Regionálna politika kontinuitne zaznamenáva prírastky v absolútnych i relatívnych číslach. Čo nové rozpočtové obdobie, to potvrdenie jej dôležitosti, čo sa premietne aj do finančných prostriedkov do nej vložených. V budúcnosti možno až polovica rozpočtu EÚ pôjde na problémy týkajúce sa regionálnej problematiky a potrieb regiónov. Nástroj pri presadzovaní sily a záujmov štátov z regionálnej politiky robí politického vazala. Moc, ktorá sa v štrukturálnych nástrojoch skrýva -- v dnešnej dobe najmä štyri fondy ESF, EAGGF, ERDF, FIFG a Kohézny fond -- si hráči na politickej scéne európskeho "divadla" v Bruseli uvedomujú veľmi dobre.
Prvotné princípy a ciele, ktoré sa dohodli pri zrode spoločnej regionálnej politiky v sedemdesiatych rokoch vychádzali z problémov vtedajšej doby. Rozdiely medzi regiónmi boli 4 : 1, entuziazmus z nových projektov, integrácie a solidarita vytvorili regionálnu politiku. Po dlhých rokoch cielenej pomoci a finančných injekcií z centra (Bruselu) do problémových oblastí sa zdá, že zvolená taktika neslávi úspech. Pred necelými šesťdesiatimi rokmi začínala Európa v oblasti regionálnych rozdielov z lepšej štartovacej čiary. Dnes je disparita medzi regiónmi dvojnásobne vyššia než v USA a to i napriek takmer pätnástim rokom kompaktnej a cielenej regionálnej politiky EÚ.
Počas svojho fungovania bola regionálna politika viackrát zneužitá pre dosahovanie iných, bočných cieľov. Stačí spomenúť Margaret Thatcherovú a tzv. britský rabat, ktorý prežil už štyri rozpočtové plány. Spolu dvadsať rokov, kedy štrukturálny fond ERDF plní funkciu "vracača" peňazí. V praxi to funguje na princípe, najprv všetky peniaze z Londýna do Bruselu a potom sa časť vráti späť do Londýna cez ERDF.
Iný príklad, ako môže regionálna politika vhodne poslúžiť, je rozširovanie EÚ. Spolu päť rozšírení, po ktorých zväčša nasledovali aj reformy štrukturálnych nástrojov. Vznik nástroja ERDF v roku 1975 na pomoc najmä Írsku, posilnenie fondov v prvom Delorsovom balíčku ako výmena za súhlas južných štátov s vytvorením Jednotného Európskeho Aktu (JEA) v roku 1986. Niečo podobné sa udialo pri Maastrichtskej zmluve z roku 1992, ktorá dala podnet na vznik Kohézneho fondu ako zvláštneho nástroja solidarity s chudobnejšími štátmi únie. Ide o "úplatky" cez kontá štrukturálnych nástrojov pre chudobnejším susedov za ich súhlas pri presadzovaní dôležitých krokov, ktoré potrebujú presadiť ich mocnejší susedia?
Priveľké regionálne rozdiely
Dnes sú disparity medzi regiónmi o mnoho vyššie ako kedysi. Najvyspelejší región, vnútorný Londýn, má hodnoty okolo 265 % priemeru HDP EÚ, pričom najchudobnejšie regióny nových členov nedosahujú ani 1/3 priemerného HDP Európskej únie. Pomer rozdielov v rámci regiónov NUTS 2 sa zdvojnásobil. Počas polstoročia narástla priepasť medzi regiónmi z pomeru 4 : 1 na pomer takmer 9 : 1. Roky štedrosti únie vôbec nepomohli Grécku dosiahnuť štandardy. Veľa rokov štedrosti pre taliansku provinciu Mezzogiorno nezlikvidovalo hospodárske rozdiely medzi severom a juhom. Krajiny bývalého východného Nemecka naďalej zápasia s vysokou nezamestnanosťou a nízkym tempom rastu napriek vysokým transferom z Bruselu a Berlína. Výskum výsledkov pomoci vedie k očakávaním záverom -- od pochybností o užitočnosti tejto pomoci do otvoreného potupenia myšlienky štrukturálnych nástrojov. V analýzach Svetovej banky sa vyskytujú názory, že štrukturálne fondy sú "neúčinné, založené na chybných alebo aspoň nezdôvodnených ekonomických teóriách, zle spracované, neefektívne zavádzané, povzbudzujú k zlým konaniam a dokonca aj v niektorých prípadoch ku korupcii".
