická továreň" vypovedala poslušnosť. Vo všetkých vekových kategóriách sa však nájdu jednotlivci, ktorí zdroj šťastia a bolesti zo zaľúbenosti nikdy neobjavili. Je pravdepodobné, že majú geneticky danú plytkosť, alebo sa tak správajú po určitej zlej skúsenosti.
Keď zaľúbenosť prerastie do lásky, prejaví sa to v schopnosti porozumieť tomu druhému, vnímať a prijímať ho aj s chybami, dôverovať mu. "Chemická továreň", samozrejme, znova funguje -- produkuje látky, pomocou ktorých závratná láska zvyčajne prejde do pokojnejších vôd trvalého priateľstva. Endorfín, ktorý upokojuje a stabilizuje pocit šťastia, robí ho menej závislým od prítomnosti milovanej osoby, nebráni rozumnejšiemu posudzovaniu osobnosti, ale dáva dostatok priestoru odhaliť ďalšie kvality partnera.
Zaľúbenosť sa môžeme pokúsiť zhrnúť do chemického vzorca. Priateľstvo a lásku nie. O láske možno hovoriť vtedy, ak sa osoby obojstranne akceptujú a dodržiavajú svoju slobodu. Láska je oveľa bohatšia a trvalejšia ako zaľúbenosť i keď sa, prirodzene, obe môžu spojiť.
Čo ak sa tak nestane? "Skúsenosti vravia, že vzplanutie, zaľúbenosť a rozpory sa opakujú," hovorí doktor Krajcer. "Nie je to síce geneticky dané, no povahové vlastnosti niektorých partnerov im nedovolia zostať dlho v jednom vzťahu a prichádza únik k ďalšiemu. Napokon s cholerikom sa ťažšie žije ako s melancholikom. Treba si však uvedomiť, že podmienky na spolužitie nikdy nie sú ideálne. Dokonalá láska je ideál. Neexistuje v nej miesto na prevahu jedného nad druhým, či už v bežnom živote alebo v sexualite. Bez rovnosti, rešpektovania a akceptovania individuálnych rozdielov o nej nemožno hovoriť." (Autorizované)
StoryEditor