Česká rarita
Medzi najviac ohrozené zvieratá patrí severná forma nosorožcov tuponosých. "Severný poddruh nosorožca tuponosého žije vo voľnej prírode iba v rezervácii Garamba v Kongu, ktorá tvorí hranicu so Sudánom. Nachádza sa tu asi tridsať kusov. V zajatí žije iba v zoo Dvůr Králové nad Labem v ČR, ktorá chová sedem jedincov. Tri zvieratá žijú v zoo v San Diego v USA, ktorá si dve samice požičala z Dvůra Králové. Budúcnosť tohto poddruhu nosorožcov je otázna. Kongo je zmietané neustálymi súbojmi o moc. Jediné, čo ich drží pri živote, je slonia tráva, ktorá dorastá do výšky troch metrov a zatiaľ poskytuje pre ne úkryt. Pokiaľ tráva bude rásť, je možné, že prežijú. Ak by v tomto smere nastala ekologická katastrofa, je pravdepodobné, že ich pytliaci vyhubia," objasňuje bratislavský ošetrovateľ.
Nosorožec tuponosý je najväčší medzi jeho jednotlivými druhmi. Pokiaľ ide o jeho dve formy, sú medzi nimi minimálne rozdiely. "Severnejšia forma má výrazne chlpaté ušnice, ale nie je to tak vždy. Je mohutnejšia, celkovo dosahuje váhu okolo 2 400 kíl až po tri tony u samcov. Južná forma je menšia, ale existujú aj u nej anomalické odchýlky. Aj u nej sa môžu vyskytnúť enormne veľké jedince. Ak chce mať zoológ istotu, pomôže si spoľahlivým genetickým testom."
Bolo ich iba dvadsať
Južná forma nosorožca tuponosého má najväčší počet žijúcich jedincov. Na základe toho môžeme dedukovať, že už im bezprostredné vyhynutie nehrozí. "Momentálne je situácia stabilizovaná. Začiatkom 20. storočia bola však katastrofálna. V rokoch 1900 - 1910 sa počty južnej formy pohybovali okolo 20 zvierat na celom svete. Našťastie sa v tom čase podarilo v Južnej Afrike zhromaždiť viaceré posledné jedince v rezervácii Umfolozi, kde sa rozbehol projekt na ich záchranu. Do dnešného dňa všetky vyexpedované nosorožce do celého sveta pochádzajú najmä z tohto záchranného chovu v JA. Populácii sa podarilo za sto rokov rozrásť až na súčasných 11 000 kusov", optimistickejšie vysvetľuje Martin Krug.
V tejto situácii, keď celá populácia pravdepodobne pochádza iba z jedného chovu môže vyjsť na povrch prípadná degenerácia. "Genetici si neustále kladú túto otázku. Na populácii však vidieť, že je biologicky životaschopná a ďalej sa rozvíja. Pokiaľ ľudia nezasahujú do prirodzeného vývoja živočíchov, tak príroda si dokáže sama vyriešiť kritickú situáciu a zvieratá sa vyrovnajú aj s genetickou otázkou. Pozitívna odpoveď je vo výrazne zvýšenom počte populácie nosorožcov. Prirodzený výskyt južnej formy siahal takmer k rovníku, ale centrum výskytu boli skôr juhoafrické štáty JA, Namíbia, Angola, Botswana, Zimbabwe, Zambia, Mozambik. Mohli sa vyskytnúť určité metapopulácie, ktoré boli v ostrovčekoch rozšírené aj severnejšie, ale tu sa nachádzala skôr forma severného poddruhu, ktorá obývala Keňu, Sudán, Ugandu, Kongo a Zair. Tuponosé nosorožce, ktoré sa momentálne nachádzajú v Keni, Tanzánii, prípadne v Ugande, sú prevažne zo súkromných chovov južnej formy. Kvôli turistike sa tieto živočíchy vozia prevažne z JA a vypúšťajú sa na územia, kde sa pôvodne vyskytoval severný poddruh."
Najmä v južných častiach Afriky, kde sa stav na súkromných farmách, respektíve parkoch premnožil, mohla nastať situácia, že niektoré jedince prekročili ich hranice. "Pôvodná populácia bola veľmi dobre strážená, podieľal sa na tom okrem iných aj najväčší juhoafrický park - Krugerov. Nosorožce sa však premnožili. Národné parky a rezervácie ich neboli schopné uživiť, a preto sa dostávali aj mimo ich hraníc. Predovšetkým v JA, Zimbabwe a Zambii je v súčasnosti možné stretnúť voľne sa pohybujúce nosorožce aj mimo rezervácie či parkov," dodáva Krug.
