Korán zahŕňa všetky oblasti života človeka, teda aj oblasť ekonomiky. Preto sa teoretici islamského "hospodárstva" v ekonomickej a finančnej sfére opierajú práve o nespočetné ustanovenia Koránu, ako aj o moslimskú tradíciu (sunna). Moslimské ekonomiky fungujú väčšinou na princípoch známych kdekoľvek v západnom svete a princípy islamského "hospodárstva" figurujú skôr v rovine nedosiahnuteľného ideálu.
Podľa islamu existujú dva druhy vlastníctva: súkromné a spoločenské (komunitné). Väčšina teoretikov pritom prízvukuje, že súkromné vlastníctvo by malo byť podriadené službe spoločnosti, a preto zdôrazňujú jeho nevykorisťovateľský charakter. Súkromné vlastníctvo sa spája obvykle s hodnotami a majetkom, ktorý bol získaný výlučne vlastnou prácou. Hospodárskym faktorom by sa podľa teoretikov islamského hospodárstva nemal pripisovať prehnaný význam, pričom zdôrazňujú predovšetkým optimalizáciu využívania zdrojov a nie maximalizáciu ziskov. Podstatnými kvalitami človeka charakterizovaného ako "homo islamicus" má byť altruizmus a humanizmus. Moslimovia by sa rovnako mali vyvarovať honby za majetkom a chamtivého kapitalizmu, ktorý, ako tvrdia, charakterizuje západného človeka (homo oeconomicus).
Náboženská daň, či povinná almužna
Cieľom islamského hospodárstva je dosiahnuť spravodlivé (pre)rozdeľovanie statkov, čo konkrétne znamená, že chudobní majú právo na istú časť majetku bohatých. Vo výrobe zohrávajú podľa islamských podnikateľov zásadnú úlohu mechanizmy slobodného trhu, ale pri (pre)rozdeľovaní by si mal významnú úlohu ponechať štát, ktorý funguje ako korektor. Podobnú redistribúciu v sebe zahŕňa tiež jeden z piatich pilierov islamu: náboženská daň alebo almužna (zakát). Majetnejší spoluveriaci sú v zmysle tejto povinnosti, platnej pre každého moslima, povinní -- po prekročení istej majetkovej alebo príjmovej úrovne -- odviesť určité percento zo svojho príjmu (majetku) do zvláštnych náboženských nadácií, ktoré ich rozdelia medzi ľudí žijúcich v núdzi. Eufemicky povedané, zakát očisťuje majetok zámožných ľudí od dielov, ktoré im neprináležia.
Nie je celkom jasné, či má zakát v moderných spoločnostiach predstavovať daň z príjmu alebo majetkovú daň. Mnohí moslimovia sú, napríklad, toho názoru, že zakát možno vyberať iba z toho, čo prináša zisk. Výška zakátu z majetku uloženého v nehnuteľnostiach by sa, napríklad, mala riadiť výškou čistého zisku a nie hodnotou samotného majetku. Ak však jednotlivec postavil obchodné priestory, potom by sa už zakát mal vypočítať z celkovej hodnoty majetku. Výška zakátu sa najčastejšie udáva na úrovni minimálne 2,5 percenta z majetku alebo príjmu. Jeho horná hranica nie je obmedzená.
Zákaz úročenia
Zákaz úročenia je z pohľadu modernej trhovej ekonomiky jedným z najkontroverznejších hospodárskych predpisov islamu. Diskusie vyvoláva už samotná interpretácia výrazu ribá, ktorý sa v tejto súvislosti vyskytuje v Koráne. Termín ribá znamená nárast, a preto sa otvára možnosť interpretovať ho ako úžeru i ako úrok. Odsúdenie ribá možno nájsť v Koráne na niekoľkých miestach, často sa uvádza hlavne nasledujúci verš tretej súry (kapitoly): "Neživte sa úžerou rozmnožujúcou dvakrát zisk."
Zároveň Korán odmieta stotožňovať zisk s termínom ribá. Obava z úrokov ako neetického fenoménu je v islamskom civilizačnom priestore hlboko zakorenená a je súčasťou širšieho moslimského esprit aj tam, kde sa úrok bežne používa. Medzi jednotlivými moslimskými krajinami existujú v praxi pomerne veľké rozdiely v rozsahu dodržiavania zákazu. Porovnaním Malajzie a Turecka s Pakistanom či Saudskou Arábiou možno poukázať práve na výrazné rozdiely medzi krajinami, ktoré bežne nediferencujeme a označujeme ich iba za "moslimské".
Príčiny zákazu úročenia v islame sa vysvetľujú rôzne. Podľa niektorých názorov chcel prorok Mohamed týmto zamedziť úžerníctvo voči osobám, ktoré si v dôsledku nepriaznivých okolností, napríklad choroby alebo inej tiesne, museli požičiavať. Iní autori argumentujú tým, že opatrenie bolo namierené voči židom, keďže v začiatkoch islamu v 7. storočí n. l. sa hlavne oni zaoberali peňažnými operáciami. Existujú tiež záznamy zo života proroka Mohameda, ktoré pranierujú nečestné obchodné konanie, podvody a vykorisťovanie. Historicky zákaz úročenia teda v moslimských krajinách sťažoval vznik efektívneho bankového kapitálu a jeho kumuláciu.
Z ďalších dôvodov v súčasnosti mnohí teoretici nezabúdajú pripomenúť, že úrok znevýhodňuje zadlžené rozvojové krajiny a zvyšuje nerovnosti pri rozdeľovaní majetku, pretože, okrem iného, presmeruje zdroje k najvýnosnejším a nie k spoločensky najpotrebnejším oblastiam aktivít. Vysoké úroky, ktoré musia viaceré moslimské krajiny platiť zahraničným bankám za úvery, sú z pohľadu islamu dôsledkom toho, že moslimský svet sa dostal do závislosti od cudzích rozvojových koncepcií.