V poslednom čase sa začína polemizovať nad otázkou, ako by mala vyzerať regionálna politika novej Európy. Prax dokazuje, že reforma je potrebná. Len sa nevie dohodnúť na novej podobe. Pre silné štáty je táto kapitola jednosmerným odčerpávaním prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ktorý napĺňajú daňoví poplatníci. Neochotu prispievať viac podkladajú argumentmi, že z vynaložených financií nemajú zisk. Na tento argument najlepšie odpovedal bývalý prezident Portugalska Mário Soares: "Bohatšie členské krajiny, ktoré cez spoločný rozpočet dotujú chudobnejšie krajiny a regióny z toho majú zisk. Ich firmy investujú do týchto regiónov a podieľajú sa na ich raste. Vlastne nikto presne nevie, kto na týchto investíciách viac zarobí, či príjemca alebo investor."
Nová Európa dvadsiatich piatich štátov bude mať oveľa heterogénnejšie zloženie ako Európa pätnástich štátov. Táto rozmanitosť však bude podliehať kritériám, ktoré boli určené pre inú spoločnosť pri inej východiskovej situácii. Pravidlá sa budú musieť meniť. Nebude možné opakovať rok 2002, kedy išlo na regionálnu politiku takmer 37 miliárd eur, pričom takmer všetky prostriedky boli investované do oblastí tzv. južných štátov -- Portugalska, Španielska, Talianska a Grécka.
Kľúčom k reforme regionálnej politiky je rozpočet EÚ, pretože regionálna politika je riadená z centra, ktoré má na starosti hlavné nástroje pomoci -- štrukturálne nástroje EÚ, ktoré zase pomáhajú pri financovaní projektov, na ktoré sú potrebné peniaze. Peniaze schvaľujú inštitúcie EÚ v rozpočte, ktorý je pripravovaný v súčasnosti na sedemročné obdobia.
O dva roky sa končí rozpočtové obdobie schválené pod názvom Agenda 2000. V posledných mesiacoch sa preto začala diskusia o tom, čo príde v roku 2007. Prvé návrhy Európskej komisie, ktoré boli predložené na verejnú diskusiu, potvrdili rast dôležitosti regionálnej politiky, nie však reformu. Skutočnú reformu, ktorá by sa neopierala len o pridelené prostriedky na sedem rokov, pomocou ktorých sa dá síce riadiť a praktizovať väčšina cieľov, nie však reforma politiky ako takej. Ciele, ktoré sa v každom rozpočtovom období mierne menia, prispôsobujú a aktualizujú novým potrebám a prioritám, sa zdajú byť vhodne zvolené. Veď kde inde ako do projektov spolupráce, vzdelávania a výskumu by sa mali investovať peniaze, ak sa chce dosiahnuť rast.
Problém však nastáva pri ich realizácii. Riadenie z centra, byrokracia a aparát úradníkov sa príliš podobá na centralizovaný systém. Zaujímavý názor v podobnom duchu prezentoval regionálny geograf Dušan Sloboda. Podľa Slobodu "reforma (rozumej návrh rozpočtu na roky 2007 -- 2013) spočíva azda len v tom, že súčasných deväť spôsobov podpory regiónov sa integruje do troch a agenda rozvoja vidieka sa presunie do spoločnej poľnohospodárskej politiky. Regióny tak finančne nebudú ukrátené a systém nezmyselného prerozdeľovania bude kvitnúť ďalej. Pod pláštikom solidarity sa do našich životov čoraz častejšie opäť vkráda centrálne plánovanie. Tentoraz však prichádza zo západu a v sofistikovanej forme, ktorú akosi nevieme, či nechceme odmietnuť".
Aká by mala byť skutočná reforma?
Žeby upustiť od zbytočného prerozdeľovania z Bruselu, ktoré má pre nových členov podobnú funkciu ako britský rabat? Upustiť od suprainštitucionálnej teórie preferovanej Bruselom, že všetko je najlepšie mať pod jednou strechou a vrátiť sa k modelu niektorých úspešných štátov v regionálnej politike v období EHS. Samozrejme, všetko v súlade s vyššími princípmi na nadnárodnej európskej úrovni v zmysle moderného hesla, ktoré sa uplatňuje v procese globalizácie -- mysli globálne, konaj lokálne.
StoryEditor