Prípravy na vznik samostatnej slovenskej centrálnej banky sa začali vlastne ešte v čase socializmu.
Uznesenie vlády ČSSR z roku 1988 o komplexnej prestavbe hospodárskeho mechanizmu hovorilo o rozdelení vtedajšej Štátnej banky československej (ŠBČS) na samostatnú emisnú banku štátu a samostatné úverové banky. Dôvodom bola monopolizácia ŠBČS, takže hospodárske organizácie nemali možnosť slobodnej voľby peňažného ústavu. Ďalšie uznesenie vlády z roku 1988 stanovilo podmienky a opatrenia na oddelenú emisnú a úverovú obchodnú činnosť bankovej sústavy, a pravidlá úverovej emisie. Stále to však bola jedna federálna centrálna banka, ktorá mala po novom vykonávať emisnú činnosť, a komerčnú
Začala sa reforma bankovníctva
Zákon o ŠBČS, zákon o bankách a sporiteľniach a devízový zákon nadobudli platnosť 1. januára 1990. Od tohto termínu sa realizovala v Československu banková reforma, ako aj demonopolizácia bankovej sústavy. V tom čase sa definitívne skončilo obdobie vývoja československého bankovníctva v rámci jednotnej ŠBČS. Ekonómovia toto obdobie charakterizujú ako obdobie stagnácie a degradácie odborných činností bánk na administratívne inštitúcie bez možnosti ďalšieho rozvoja.
Delimitáciou sa ŠBČS rozdelila na štyri štátne peňažné ústavy: ŠBČS Praha s funkciou ústrednej emisnej banky štátu a banky bánk; Komerčnú banku Praha; Všeobecnú úverovú banku Bratislava a Investičnú banku Praha, ktorá síce už existovala, ale s podstatne odlišnou činnosťou.
Spočiatku zostali pôsobiť bez výraznejších organizačných a funkčných zmien aj niektoré už existujúce štátne peňažné ústavy: ČSOB, Praha, účastinná spol., Živnostenská banka Praha, štátny peňažný ústav, Česká štátna sporiteľňa Praha, štátny peňažný ústav, Slovenská štátna sporiteľňa Bratislava, štátny peňažný ústav a Slovenská Tatra banka v Bratislave ako takzvaný štátny peňažný ústav v pokoji. Neskôr vznikali ďalšie komerčné banky a tiež zmiešané banky so zahraničnou kapitálovou účasťou, respektíve samostatné zahraničné banky. Hlavný ústav ŠBČS pre SR bol premenovaný na ŠBČS ústredie pre SR.
Pečať socializmu
Aj tieto zmeny však boli poznačené obdobím, v ktorom vznikali, koncom 80. rokov, keď stále prevládali centralistické predstavy o základnej koncepcii riadiaceho systému federálneho štátu. "V reforme štátnej banky sa to prejavilo v rozdielnych prístupoch k usporiadaniu menového systému, ďalej sa uplatňovala celoštátna centralizácia bánk, usporiadanie Investičnej banky a faktická odtrhnutosť Slovenska od vonkajších ekonomických vzťahov," pripomína v zborníku NBS Ľudia - peniaze - banky ekonóm Egon Hlavatý.
Definitívnym riešením bol až zánik Štátnej banky československej k 31. decembru 1992 a zriadenie Národnej banky Slovenska k 1. januáru 1993.
Pohľadávky federálnej ŠBČS sa delili čiastočne podľa územného princípu medzi Národnú banku Slovenska a Českú národnú banku v pomere 1 : 2 a čiastočne podľa pomeru 1 : 2,29.
Dva štáty, dve banky, dve meny
Logickým dôsledkom rozpadu Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, z ktorej 1. januára 1993 vznikli dva nástupnícke štáty, bolo teda vytvorenie dvoch samostatných emisných bánk - Národnej banky Slovenska a Českej národnej banky, a tiež menová odluka.