Spolupodiel na zisku a stratách
S cieľom vyhnúť sa úroku vznikla v islamskom svete zvláštna partnerská podnikateľská forma zvaná mudáraba alebo qirád, ktorá neznamená nič iné, ako podiel na zisku a stratách. Takýto spolupodiel v praxi znamená, že jedna strana poskytuje kapitál druhej strane -- podnikateľovi (mudárib), a tento sa na partnerstve podieľa prácou a kvalifikáciou. Obe strany sa pritom dohodnú na rozdelení budúceho zisku vo vopred stanovenom pomere. Po uplynutí dohodnutého obdobia dostane poskytovateľ kapitálu svoje peniaze navýšené o podiel na zisku. Prípadné straty znáša strana, ktorá poskytuje kapitál.
Bezúročné banky sa namiesto účtovania úrokov stávajú spolupodielnikmi na investícii. Každý, kto si uloží finančnú čiastku v takejto banke, dostáva miesto úroku záväzný prísľub podielu na zisku pri niektorom z projektov, ktoré banka financuje. Tento systém umožňuje uplatnenie úzkeho partnerského kontaktu, čo je z hľadiska etického rozmeru islamskej viery nezanedbateľné. Konkrétne možno uviesť skutočnosť, že spolupodiel stimuluje záujem oboch strán na úspechu podnikateľských aktivít a celý systém preferuje dlhodobé ciele nad krátkodobým profitom.
Poplatky na pokrytie prevádzkových a administratívnych nákladov pri spolupodielovom podnikaní sú pre istú časť moslimov neprípustné, ale väčšina ich prijíma ako formu spolupodielu. Uplatňovanie mudáraby je v praxi plné protikladov a koncentruje sa na oblasť obchodu. Štyri právne smery väčšinového sunnitského islamu nie sú zajedno v tom, kde sa všade môže využívať. Málikovský právny smer v severnej Afrike považuje za prípustné využívať mudárabu aj pri priemyselných aktivitách. Mudárib v zásade nemôže investovať peniaze do takých produktov, ktoré pracujú na báze úrokov. Dnešné hospodárstvo poskytuje však málo možností bezúročného podnikania, a preto finančné domy poskytujú čoraz viac výnimiek.
Ďalšie formy špecifických aktivít
Popri mudárabe existujú ďalšie formy islamských "hospodárskych" aktivít. Murábaha, napríklad, nahrádza akreditívy a predstavuje poverenie na nákup istej komodity alebo tovaru za vyššiu čiastku (zahŕňajúcu zisk), ako sú pôvodné výdavky. V konkrétnej rovine dovozca, napríklad, požiada finančnú inštitúciu, aby nakúpila zo zahraničia tovar, ktorý potom on odkúpi od peňažného ústavu za vyššiu cenu. Ide teda o účtovanie obchodnej prirážky za bankové služby. Murábaha pripomína starú arabskú lesť (hijal), za pomoci ktorej možno obísť zákaz a úrok v podstate získať.
Mušáraka zasa znamená partnerský vzťah a jedna z jej menej využívaných foriem -- mufáwada -- predstavuje úplne rovný podiel zmluvných strán na investíciách, zisku a strate.
Nejednota existuje v názore prívržencov islamizácie podnikateľského prostredia na problematiku poisťovníctva. Niektorí ho považujú za nezlučiteľné s islamom, iní za akceptovateľné. Diskusie vyvoláva hlavne životné a úrazové poistenie, ktoré je podľa ortodoxných moslimov v rozpore s Božou vôľou. Podobne podozrivé sú akékoľvek aktivity, ktoré sú založené na náhode, na špekulácii alebo na šťastene, t. j. na bezprácnom získaní majetku. Islam zároveň podporuje súťaživosť, ale odmieta monopol.
Teória a prax islamského podnikania
Islamské "hospodárstvo" ako ideálny model obsahuje mnohé romanticko-utopické prvky a je i v teoretickej rovine príliš vzdialené od reality. V zásadných etických princípoch existuje síce medzi jeho prívržencami zhoda, ale pri hodnotení jednotlivých kategórií a konkrétnych opatrení sa už moslimskí teoretici zhodnúť nevedia. Veľkým deficitom literatúry o "islamskom hospodárstve" je skutočnosť, že napriek proklamovanej odbornosti sú jej autormi väčšinou neekonómovia. Otázky morálneho charakteru vyvolávajú prípady sprenevery, ktorým sa nevyhlo ani islamské bankovníctvo.
V praktickom živote zatiaľ zasiahlo hospodárstvo vychádzajúce z princípov viery len malú časť ekonomického života moslimských krajín. V krajinách Perzského zálivu predstavujú islamské banky, napríklad, iba približne 5 percent bankového sektora. Islamská rozvojová banka a Islamské finančné centrum so sídlom v Ženeve patria medzi najznámejšie inštitúcie podnikajúce na zásadách islamského bankovníctva. V Saudskej Arábii funguje tiež banka, ktorej výlučne ženský personál obsluhuje iba zákazníčky -- ženy. Najvážnejšie sa o vybudovanie islamského finančného systému pokúsili v posledných dekádach Pakistan a Irán, ale doposiaľ dosiahli iba skromné výsledky. To však neznamená, že by sa morálno-etické zásady islamu vôbec nepremietali do hospodárskej praxe. Radový moslim dodnes vníma predovšetkým existenciu úroku ako skutočnosť protirečiacu islamu.