Mýtus o afrodiziaku
Pytliactvo nesie veľké riziko, že sa stav ktoréhokoľvek druhu zníži na minimum. Zrohovatené chlpy zvieraťa podobné ľudským vlasom, ktoré vytvárajú roh, sú aj v súčasnosti lákadlom pre poverčivých mužov túžiacich po čo najväčšej potencii (afrodiziakum). Dokonca ani viagra nedokáže túto ázijskú poveru vymazať z vedomia ľudí. Nepotvrdené výmysly o rohu podnietila sexuálna výkonnosť nosorožcov. Dĺžka párenia (spojenia) samca a samice je 40 - 50 minút, čo je medzi cicavcami relatívne dlhý čas. Poverčiví ľudia si mysleli, že táto výkonná aktivita súvisí s rohom. "Riziko je tu stále, a bude tu dovtedy, pokiaľ nedokážeme vykoreniť tento negatívny sexuálny fenomén vo vedomí obyvateľov najmä ázijských krajín. Či už ide o tamojšiu medicínu alebo náboženské predsudky. Pokiaľ budú existovať tvrdohlaví ľudia, ktorí majú peniaze, aby si mohli časti z tohto živočícha zadovážiť, budú nosorožce ohrozené - napriek tomu sú prijaté dohody o ochrane ohrozených druhov."
"Existuje washingtonský dohovor, ktorý zakazuje voľný obchod so zvieratami a predmetmi, ktoré boli vyrobené z ohrozených druhov. Väčšina krajín tento dohovor podpísala. Ázia je v tomto smere, aj pokiaľ ide o jeho dodržiavanie, značne neprehľadná. Žije tam množstvo ľudí, ktorí si môžu časti z tohto zvieraťa zaplatiť značnými sumami. Napríklad v moslimskom svete sú známe dýky z nosorožieho rohu. V Afrike je situácia zatiaľ relatívne stabilizovanejšia. Skôr sú ohrozené menej početné populácie v Ázii. Populačný nárast ľudí v jej krajinách je obrovský, a preto sa na tomto kontinente vytvárajú ostrovčekovité výskyty nosorožcov, keď sa začínajú celé spoločenstvá deliť. Kúskuje sa ich prirodzené prostredie. Pokiaľ nebudú mať zvieratá vytvorené vhodné podmienky pre ďalší život, stratia schopnosť sa ďalej rozmnožovať. Tým, že sa pôvodný areál rozšírenia živočíchov stále zmenšuje, dochádza k vnútrodruhovým konfliktom, ktoré sa končia aj smrťou."
Objav vo Vietname
V Ázii žije nosorožec indický, jávsky a sumatranský. Tieto druhy sú značne ohrozené, ba niektoré sú na pokraji vyhubenia. "Stavy nosorožca indického sú zatiaľ stabilizované, žije ich asi 2 600 kusov. V Indii sú vytvorené národné parky, ktoré sa snažia tento genofond zachovať a tamojšie nosorožce majú zatiaľ dobré podmienky. Horšie je na tom sumatranský a jávsky nosorožec. V prípade jávskeho je to asi 60 kusov. Ide najmä o veľmi malú populáciu na Jáve, kde žije okolo 43 - 57 jedincov. Nedávno sa hromadne vyskytoval aj na kontinente - v Laose, vo Vietname, v Kambodži, ba výskytom zasahoval až do Thajska. Zdalo sa, že sú tu už vyhubené. Potešiteľný objav nastal v roku 1989, keď pytliak ulovil vo Vietname v terajšej oblasti Cat Lac nosorožca jávskeho, čo vyvolalo medzi zoológmi obrovský rozruch.
Vietnam z dôvodu vojny a komunistickej moci dovtedy nebol až natoľko prístupný celosvetovému bádaniu, a preto sa aj populácia nosorožcov jávskych v tejto krajine považovala za úplne vyhynutú. Ukázalo sa, že tam žije okolo 7 - 13 kusov, čo by mohlo byť pozitívne znamenie. V prípade sumatranského nosorožca prebieha chovný program na zabezpečenie ochrany pred pytliakmi. Ide o kontrolované rozmnožovanie, pričom jedince žijú v štátnych rezerváciách. Každý z týchto nosorožcov má svojho strážcu, ktorý je s ním 24 hodín."