Národné meny, česká a slovenská koruna, začali platiť práve pred 15 rokmi, 8. februára 1993, spočiatku vo forme okolkovaných československých bankoviek.
Prvé roky transformácie ekonomiky, teda do roku 1993, bankovníctvo na Slovensku výraznejšie nepoznačili. Pretrvávali predstavy o pokračovaní spoločného štátu. Navyše, dominantné postavenie a predstih bankovníctva v Čechách sa prejavili v rýchlejšom zakladaní nových bánk v západnej časti federácie, kde bol k dispozícii potrebný kapitál.
Sektor začal rásť
Rýchlejší rozvoj a skutočná transformácia bankovníctva sa začali po roku 1993, v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky. Pre toto obdobie, predovšetkým do roku 1995, je charakteristický rýchly rast počtu komerčných bánk, ktorý bol do značnej miery ovplyvnený spoločenskou i politickou objednávkou. Zatiaľ čo na začiatku roka 1993 fungovalo 10 komerčných bánk, na konci toho istého roka ich už bolo 19. O dva roky neskôr 25.
V ďalších rokoch sa relatívne rýchle zakladanie komerčných bánk spomalilo, v rokoch 1996 až 1998 dokonca zastavilo. Podstatné však bolo, že zaostal ich kvalitatívny vývoj. Nové banky nemali dostatok kvalifikovaných, skúsených bankových pracovníkov, banková sieť nebola dobre technicky vybavená. Nové banky nevedeli operatívne reagovať na rýchly nárast značného rozsahu bankových operácií, ktorý súvisel s rastom počtu klientov a ich zvyšujúcimi sa nárokmi.
Banky ako bezodné studne
Tieto "detské" choroby, ktoré zákonite sprevádzajú vznik niečoho nového, však nemali taký výrazný negatívny dosah, ako zhoršujúce sa ekonomické prostredie.
Dopyt podnikateľského sektora a verejných financií po peniazoch sa zvyšoval, no banky ho nedokázali uspokojovať, pretože voľné zdroje obyvateľstva v podobe vkladov na to nestačili. Nedostatok domáceho kapitálu, ktorý by sa mohol použiť na zaplatenie privatizovaného majetku, sa vyrovnával z obmedzených úverových zdrojov, ktoré by sa inak použili na rozvoj alebo aj bežné prevádzkové potreby podnikateľského sektora. Rástli požiadavky na financovanie schodkovosti verejných financií zo zdrojov bankovej sústavy, čo znižovalo možnosti poskytovať úvery podnikateľom, v dôsledku čoho sa nemohol výraznejšie reštrukturalizovať a modernizovať priemysel, sumarizuje opäť Egon Hlavatý. Dôsledkom toho boli najmä nesplácané úvery a nedostatočná legislatíva, ktorá neumožňovala efektívne vymáhanie dlhov.
Už v roku 1998 počet nesplatených úverov presiahol 30 percent.
Míľnikom vo vývoji bankového trhu bolo ozdravenie a následná privatizácia štátom vlastnených bánk, čo umožnilo prílev kapitálu, ale najmä know-how do týchto spoločností na prelome desaťročí.
Najskôr ich ozdravili, potom sprivatizovali
Prvé kroky k ozdraveniu bánk sa urobili ešte v prvej polovici 90. rokov. Čiastočne sa "očistili" najväčšie banky od takzvaných nedobytných úverov z obdobia socializmu. To bol okrem iných prípad aj Investičnej a rozvojovej banky, ktorá "zdedila" úvery z čias financovania komplexnej bytovej výstavby.
Už v roku 1992 bolo v kupónovej privatizáii ponúknutých 52 percent akcií Všeobecnej úverovej banky a rovnaký podiel akcií Investičnej a rozvojovej banky.
