Keď sa tréner František Hossa v telefonáte do Švajčiarska spýtal Róberta Petrovického, či chce hrať na turnaji TUI Nations Cup, dlhoročný hokejový reprezentant ani chvíľu neváhal. "Opýtal sa ma, či mám chuť reprezentovať a ja som mu povedal, že samozrejme," reprodukuje univerzálny útočník kľúčový fragment rozhovoru, ktorý by ho za určitých okolností mohol nasmerovať na štvrtú zimnú olympiádu, za unikátnou métou v celosvetovom meradle a za slovenským rekordom. Okrem neho nikto iný zo širšej nominácie na februárový Turín neštartoval na všetkých troch predchádzajúcich ZOH samostatnej histórie, teda v Lillehammeri, Nagane a Salt Lake City...
Petrovický patrí k nezdolateľným typom bojovníka. Reprezentačnú kariéru odštartoval hviezdne a na hrách v roku 1994 patril k najpríjemnejším prekvapeniam tímu najmilšieho prekvapenia hokejového turnaja. Potom však nasledovali časté pády, na klubovej i reprezentačnej úrovni. V NHL mal dobré úseky, ale v žiadnom z piatich klubov (Hartford, Dallas, St. Louis, Tampa Bay, NY Islanders) sa dlhodobo nepresadil. Hoci nastúpil v 208 zápasoch základnej časti a nazbieral 65 bodov, v play off dostal príležitosť len dvakrát, žiadnu z 8 sezón neodohral kompletnú a často lietal medzi farmou a prvým klubom. V reprezentácii zažil obrovské celonárodné sklamanie na zimnej olympiáde v Nagane a o štyri roky neskôr v Salt Lake City 2002 ako kapitán plakal po opätovnom vyradení favorizovaného slovenského tímu pred bránami hlavného turnaja. Nevzdal sa a o tri mesiace neskôr slávil v Göteborgu najväčší úspech kolektívneho športu v samostatnej histórii Slovenska. Na švédske zlato chcel na MS nadviazať v roku 2004, konečne v jednom drese na vrcholnom podujatí s bratom Ronaldom, lenže súčasný tréner František Hossa ho vtedy na poslednú chvíľu a na všeobecné prekvapenie hokejovej verejnosti do konečného kádra nezaradil. Róbert Petrovický sa ani týmto momentom nenechal zlomiť, zareagoval ako hokejová i ľudská osobnosť a počas telefonátu s Hossom si na starú bolesť nespomenul. Lebo, ak by všetko dobre "klaplo", s bratom by to mohlo výjsť práve v Turíne.
"Viem, o čo tento rok ide. Sú tu pre mňa dve zaujímavé akcie. Je to možno posledný rok, v ktorom mám ešte nejaké reprezentačné ambície. Zažil som už nejaké olmypiády a prečo nie ešte jednu? Idem zabojovať o miesto, či na tomto turnaji alebo na tom decembrovom. Budem sa snažiť zo všetkých síl a nech sa stane, čo sa stane. To bude záležať na trénerovi. Máme veľa hráčov v NHL, je ich tam naozaj dosť, ale už som zažil aj také veci, že sa niektorí zranili a Európania by to mohli doplniť. Možno to bude jeden z Európy možno štyria, to nevieme."
Odhodlanie 32-ročného hokejistu je o to väčšie, že jeho zürišskému klubu sa nedarí, mužstvo nevyhralo už osem zápasov v sérii: "Je tam veľmi dusno, lebo máme veľké ambície, veľa švajčiarskych reprezentantov a každý očakával, že budeme lídrom. A nič nám nejde." Práve počas ligovej prestávky v asociačnom termíne má vedenie Lions poradu, po ktorej sa očakávajú radikálne zmeny. "Kto si to môže odniesť, to sú v prvom rade tréneri a v druhom cudzinci. Takže možno aj mňa sa to bude týkať. Nechám sa prekvapiť," hovorí Petrovický. Je pripravený zviesť ďalší boj s nepriazňou hokejového osudu. No najprv prvý boj o turínsku nomináciu, ktorým je nastávajúci turnaj v Nemecku.
StoryEditor