Rozdielne sú aj podmienky života jednotlivých ázijských druhov. Nosorožec indický žije na savanách a planinách v Indii. Indický nosorožec sa pohybuje po otvorených priestranstvách. Živí sa podobne ako tuponosý spásaním trávnatých porastov. Jávsky a sumatranský sú viac-menej lesné zvieratá. Tvar a rozmer tela sú prispôsobené danému prostrediu. Na otvorenej planine má indický nosorožec telo veľké, naopak, sumatranský a jávsky je menší, prispôsobený životu v lese.
Nebezpečné slony
Je všeobecne známe, že dospelý nosorožec, ak je zdravý, nemá okrem človeka prirodzeného nepriateľa. "Dochádza však k vysokej úmrtnosti mláďat, a to nielen z dôvodu prirodzených nepriateľov - levov v Afrike a tigrov v Ázii. Je tu však jav, ktorý sa týka vysádzania jedincov na nové územia. V týchto situáciách došlo k medzidruhovej rivalite, nakoniec aj k zabitiu nosorožcov slonmi. V parku v Južnej Afrike došlo k výrazne neprirodzenej situácii. Presunuli sem mladé, približne desaťročné slony, ktoré nemali dokonale vypracované spolužitie v kompletných sloních skupinách. Dospievali skôr, ako by dospievali v stáde, kde spolu žijú mladé aj staré jedince. Mladé vďaka vplyvu starších musia prejsť určitým vývojom v hierarchii stáda. Mladé slony bez prirodzených skúsenosti v kompaktných stádach začali byť agresívne omnoho skôr ako je to u nich prirodzené. Pri napájadlách, kde sa zdržiava viacero cicavcov, dochádzalo ku konfliktom medzi slonmi a nosorožcami. Prestalo platiť pravidlo prirodzeného akceptovania. Predčasne dospelé slony začali nosorožce zabíjať, čo je neobvyklý jav. Musel do toho vstúpiť opäť človek. Priviedli dospelé, staršie slony, ktoré začali riešiť danú vekovú hierarchiu a mladé slony v priebehu niekoľkých mesiacov prispôsobili normálnemu spolužitiu v stáde."
Nosorožec sumatranský 500 - 820 kg
Nosorožec jávsky: 1 000 - 1 400 kg
Nosorožec indický: 1700 - 2 500 kg
Nosorožec dvojrohý: 800 - 1 300 kg
Nosorožec tuponosý: 1 800 - 2 400 kg
Nosorožce na Slovensku
Praveké, tzv. srstnaté nosorožce, sa v dobe ľadovej pohybovali aj po zasnežených pláňach Slovenska. Boli v lovnou zverou vtedy žijúcich pravekých ľudí. Neskôr z geografických i klimatických dôvodov vyhynuli.V súčasnosti žijú na Slovensku nosorožce v bratislavskej zoo. Nosorožce tuponosé sú zapojené do európskeho chovného programu a následne do podobného svetového programu. Pôvodným domovom bratislavských nosorožcov je Namíbia. Tu boli obe samice odchytené vo voľnej prírode v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Je možné, že tu bola ostrovčekovitá populácia, ktorá mohla bez ohrozenia prežiť katastrofický početný stav južnej formy tohto druhu na prelome 19. a 20. storočia. Samice sú veľmi dobrým genetickým potenciálom pre ďalšiu čistotu celosvetového chovu. Je u nich veľká pravdepodobnosť, že majú predkov priamo z Namíbie alebo Angoly bez juhoafrického vplyvu. Pokiaľ by aj pochádzali z JA, tak sa dlhodobo vyvíjali bez vplyvu potomkov pôvodnej juhoafrickej populácie zo začiatku 20. storočia. Dlhšia izolovanosť od pôvodného záchranného chovu by znamenala, že ich genetický potenciál je zdravší a žiadanejší.
Na základe týchto skutočností po vyhodnotení európskeho chovného programu nosorožcov pristúpila bratislavská zoo v spolupráci s koordinátorom, ktorý zastrešuje všetky záhrady Európskej asociácie do významného projektu. K bratislavským samiciam pridali chovného samca. Ten by pomohol splodiť nových potomkov, ktoré by oživili európsky chov nosorožcov. Tým by sa celá európska populácia výraznejšie ozdravila a zabránilo by sa odchytávaniu zvierat vo voľnej prírode. Ak by bol program úspešný, mohli by sa zdravé jedince vypustiť do voľnej prírody, čím by sa ešte výraznejšie napomohlo neustále zveľaďovať ich populáciu. Momentálne má bratislavská zoo na reprodukčné účely zapožičaného samca z libereckej zoo v Českej republike. Párenie je zatiaľ neúspešné, preto sa uvažuje o povezení ďalšieho chovného samca.