Radikálnejšie sa problém bánk začal riešiť až v roku 1999, keď vláda schválila koncepciu privatizácie bánk s majetkovou účasťou štátu (prostredníctvom Fondu národného majetku). V tom roku sa kapitálovo posilnia Všeobecná úverová banka, Slovenská sporiteľňa a Investičná a rozvojová banka v objeme 18,9 miliardy korún zo zdrojov centrálnej banky, ktoré boli odvedené do štátneho rozpočtu.
Ozdravovanie sektora sa uskutočnilo pomocou Slovenskej konsolidačnej a Konsolidačnej banky, na ktoré boli prevedené nesplácané úvery, a banky namiesto nich dostali štátne dlhopisy. Po ozdravení štát pristúpil k privatizácií, pri ktorej svojou účasťou pomáhala aj Svetová banka. Novým majiteľom VÚB sa stala talianska Intesa Bci, ktorá za banku zaplatila 21 miliárd slovenských korún. Rakúska skupina Erste získala Slovenskú sporiteľňu za viac ako 18 miliárd a IRB získala maďarská OTP Bank za 333 miliónov korún.
Štandardný bankový sektor
V súčasnosti na našom trhu pôsobí spolu s pobočkami 27 bánk a ich zisk za minulý rok dosiahol viac ako 17 miliárd slovenských korún. "Panuje medzi nimi ostrá konkurencia, hoci až viac ako dve tretiny trhu, na strane vkladov aj úverov, kontroluje silná trojica - Slovenská sporiteľňa, VÚB a Tatra banka - hovorí analytik spoločnosti Symsite Research Vladimír Dohnál. Pomerne ostrá konkurencia panuje podľa Marcela Lazniu zo Slovenskej bankovej asociácie najmä v retailovom bankovníctve a v prípade veľkých korporátnych klientov.
Veľké zmeny v počte bánk na Slovensku sa v najbližšom období neočakávajú. "Hoci nedávno pribudla nová banka, mBank, očakávam skôr znižovanie počtu bánk. Je možné, že Istrobanku kúpi niektorý z už aktívnych hráčov na trhu a o niekoľko rokov môže rovnakým procesom prejsť Poštová banka," predpokladá Dohnál. Podľa Lazniu je na našom trhu priestor iba pre vstup subjektov zameriavajúcich sa buď na určitý segment, alebo produkt, ale príchod bankovej inštitúcie s univerzálnou ponukou služieb sa neočakáva. "Príležitosti na Slovensku existujú v retailovom segmente, predovšetkým v oblasti úverových produktov (nízka zadlženosť Slovákov), ďalej v segmente privátnych klientov (nárast počtu klientov v dôsledku ekonomickej situácie) a v segmente malých a stredných podnikateľov. Príchod nových subjektov na slovenský bankový trh ovplyvňujú na jednej strane náklady spojené so vstupom a na strane druhej príležitosti pôsobenia na Slovensku," doplnil.
Poslednou bankou, ktorá na náš trh pribudla, je internetová mBank a v priebehu roka plánuje podobnú formu bankovníctva zaviesť aj spoločnosť AXA. Internetové banky oslovujú svojich klientov najmä rýchlymi a lacnými službami. Nevýhodou internetovej formy bankovníctva je podľa Lazniu najmä to, že je atraktívna len pre istú časť klientov. "Ak banka chce profitovať na produktoch s vyššou pridanou hodnotou (úvery, poistenie, podielové fondy, investovanie), samotná elektronická forma nie je postačujúca a nevyhne sa ani budovaniu pobočiek. Skúsenosti zo zahraničia poukazujú, že v prípade týchto produktov klienti uprednostňujú osobné konzultácie. Preto v posledných rokoch pozorujeme opäť príklon k pobočkám," dodal. Dohnál taktiež neočakáva, že by internetové banky v dohľadnom čase zaujali významné miesto na trhu. "Ich trhový podiel bude v tom lepšom prípade jedno percento," predpokladá analytik.
Kliknutím na obrázok ho zväčšíte...